Autori A. A. Zdanovič a V. S. Izmozik sa pri svojom bádaní museli kriticky vyrovnávať s doposiaľ existujúcou historiografiou, často polemizujú s ťažiskovou monografiou R. Tibenského ako aj s mystifikovanými informáciami, ktoré o sebe permanentne uvádzal sám Vladimír Krivoš. Niektoré informácie, ktoré prinášajú sú úplne nové, iné korigujú prípadne vyvracajú. Ako sami zdôrazňujú „úplne sa nedá dôverovať ani jednému dotazníku, ani jednej autobiografii, ani jednému dokumentu. Všetky musia byť podrobené kritike a konfrontácii.“ Pri svojej práci podrobne prešli okrem iného dvanásť ruských archívov pričom sa vo výsledku opierajú predovšetkým o pramene úradného charakteru.

Kto bol Vladimír Krivoš?

Vladimír Krivoš sa narodil v roku 1865 vo Vyšnom Huštáku, dnes časti Liptovského Mikuláša. V kraji z ktorého pochádzalo množstvo významných rodov a osobností, ktoré výrazne zasiahli do dejín nielen územia dnešného Slovenska, ale mnoho z nich svojim vplyvom výrazne prekročilo jeho hranice. Krivošovci patrili medzi nich. Vladimírov otec, podnikateľ a účastník emancipačných pohybov rozhodol, že druhorodený syn Vladimír dostane solídne vzdelanie. Študoval na gymnáziu v Přerove, neskôr v dnešnej Spišskej Novej Vsi a Rijeke. Už ku koncu gymnaziálnych štúdií ovládal sedem jazykov. Zaujala ho aj stenografia, čiže metóda zapisovania zjednodušeným písmom. Po skončení gymnaziálnych štúdii nastúpil na prestížnu Akadémiu orientálnych jazykov vo Viedni. Náročné štúdium sľubujúce diplomatickú dráhu zahŕňalo nosenie predpísanej uniformy a šable, čo si sebavedomý mladík aj náležite užíval. Štúdium však nedokončil, čo sa snažil počas svojho celého života kamuflovať. Rozhodol sa odcestovať do Ruska, ktoré už ako študent obdivoval a v ktorom následne žil až do konca života. Ambiciózny mladík sa rozhodol prijať ruské „poddanstvo“ ako aj pravoslávnu vieru, čo zvyšovalo jeho možnosti na úspešnú kariéru. Neskôr sám seba označoval ako Srba, zrejme z dôvodu, že to bolo politicky výhodnejšie. Začal študovať východné jazyky na Petrohradskej univerzite, no ani toto štúdium nedokončil.

V službách cárskeho Ruska

Niekoľko nasledujúcich rokoch zostáva u bádateľov zahalených tajomstvom. Vladimírove štúdium na Sorbonne sa autorom nepodarilo podložiť. Isté však je, že pôsobil ako publicista a v roku 1891 bol vymenovaný za tlmočníka petrohradskej poštovej cenzúry. Za týmto názvom sa skrývalo aj „jedno z najtajuplnejších ustanovizní ruskej monarchie – perlustračná služba.“ Čiže otváranie korešpondencie a jej analýza, vykonávaná v najvyššej tajnosti a pri porušovaní vtedajších zákonov. Miesta, kde sa táto činnosť vykonávala sa nazývali ako tzv. čierne kabinety. Znalec mnohých jazykov a kryptografie Krivoš tu našiel svoje uplatnenie pričom urobil aj dva „zlepšováky“. Prvý spočíval v otváraní listov s pomocou prístroja, ktorý pripomínal varnú kanvicu. Taktiež zracionalizoval vyhotovenie zmesi na falošné pečate. Vďaka tomu sa podarilo zahladiť stopy po opätovnom odoslaní zásielky adresátovi. Dokázal pri tom pracovať aj na ďalších miestach. Ako stenograf v štátnej dume a rade. Stenografiu zároveň vyučoval. Jeho mnohé aktivity a vytúžené postavenie po boku mocných mu zabezpečovalo vysoký životný štandard. Obýval sedemizbový byt v Petrohrade, vydržiaval si troch sluhov a bol jedným z mála vlastníkov automobilu v meste. Oženil sa a narodili sa mu dvaja synovia. Ako sa však neskôr ukázalo časť financií si prisvojoval neoprávnene. Kvôli podozrivým zahraničným kontaktom sa dostal do pozornosti kontrarozviedky. Tie ho spolu s preukázaným zneužívaním peňažných prostriedkov stáli kariéru cenzora v tzv. čiernych kabinetoch. Krivoš sa však nikdy nevzdáva a svoje uplatnenie nachádza v knižniciach Zimného paláca. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ocitol ako prekladateľ, tlmočník a kryptograf v armáde gen. Brusilova. Opäť sa však dostal do pozornosti tajných služieb a napriek tomu, že obvinenie so spolupráce s Rakúsko-Uhorskom sa nepodarilo dokázať, skončil pod policajným dozorom v Irkutsku. Na slobodu sa dostal vďaka veľkej amnestii po februárovej revolúcii. Krivoš veľmi rýchlo pochopil, že v zmenenej politickej situácii bude musieť pre svoj profit upraviť svoju biografiu. Prezentoval sa ako obeť svojich politických názorov, nepriateľsky namierených proti cárizmu.

V službách boľševikov

Po nástupe boľševikov k moci sa hlási opäť do služieb. Činnosť počas cárizmu nebola dostatočnou prekážkou aby jeho schopnosti nevyužila aj nové politická moc. Svoju prácu v tzv. čiernych kabinetoch a pravidelné návštevy v cárovej knižnici sa snaží zamlčiavať, zato sám seba charakterizuje ako „od prírody slobodomyseľného a revolucionára.“ Krivoš túžil šplhať stále vyššie, na tom po akom rebríku až tak nezáležalo. Prekladá nótu ľudového komisára zahraničných vecí L. D. Trockého veľvyslancom Dohodových krajín, pracuje v Celoruskom soviete národného hospodárstva, pokúša sa vstúpiť do komunistickej strany. Priami kontakt s V. I. Leninom, ktorým sa sám oháňal autori taktiež nepodložili. Od roku 1918 sa Vladimír Krivoš stáva na 17 rokov pracovníkom sovietskych tajných služieb. Nová moc schopnosti využívala, no zároveň ho mala pod podozrievavým dohľadom. Prelamoval zahraničné šifry, odhaľoval tajné obsahy telegramov, školil málo kvalifikovaných čekistov.

Väzňom na Soloveckých ostrovoch

Uvedomujúc si však svoje nestabilné postavenie v boľševickom režime, začal uvažovať nad návratom do novovzniknutého Československa. Jeho úmysly, ktorými sa netajil v sledovanej súkromnej korešpondencií samozrejme nehodlala vládna moc akceptovať. V roku 1923 bol obvinený zo špionáže, odsúdený na trest smrti, ktorý bol však zmiernený a tak sa ocitol uväznený v tábore nútených prác na Soloveckých ostrovoch. I tu ho však jeho mimoriadne schopnosti zachraňujú a zabezpečujú mu v porovnaní s ostatnými väzňami privilegované postavenie. Stáva sa vedúcim tamojšej meteorologickej stanice, cenzorom listových zásielok v rôznych cudzích jazykoch. Venuje sa literárnej tvorbe, prekladá, hrá v dychovom orchestri, komunikuje s rodinou zo Slovenska.

Staré kontakty mu opäť raz pomáhajú dostať sa na slobodu. Obnovuje svoju službu v špeciálnom oddelení štátnej polície OGPU, pričom sa špecializoval na rozlúštenie francúzskych diplomatických a vojenských kódov. Pokračoval aj v stenografickej práci, pričom dokázal používať 12 stenografických sústav v piatich jazykoch. Vo roku 1935, keď oslávil svoje 70. narodeniny bol Vladimír Krivoš penzionovaný. Ako zázrakom prežil obdobie stalinského „veľkého teroru“, počas ktorého bola väčšina jeho spolupracovníkov zastrelených. Počas druhej svetovej vojny bol evakuovaný do Ufy kde napokon v roku 1942 umiera.

Záver

Mimoriadne schopnosti, jazykový talent a neustálu činorodosť Vladimírovi Krivošovi rozhodne nemožno uprieť. Autori zmieňujú, že aktívne ovládal 26 jazykov a pasívne vraj ďalších desať. Rovnako stenografické schopnosti. Pri celkovom hodnotení sú však veľmi zdržanliví a viac krát prízvukujú, že slovenskí autori boli k nemu vo svojich hodnoteniach niekedy príliš milostiví. Publikácia obsahuje dostatok materiálu na vytvorenie názoru samotným čitateľom. Istá však je, že ochotne poskytoval svoje mimoriadne schopnosti aj tej najhoršej vládnucej moci, jej inštitúciám a represívnemu aparátu.

Počin autorov ako aj vydanie slovenského prekladu treba jednoznačne oceniť. Za knihou stojí veľký kus odbornej práce. Autori priznávajú nejednoznačnosť niektorých faktov, pramene otvorene konfrontujú, nesnažia sa o nepodložené senzácie. Na niektorých miestach však prinášajú vlastné hypotézy. Kniha je vybavená ukážkami z Krivošovej literárnej tvorby, prehľadnými chronologickými tabuľkami, dôsledným poznámkovým aparátom a bibliografiou. Bohužiaľ chýba jej akákoľvek obrazová príloha, napriek tomu, že v texte sa spomínajú viaceré fotografie samotného Krivoša s odkazmi na archívny zdroj. Vhodné by boli aj fotografie osobností a lokalít, ktoré sa v knihe spomínajú prípadne rodokmeň a samozrejme register. Odporučiť ju možno predovšetkým čitateľom zaujímajúcim sa o jeho osobu prípadne dejiny Ruska a jeho tajných služieb.

Ivan Stodola

A. A. Zdanovič a V. S. Izmozik

Štyridsať rokov v tajných službách (Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika)

Vydala: Premedia 2017

Preklad: Ľubomír Guzi

Zobraziť diskusiu (0)