Epidémia smrti

Je rok 1985. Yale Tishmann pracuje v galérii a jeho kariéra je výborným spôsobom rozbehnutá. Podarilo sa mu získať zbierku neznámych výtvarných skvostov od 90-ročnej Nory, ktorá ešte pred prvou svetovou vojnou zapadla do parížskej umeleckej bohémy. Najväčšiu pozornosť pútajú popri miniatúrach od Modiglianiho skice pomerne neznámeho Ranka Novaka. Teraz má však Yale inú povinnosť. Kráča na pohreb najlepšiemu priateľovi Nicovi, ktorý zomrel na AIDS.

„V poslední době měl v hlavě dva seznamy – seznam donorů a seznam nemocných. Lidé, kteří by mohli darovat umělecká díla nebo peníze, a přátelé, kteří by mohli onemocnět.“

O chorobe sa už vie. Vírus skúša imunitu nakazených aj vernosť partnerov. Je strašidelným prízrakom, neznámou hrozbou a osudovým prekliatím pre členov chicagskej homosexuálnej komunity. Znamená doteraz nepredstaviteľnú zraniteľnosť a mnohoraké podoby telesného utrpenia, psychickej hrôzy aj sociálneho vylúčenia.

Stačí jedno odhalenie partnerovho „vybočenia“ a Yale je zrazu v tesnej blízkosti smrteľnej hrozby. Kedy nájde odvahu testovať sa na protilátky? Nie je lepšie zotrvať v pasívnej nevedomosti a hrať vabank? Pri smrteľnej posteli svojho bývalého partnera to pochopí naplno.

„Cítil to všude kolem sebe: ve vedlejším pokoji, v dalších pokojích na dalších chodbách, v dalších nemocnicích v Chicagu a jiných Bohem zapomenutých městech na světě tisíc mužů dělalo totéž.“

Yale je rozhľadený, inteligentný aj láskavý. Imponuje ľuďom okolo seba veľkorysosťou, realizmom a zrelým úsudkom. Hoci smrť okolo rozbíja životy a nevery rozličného druhu búrajú vieru v lásku, pokračuje vytrvalo vlastnou cestou.

Veľmi užitočné odkrývanie

Druhá časová línia sa odohráva o tridsať rokov neskôr. Yaleova najlepšia kamarátka Fiona prichádza do Paríža. Býva u Richarda, ktorý sa preslávil ako fotograf epidémie AIDS v jej začiatkoch.

Teraz pátra po dcére, ktorá sa zaplietla do divnej sektárskej komunity. Minulosť ožíva v rozličných spôsoboch aj nezávisle od Richardových fotiek, ktoré tvoria súčasť obrazovej kroniky dejín. Fiona si „domyslela, že název výstavy Vrstvy odkazuje právě k vrstvení starého a nového“. Fionin materinský optimizmus je iného druhu. Vyrastá z rovnakého kmeňa prijatia života a pochopenia hodnoty vzťahov.

V pozadí oboch dejových línií sa objavujú všeobecne známe udalosti – protesty proti zdravotníckemu systému v Spojených štátoch, katastrofa raketoplánu Challenger či šialený teroristický útok v parížskom klube Bataclan. Zaznievajú otázky o miere aktivizmu aj o prístupe k chorým, ktorých spoločnosť v rozličnom čase a z rôznych dôvodov skrýva pred zrakmi spokojných, úspešných a zdravých. Za oknami zavýjajú sirény a blikajú majáky. Ohlasujú násilie a spoločenské rozdelenie, nové hrozby i bezmocnosť voči nim.

Oceňovaná americká prozaička (dcéra maďarského utečenca) svojou knihou otvára príbehy, ktoré nie sú doteraz v literatúre prítomné. Pri príprave románu s prekvapením zistila, že téma je stále tabuizovaná. Najviac ju inšpirovalo rozprávanie homosexuálneho páru lekárov. Obaja zakladali oddelenie pre liečbu chorých na AIDS, pracovisko sa stalo vzorom pre všetky ďalšie podobné zariadenia.

Román je inteligentne poukladanou mozaikou príbehov. Makkaiová dokazuje silu dobrého rozprávania. Ustrážila si ale silu svojej predstavivosti, aby prepojenia jej príbehov nepôsobili násilne či dokonca trápne. Neagituje ani nestavia povinné pamätníky.

Rebecca Makkaiová: Ohromní optimisti

Preklad: Petr Eliáš

Paseka, 2026

Zobraziť diskusiu (0)