Väčšinou si slovenské rozprávky spájame s menom Pavla Dobšinského (1828 – 1885), evanjelickým kňazom, folkloristom, zberateľom nielen rozprávok, ale sú to práve ich zbierky, ktoré ho preslávili. Práve zo zmienky Dobšinského z roku 1860 však poznáme aj pravdepodobne prvú zberateľku slovenských rozprávok Amáliu Sirotkovú (1813 – 1892). Narodila sa do meštianskej rodiny, žila a pôsobila v Hájnikoch. O čo menej sa vie o jej živote, o to viac si musíme vážiť jej literárne dedičstvo. Vydavateľstvo Tatran v spolupráci s literárnou vedkyňou Janou Piroščákovou vydalo vizuálne podmanivú knihu Zabudnuté rozprávky s príbehmi ukazujúcimi nielen silu imaginácie, ale veľa hovoriacimi aj o spoločnosti danej doby. O tom, že nie sú určené len pre deti, sa dá presvedčiť vo viacerých z nich.

Na tomto mieste je potrebné urobiť poznámku o obsahu: rodičia hľadajúci tradičné láskavé príbehy pre svoje deti by im mali podsunúť túto knihu s vedomím, že sa tu nachádzajú celkom surové výjavy: „... zrazu milú strigu roztrhlo napoly, zostali z nej len smrad a smola.“ (s. 69) „Týmto mečom obidvom mojim frajerom hlavy postínam, ktorý ožije, toho žena budem.“ (s. 137) „Dal jej odrezať prsia aj ruky a zašiť ju do medvedej kože.“ (s. 140) Dá sa len odporučiť, aby rodičia v predstihu knihu sami prečítali, aby potom neboli prekvapení. Napríklad o rozprávke O umrlčej hlave môžeme dokonca povedať, že je z dnešného pohľadu horor, hoci je tu tiež zrejmý až didaktický zámer určený poslednou vetou. Práve v obsahu a jazyku spočíva príťažlivosť textov, lebo ukazujú, ako ľudia kedysi uvažovali, a aj to, že sa vôbec nebránili niekedy pomenovať veci priamo, inokedy symbolicky.

Prečo boli rozprávky zaznamenávané? Dôvod mohol byť jednoduchý: ak by ich nezapísali, tak by mohli zmiznúť. Netreba zabúdať, že tvorili aj súčasť jazykovej identity, ktorá je súčasťou národnej identity. A budovanie slovenskej národnej identity bolo v 19. storočí dôležitou témou. Zároveň platí, že rozprávky sa postupne šírili po svete inkulturáciou, medzi krajinami sa mierne líšia, ale základné príbehy sa podobajú. Na druhej strane niektoré príbehy v priebehu času zanikli a to sa týka aj Sirotkovej záznamov, ktorých bolo pravdepodobne viac, len sa stratili.

Hrdinovia sú nadčasoví, často pochádzajú z chudobného prostredia, no nielen z neho. U Sirotkovej sú to aj postavy z meštianskej vrstvy, napríklad študenti alebo dcéry krčmára. Bežné tiež je, že aj príslušníci šľachtickej vrstvy (napr. kráľovské dcéry) podstupujú transformáciu, kým sa dočkajú odmeny, napríklad v rozprávke O zlatej hviezde Čudo čudné alebo kráľovská dcéra v rozprávke O Peterkovi. Sirotková neváhala prisúdiť ženským postavám silné povahové vlastnosti, hlavne odvahu. Sú schopné v pravý čas zasiahnuť do deja, a tak významne ovplyvniť ďalší vývoj udalostí.

Za povšimnutie stojí aj význam čítania, resp. vzdelania v rozprávkach: to už nepatrí len najvyšším vrstvám spoločnosti, je už prirodzené aj pre nižšie vrstvy a postavy tu bežne čítajú knihy, dokonca noviny, v ktorých sa píše o zakliatom zámku. Zaujímavosťou je pre dnešné čitateľstvo aj onikanie, kedysi bežný, dnes celkom nezvyčajný jazykový prejav. V neposlednom rade sú zásadnou súčasťou knihy nádherné ilustrácie Zsolta Lukácsa. Výborne vystihujú dej, postavy, akciu, sú podrobné aj komplexné. Zobrazujú krajiny, exteriéry aj interiéry a charaktery účastníkov, v ich mimike vidieť celú škálu emócií. Ešte veľakrát si bude v knihe každý listovať už len kvôli jej vizuálnemu spracovaniu a bude tvoriť klenot mnohých knižníc. Zabudnuté rozprávky sú určite výbornou voľbou pre nadšencov nielen nezvyčajných príbehov, ale odkrývajú aj kus literárnej histórie, doteraz neznámy, ale o to atraktívnejší.

Amália Sirotková: Zabudnuté rozprávky

Rozprávky na vydanie pripravila a sekundárne texty napísala Mgr. Jana Piroščáková, PhD.

Ilustrácie: Zsolt Lukács

Tatran, 2024

Zobraziť diskusiu (0)