Pomaly zatvorila klietku. Hniezdo bolo prázdne. Opäť. Otvorila ju, ako keď sa niekedy druhýkrát potrebovala pozrieť do chladničky. Nádobka na vodu bola suchá, samica pokojne oddychovala v rohu.

„Čo tí zajaci? Spočítala si?“ zakričal otec spoza prístrešku, kým si čistil gumáky od blata. Práve odkladala krhlu s vodou, keď vošiel. Z podrážok sa mu odlupovali koláče vlhkej hliny.

„Ani jeden.“

„Boha jej,“ zaklial. „Vodu mala?“

„Mala.“

Otec razantne otvoril dvierka, takmer vytrhol krídelkovú západku. Schytil zajačicu, až zapišťala. Ona mu rýchlo podala veľký kôš, otec doň zviera hodil, samica dopadla na štyri ako mačka a schúlila sa v rohu.

Strčil sa až po hrudník do klietky, poprehadzoval celé hniezdo, ale okrem chlpov a výkalov v ňom nič nenašiel. Oprášil si ruku a kopol do koša.

„Nachystám si vodu a nože a podržíš mi ju. Spravila to dva razy, spraví to zas.“

Počula ho búchať riadom v letnej kuchyni, kým si zblízka obzerala zajačicu. Nikde na nej nevidela krv, dôkaz, že by svoje mláďatá požrala. Vysvetlil jej to deň po tom, ako sa vrátila – stáva sa, že keď je samica smädná, požerie si mladé. Dal jej ju preto na starosť, musela ju kontrolovať niekoľkokrát denne, čo robí, či sa nespráva zvláštne, kedy sa okotí. To bolo včera a dnes našla iba prázdne hniezdo.

Zodvihla kôš, vyniesla do záhrady a tam ho vyklopila. Zajačica váhala a ňuchala vlhkú trávu. Nato sa rozbehla cez záhradu, akoby vedela, kde sú bránka, polia a les.

*

Až pri vstupe do nákupného strediska si uvedomila, že si zabudla nohavice. Zostali prevesené na stoličke pod jeho vecami, dokonca ich večer žehlila. Kúpila si predražený praclík, aby zahnala hlad, raz doň zahryzla a dala ho kolegovi. V šatni sa chvatne prezliekla do čiernej košele a flitrovanej vesty, nechala si rifle s rozstrapkaným lemom. Kruhy pod očami si prekryla púdrom, ktorý tam nechala vedúca. V ich práci šlo predovšetkým o prezentáciu. Dýchla si do dlane. Potrebovala by žuvačku.

Vedúca, rekordérka v rýchlom balení darčekov, ju odtiahla bokom. Zo širokého úsmevu prešla do utrápeného výrazu.

„Smrdíš,“ povedala jej po anglicky s pravým londýnskym prízvukom. Poslala ju kúpiť si kefku a slušné nohavice. Stáli ju posledných dvadsať libier. Cez obednú pauzu si požičala od bezstarostnej Jamajčanky z kozmetického stánku na dve fľaše vína a olivový chlieb. Uvažovala, či doma smažia kapra. Otec rád spravil šalát už predchádzajúci deň, na večeru bol potom správne slaný a mazľavý.

Jednu fľašu vypila a to ju prekvapivo vzpružilo. Balila darčeky, preväzovala ich obrovskými mašľami, usmievala sa, ľudí s veľkými neforemnými hlúposťami z výpredajov posielala preč, keď pohrdli obrovskou darčekovou taškou. Obchoďák zatvorili o deviatej, vedúca odišla, ona s kolegom prenášala zvyšný papier do šatne. Mala sucho v ústach, tak si od neho vzala ponúkanú žuvačku.

Pracovala s týmto zabedneným Pakistancom nerada, jeho lenivosť jej pridávala robotu, k zákazníkom sa správal drzo. Poslala ho za dvere, aby sa mohla prezliecť. Už chcela byť v dome, najesť sa a prespať celú noc aj nasledujúci deň.

Vo výťahu stisol stopku a vrhol sa na ňu. Schmatol jej prsia, zabolelo ju to aj cez vetrovku. Vybral jej jazykom žuvačku z úst, odstúpil a smial sa. Po chvíli sa výťah znovu pohol, ani si nevšimla, kedy ho odblokoval.

Pred vchodom ju čakal známy, trhalo ním a v mladej tvári mu cez líca takmer presvitali zuby, závislák, ktorého vyhlásili za zamestnanca mesiaca v sklade s oblečením, pretože vždy na niečom frčal, a tak pracoval najrýchlejšie. Kolega ju vysmial, mňa nechceš, ale s týmto jebeš, a s prianím príjemne prežitých sviatkov odišiel.

Vo dverách domu sa zrazili s ďalšími dvoma spolubývajúcimi, ktorí vynášali Litovca od susedov. Pokožka mu ozelenela, po tvári mu stekal pot a po tričku zvratky. Položili ho predo dvere, zazvonili a zmizli. Nikto neprichádzal, tak susedom zabúchala a mladíka prefackala. Prebral sa, zažmurkal, pomohla mu vytiahnuť kľúče z vrecka nohavíc. Dnu vliezol štvornožky.

Vyzula sa. Z kuchyne a verandy sa ozývalo hulákanie a hlasná hudba. Jej izba na poschodí bola prázdna a uprataná, spolubývajúce predsa len využili voľno a odleteli domov. Zapla bojler, chvíľu počkala, kým nahreje aspoň trochu vody, vypla ho a šla sa osprchovať.

Vošiel hneď za ňou do kúpeľne, ani jej nedovolil vyzliecť sa, natlačil ju do sprchového kúta a zavrel sa tam s ňou. Zreničky mal široké a pohyby mľandravé, ale stále vedel, kde ju chytiť, aby prestala bojovať. Ktosi sa dobýval dnu a ziapal:

„Co wy tam robicie, kurvy jedne, szczać mi się chce!“

Na koberci po ňom zostali mokré šľapaje. Z kuchyne sa ozval smiech a ujúkanie. Prevesila si oblečenie na studený radiátor a v župane zišla dole.

V jednej ruke držala tenko natretý chlieb, ktorý predstavoval jej bežnú večeru. Druhou utierala zo zeme kvapky krvi. Nevedela čej, možno Litovcovej – preto ho tak rýchlo odpratali. Stála pri nej Ruska, staršia od nej, no oveľa udržiavanejšia, s dlhými vlasmi a mejkapom, na to, koľko alkoholu mala v sebe, bezchybným. Krájala citróny ku kokteilom.

Vzala jablko a vysvetlila Ruske, ako sa veští zo šupky. Musí byť neprerušená a potom ju treba hodiť cez plece za hlavu. Podľa jej tvaru zistia prvé písmeno mena svojho vyvoleného.

„Te kak tequila,“ povedala Ruska a napila sa.

Zobudila sa iba v nohavičkách priečne na posteli v podkrovnej izbe vedľa dvoch neznámych žien. V mobile správy od rodičov a kamarátov, čo na Slovensku oslavovali Božie narodenie. Ona si zaobstarala kapustu, hríby a oplátky z poľského obchodu, kam chodili aj na horalky a kofolu.

Na tráve sa držal srieň, nebo bolo čisté a mesto tiché, aké ho ešte nezažila. Sedela vonku tak dlho, kým prišiel on. Letmo ju objal, chcel od nej niekoľko vreciek čierneho čaju. Varil ho v najväčšom hrnci a pridal doň akési hríby. Vraj sa všetkým zíde, keď sa prebudia.

„Musíš mi pomôcť nájsť si nejakú prácu. Po novom roku už nebudeme baliť,“ povedala.

„Pomôžem.“

Doma jej povedal, že ak chce prácu, vraj musí manažérovi ukázať prsia. Má tak väčšiu šancu, že ju prijme ako čašníčku.

Manažér, Kosovec fajčiaci pred reštauráciou tesne po záverečnej, sa jej pýtal, či má skúsenosti, tak klamala. Pozeral jej do výstrihu, odbil ju s tým, že jej zavolá na druhý deň, popýta sa na voľné miesto v niektorej prevádzke. Zahasil cigaretu a odišiel.

Pred klubom sa združovali ľudia, kamaráti ju čakali, fajčili a navzájom sa presviedčali, že ich musia pustiť dnu, veď nie sú až takí opití. Šla prvá, reprezentatívna, vypla hruď. Rumun pri vchode sa na ňu usmial, jedného z nich nepustil, ale nikomu to neprekážalo, lebo ho so sebou aj tak zobrali len z ľútosti.

Za pitie aj vstup sa platilo veľa a vnútri dunela jednotvárna hudba ako z kolotočov. Čech z ich skupinky zaspal, sfetovaný a unavený z dvanásťhodinovej šichty. Pri stole, kde sa zložili, pozerala na holé nohy ostatných dievčat, rodených Angličaniek so silnými prízvukmi. Pišťali a zapchávali si nosy. Vysvitlo, že Čechovi v spánku povolil zvierač.

Vyhodili ich von do januárovej zimy. Kým sa ostatní motali pred barom, ona rezko vykročila smerom domov. O hodinu neskôr sa hodila na posteľ, a keďže nemohla zaspať, počúvala, kedy sa vrátia.

Vytiahla Srbku z jeho postele za vlasy, plakala a nevládala. Dievčina dopadla na zem na všetky štyri. On sa ledva prebral, zababušil sa v studenej izbe do veľkej periny bez obliečky. Srbka sa len zdvihla, vzala si oblečenie a potľapkala ju po pleci. Pred mesiacom jej do papiera so vzorom vláčikov balila stavebnicu.

Sadla si na peľasť k jeho nohám a triasla sa.

„Mám vôbec volať tomu Kosovcovi?“

„Môžeš, ale moc nerátaj s tým, že budeš čašníčka.“

„Čo iné by som bola?“

„Vozí baby z Balkánu a berie im doklady,“ povedal. „Radšej choď domov.“

Poľky sa vrátili z dovolenky, trkotali v kuchyni, chválili sa zážitkami a darčekmi, jedna z nich sa na Štedrý deň zasnúbila, tešili sa do práce a sťažovali sa na bordel v dome po sviatkoch. Viac ako dva týždne tam nikto poriadne neupratal: nevyniesli plechovky, plasty ani sklo, kopili sa škatule z donášok, zakrvavené handry a popol, smrad sa zažral do nábytku a stien.

Ich reči ju nezaujímali, nevedela sa sústrediť na ich bardzo užitočné rady. Otec ju doma bil po hlave, keď doniesla zlú známku z angličtiny alebo nemčiny, vraj jazyk je najdôležitejší, nech sa len učí a ide robiť do zahraničia. Tu nikto z celého domu nevedel používať predprítomný čas. Ona áno, a načo jej to bolo?

Snažila sa ignorovať ich nadšenie, vybrala z mrazničky kúsky bravčového. Pred pár dňami si rozdelila mäso z výpredaja na malé balíčky, do polievky. Tento bol posledný a ona to prijala ako znamenie.

*

Otec, akoby vedel, že sa niečo deje, pribehol za ňou. Všimol si prázdny košík aj veľkú bielu zajačicu, ktorá práve unikla cez otvorenú bránku do poľa.

„To si ju mohla rovno zabiť,“ povedal mierne. Nadskočila, lebo ju vytrhol zo zamyslenia.

„Nech si pobehá,“ dojímala sa, „kým ju niečo chytí.“

Pomyslel si, že aká blbá do sveta odišla, taká sa z neho vrátila, ale povedal iba:

„Zajaci z klietky sú neni zvyknutí na toľko miesta. Pobeží, potom do čohosi narazí, do kameňa, do stromu. A tak sa zabije.“

Mal ešte trochu blata na bagandžiach. Otrel si ho o murovaný základ plota a zamieril do domu.

Soňa Uriková: Dôvod na radosť

KK Bagala, 2022