Zabudnutý príbeh
Dnes sme poučení. Povedomie o holokauste je súčasťou vzdelania a napriek občasným excesom či bláznom hádam niet človeka, ktorý by nevedel o osude miliónov Židov znivočených Hitlerovým šialenstvom.

Boschwitzova próza je jedinečná. Strojopisný originál tohto románu ležal nepovšimnutý v jednej newyorskej knižnici a potom v archíve exilovej literatúry vo Frankfurte. Dvadsať rokov po vojne sa Heinrich Böll márne snažil o jeho vydanie.

Cestujúceho autor napísal akoby v horúčke za jeden mesiac. Vyšiel pod pseudonymom v USA a v roku 1945 aj vo francúzskom preklade. Nemecké vydanie sa objavilo až v roku 2018 zásluhou editora a vydavateľa zabudnutých textov Petra Grafa. Cestujúci sa dostal až do rebríčka bestsellerov.

Ani Boschwitzov osobný príbeh nebol radostný. Ako 27-ročný zahynul uprostred vojny cestou z Austrálie do Európy, keď loď zasiahlo nemecké torpédo.

Ako sa spoločnosť zvlčí
Cestujúcim je Otto Silbermann, židovský obchodník a veterán z prvej svetovej vojny. Uteká z vlastného bytu, keď doň v prvých vlnách antisemitského teroru vtrhnú násilníci. V jednej chvíli opúšťa manželku, obchodného partnera aj komfort zabehnutého života.

Cestujúci je len jemnejšie a súčasne zavádzajúce meno pre utečenca. Silberman cestuje z mesta do mesta. Spolieha sa na nežidovský výzor a tisíce mariek, ktorými má napchatú svoju aktovku. Jeho cesty sa postupne menia na útek štvanej zveri. Postupne odkrýva mieru násilia, ktoré ovládlo spoločenskú atmosféru. Dovtedy slušní ľudia sa zvlčili – v mene vlastného presvedčenia alebo len z pragmatizmu, aby si kompromismi s oficiálnym antisemitizmom zachránili kožu.

Prestávajú platiť dovtedy zabehnuté normy. Zrazu je spoločensky akceptovateľné vysmievať sa židovským spoluobčanom. V ďalších fázach je dovolené vylučovať ich zo spoločnosti, mlátiť a zabíjať. Nenávisť infikuje čašníkov, recepčných aj sprievodcov vo vlaku. Profesionálne sa jej venujú agenti v civile a policajti, ale vlastné verzie nenávisti si osvojili všetky spoločenské skupiny.

Aj spolucestujúci môže byť obeťou
Silberman je nútený opustiť dobré spôsoby. Musí skoncovať s dôverou a stáva sa obeťou paranoje. Pokúsi sa utiecť do Belgicka, ale napriek investovaným tisícmarkovkám znovu zakotví vo vlasti, ktorá prestala byť ozajstnou vlasťou. „Práve mi definitívne a skutočne vyhlásili vojnu, zostal som osamotený – na nepriateľskom území.“

Už mu nestačí spoločenské postavenie. Prestávajú fungovať zásluhy a nič z ušľachtilých skutkov, ktoré predtým vykonal, mu negarantuje odmenu či akú-takú ochranu. Najprv len registruje a potom na sebe samom zažíva rozpad spoločenskej súdržnosti a garancií. Kým ešte včera bolo neprijateľné hoci iba mierne poškodiť cudzí majetok, teraz je v mene rasovej nenávisti možné (až žiaduce) iných opľúvať, masovo kradnúť či vraždiť.

Boschwitz sa nesnaží o umelé psychologizovanie. Veľmi prostým spôsobom píše príbeh utečenca, ktorého obava pred stratou všetkého ochromuje a nakoniec pripravuje o zdravý rozum.

My dnes (a poučení) vieme, že z utečencov sa stali zajatci a z odvlečených mŕtvi. O to trýznivejšie je čítať o tom, ako sa môže nenávisť rýchlo a nenápadne rozšíriť, ovládnuť spoločenské mechanizmy i ľudské mysle. Akoby len mikrometer v ľudskej mysli oddeľoval územie zdedenej slušnosti od sveta deštrukcie, teroru a zla.

Stále znovu a znovu je dobré rozhliadnuť sa po spolucestujúcich, či náhodou niektorí z nich nie sú utečencami pred všeobecne rozšírenou zákernosťou.

Ulrich Alexander Boschwitz: Cestujúci

Preklad: Michal Hvorecký

Absynt, 2024

Zobraziť diskusiu (0)