„Ak človek zomrie, nie je to také zlé, dôležité je pred tým žiť.“ (s. 105)

Klub nenapraviteľných optimistov patrí medzi moje najobľúbenejšie knihy a vďaka nemu považujem Guenassiu za Spisovateľa s veľkým S. Napísať príbeh, ktorému na prvý pohľad chýba dejová línia a zároveň sa s ním čitateľ zžije natoľko, že úprimne nechce, aby sa skončil, je umenie hodné najväčších majstrov spisovateľského remesla. Nebolo by prekvapením, ak by sa Guenassiovi nepodarilo prekonať latku, ktorú si nastavil. No kým Vysnívanému životu Ernesta G. chýbala malá iskrička k dokonalosti, Zasľúbené zeme očakávania maximálne naplnili, ba až prekonali.

„Čítam už šesťdesiat rokov každý deň a každú noc, ktorú mi Boh dal, mal som život, o ktorom iní len snívajú, a aj tak som len hlúpa žaba, ktorá nikdy nezdolá tú horu poznania. A preto čím viac čítam, tým viac si zúfam, čo všetko ešte neprečítam.“ (s. 112)

Hneď ako som sa začítal do prvých riadkov Zasľúbených zemí, mal som dojem, že som nezačal čítať nový román, ale iba som preklopil ďalšiu, nie poslednú, stránku Klubu a pokračujem v sledovaní toho istého príbehu – života, ktorý ma tak oslovil; s jeho atmosférou, emóciami a postavami, ku ktorým som sa vrátil ako k starým priateľom. Guenassia ostal verný svojmu štýlu. Pútavo, citlivo a s neuveriteľnou ľahkosťou zobrazuje život, v ktorom sa deje všetko a zároveň nič. Aj do Zasľúbených zemí zakomponoval pre seba typické popkultúrne odkazy na filmy a literárne diela, ktoré majú pre protagonistov príbehu určitý symbolický význam alebo zdôrazňujú ich životné paralely.

„Kniha aj život sú to isté, chápeš? Už tu nie sú nijaké literárne maniere, sme v každodennom živote, vo svete, ktorý objavujeme a v ktorom sa pohybujeme, každý deň je jeden život a jedna skúsenosť.“ (s. 317)

Guenassia má obdivuhodný dar. Pri profilovaní svojich hrdinov neplytvá slovami, narába nimi opatrne a pritom o postavách povie všetko a ešte viac. V príbehu prekvapivo rozbieha viacero dejových línií súčasne. Niektoré z nich sa spoja, iné sa rozdelia (spoločne vytvárajú dojem filmových prestrihov), ale všetky sa v zásade zaoberajú jednou z najobľúbenejších Guenassiových tém – idealizmom a utopickým fantazírovaním o budúcnosti, či už z hľadiska jednotlivca, alebo celej spoločnosti. Guenassia tentoraz opísal budovanie (ale aj občasné pády) vzdušných zámkov až v troch krajinách – v povojnovom Alžírsku, Izraeli a Sovietskom zväze.

„Víťazi nebývajú nikdy šľachetní, lebo víťazstvu predchádzalo utrpenie, strach z porážky, porazení im musia zaplatiť a oni pomstiť svojich, čo krvácajúc umierali. Oko za oko. Zľutovanie neexistuje, je tu len nahromadená nenávisť, tá sa mení na pudy, ktoré nie je nikto schopný kontrolovať, živočíšnosť je súčasťou ľudstva. Je to hrozné, odsúdeniahodné, ale je to v našej povahe, len násilím sa svet posúva vpred. Pokojné revolúcie neexistujú. (...) Nemá to logiku, žiadne opodstatnenie, je to absurdné, ale treba ísť vpred. V dobrom aj v zlom. Lebo nič iné ani nemôžeme urobiť. Ísť vpred. Zajtra všetko odznova vybudujeme z ruín a cintorínov.“ (s. 172)

Túžba po zmene, akési revolučné odhodlanie, je hnacím motorom konania postáv románu, ktoré, s nádejami na lepšie časy, hľadajú svoje zasľúbené zeme. Možno práve v tom spočíva najväčší rozdiel medzi Klubom nenapraviteľných optimistov a Zasľúbenými zemami: kým Klub hovorí v prvom rade o ľuďoch a ich životoch, Zasľúbené zeme rozprávajú o vývoji spoločnosti v rôznych kútoch sveta, ale pritom nezabúdajú na jednotlivca, ktorý stojí v centre zmien. Zasľúbené zeme tak dostávajú nádych reportáže, lebo Guenassia do svojho fiktívneho príbehu zakomponoval reálne historické udalosti a očami svojich protagonistov nazrel nielen do zákulisia politických hier, ale vykreslil aj mentalitu a zmýšľanie ľudí ovplyvnených režimov v tej-ktorej krajine.

„Sú pripravení opustiť to málo, čo majú, aby ich deti žili v Zasľúbenej zemi. To vyplýva z viery, sna, nikdy človeku nezabránite, aby si myslel, že inde by bol jeho život lepší, vždy bude ochotný všetko riskovať, aby dosiahol svoje. Nech to stojí, čo to stojí. Volá sa to nádej.“ (s. 427)

Zasľúbené zeme sú emotívnym čítaním o osudových iróniách, životných paradoxoch, ale hlavne o osudoch, ktoré prežívali dejiny. Prvé, čo mi po dočítaní poslednej vety napadlo, bolo, že v tej knihe je úplne všetko. Som o tom presvedčený aj teraz, niekoľko týždňov po tom, ako som ju založil naspäť do poličky, keď sa mi príbeh stále drží v kútiku hlavy a nechce odtiaľ odísť. Guenassia napísal silný román, ktorý by sa časom mal určite zaradiť do zlatého fondu svetovej literatúry, k tomu, čo voláme „klasika“. Je škoda písať o Zasľúbených zemiach litánie, treba si ich prečítať a prežiť.

„(...) šťastie neprichádza len tak, musíš ho postrčiť a veriť mu.“ (s. 36)

Jean-Michel Guenassia: Zasľúbené zeme

Preklad: Andrea Černáková

Premedia, 2022

Zobraziť diskusiu (0)