Zistenie, že sa do nášho jazyka prekladajú obdobné texty, je potom o to príjemnejšie, hlavne keď si pri ich čítaní uvedomíte, že sú spomínanému princípu nielen verné, ale ho aj názorne ilustrujú. Prvé slovenské vydanie ukrajinského prozaika Tarasa Prochaska nesúce názov ´Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok´, je totiž textom práve takýmto.

Taras Prochasko je najčastejšie spájaný s takzvaným Stanislavovským fenoménom - umeleckým prostredím mesta rovnakého názvu (respektíve historického pomenovania Ivano-Frankivsku), formovaným v 80. rokoch minulého storočia, ktorého literárna odnož nachádza korene v západoukrajinskom modernizme. Jeho tvorba ale nie je výhradne provinčná. Pre Prochaska - študovaného botanika - sú zdrojom inšpirácie rovnakou mierou reálie jeho rodiska za sovietskej éry ako aj prírodné prostredie Karpát. Tým je napríklad venovaná tetralógia ´Na wysokiej poloninie´ (´Na vysokej polonine´) a odohráva sa v nich dej takmer mysticky ladenej generačnej prózy ´Neprosti´ (´Inakí´). Rovnako aj udelenie prívlastku románu či novely je v prípade autorových diel komplikovanejšie, keďže im je vlastná veľmi špecifická formálna štruktúra, ktorá v určitom ohľade pripomína Wittgensteinov ´Logicko-filozofický traktát´. Preto je azda najvýhodnejšie označiť ich za „zbierky prozaických útvarov“, či už ide o ´Inši dni Anny´ (´Iné dni Anny´), ´Leksykon tajemnych znaň´ (´Lexikón tajomných náuk´) alebo zobrané texty denníkovo-esejistickej povahy určené pôvodne pre rozhlas FM Halyčina (FM Halič). Slovenskému čitateľovi by charakter týchto diel bolo možné priblížiť ich tematickou príbuznosťou s útvarmi Ivana Kadlečíka, pre ktorého sú drobné zamyslenia nad všednosťou rovnako príznačné. Prochasko vo svojich textoch kontempluje prežité, videné i počuté, pričom sa cez ne pokúša čitateľovi komunikovať predovšetkým náladu a samotný proces kontemplácie.

Táto intimita je v slovenskom vydaní autorovej knihy zdôraznená skutočnosťou, že prvý útvar zbierky, pomenovaný ako zbierka samotná, má výrazne autobiografické ladenie. Prochasko uvádza čitateľa do reálií rôznych časových období Ivano-Frankivsku prostredníctvom reminiscencie na životné osudy svojho príbuzenstva, pričom sa medzi nimi pokúša určiť konkrétne udalosti, ktoré túto spomienkovú činnosť zakladajú najväčšmi. Nepostupuje teda chronologicky, skôr odhaľuje pamäť i procesy s ňou spojené ako sprítomňujúci asociačný mechanizmus, závislý výhradne na selektívnom vedomí jeho nositeľa. Túto selekciu ale autor nepovažuje za slobodne motivovanú - celým textom prestupuje raz skľučujúce, inokedy uvoľňujúce vedomie dedičnosti v širšom slova zmysle. Dedičnosť je vôbec Prochaskovým tematickým evergreenom. Odvoláva sa na ňu pri otázke „ukrajinskosti“ v rozhovoroch, beletrizuje jej generačné pôsobenie incestným počatím otca s dcérou v Inakých, zasahuje do jeho úvah o jazyku. Konštatovaním dedičnosti, nepretržitými úvahami o jej vplyve či pripomínaním charakterov ostatných však opätovne získava osobnosť vlastnú. Možno aj na tento fakt sa vzťahuje postreh z druhého útvaru zbierky, nesúci pomenovanie Ako som prestal byť spisovateľom:

(…) skutočná smrť prichádza vtedy, keď prestanú existovať hodnotné a dôležité svety, ktoré ti patria.

Pamäť sa mu tak stáva esenciou, ktorá patrí človeku rovnakou mierou, akou on patrí jej a ako napovedá názov zbierky, z jej fragmentov by sa dalo spraviť poviedok hneď niekoľko. Poviedky ale z definície ustrnuli v uzavretom celku, zatiaľ čo pamäť je nepretržitým organickým procesom. Túto skutočnosť podtrhuje aj formálna úprava textu - ten je rozdelený na každej strane do troch odstavcov rovnakej veľkosti. Myšlienkový prúd sa im však vymyká, vety medzi nimi kĺžu a tento grafický pokus skrotiť ich je korunovaný cieleným neúspechom.

foto z krstu slovenského prekladu knihy Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok, ktorý sa uskutočnil v KC Dunaj v Bratislave

Druhá časť zbierky pôsobí menej experimentálne a v mnohom pripomína rozhlasové úvahy FM Halič. Kniha ´Ako som prestal byť spisovateľom´ je rozdelená do kratších textov esejistického charakteru, v ktorých Prochaskova nežná hra so slovami nachádza najširšie uplatnenie a my si ju môžeme nerušene vychutnať. Jednotlivé texty sú takmer meditatívneho charakteru, autorove obrazy či úvahy, ktoré sa k nim viažu, roznecujú vlastné myšlienkové pochody čitateľa. Tematickosť celku je iba náznaková a pokiaľ sa ju rozhodneme hľadať, opäť ju nájdeme v rozjímaní o tom, čo bolo počas života nadobudnuté, a či to budeme schopní autenticky odovzdať ďalej. Buď vo forme hotovenia príbehov na písacom stroji, alebo jednoducho ľudsky, bez pera - tak, ako sa Prochasko vyjadril o svojom otcovi:

Uprostred svojej prózy dokázal nielen žiť, ale ňou aj štedro obdarúvať divákov, poslucháčov a potenciálnych čitateľov.

´Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok´ je spolu s dielom ´Vojna, ktorá zmenila Rondo´, iba druhým vydavateľským počinom OZ Brak. Je však počinom neoddiskutovateľne chvályhodným. Nie je totiž príliš častým javom, aby kniha, ktorá sa vyznačuje vynikajúcou čítavosťou, jazykovou vytríbenosťou, a ktorú by sme mohli pri troške nadsázky označiť aj za oddychovú literatúru (je predsa meditatívna), bola zároveň aj priestranstvom imaginácie, rozjímania alebo aj úvah nad formálnou výstavbou textu či kognitívnymi procesmi. Taras Prochasko napísal, že Bohumil Hrabal neoddeľoval „(...) každodenný život od každodennej literatúry. Získala na tom literatúra. Potom aj život môže byť celkom iný.“ Túto poznámku môžeme bezo zvyšku vztiahnuť aj na jej autora.

Taras Prochasko

Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok

vydalo o.z. BRAK 2015

preklad: Patrik Oriešek

Ukážku nájdete TU

Zobraziť diskusiu (0)