Skúsme čítať spoločne

Áno, príde reč aj na Platóna, Homéra a gramatické zákony starej gréčtiny, ktorá fascinuje a súčasne odrádza svojou extrémnou inakosťou. Hodina gréčtiny je invenčne vymysleným javiskom na pravidelné stretnutia lektora so slabým zrakom a dospelej študentky, ktorá pre zmenu nedokáže vysloviť jediné slovo. Zostane ticho aj vtedy, keď ju lektor vyzve: „Skúsme čítať spoločne.“

Ona v románovom rozprávaní vystupuje v tretej osobe, on sa hrá na rozprávača. Obaja sú bezmenní. Ona pracovala vo vydavateľstve, prednášala o literatúre a každé dva týždne písala literárne recenzie. Pred krátkym časom prišla o matku. Ešte predtým sa rozviedla a na konci tretieho súdneho pojednávania stratila nárok na starostlivosť o svojho deväťročného syna. Chodí za psychoterapeutom, ale pomoc logopéda odmieta.

„Keď to prišlo, bola zima a ona mala sedemnásť rokov. Jazyk, ktorý ju dovtedy obmedzoval a bodal ako šaty ušité z tisícich ihiel, bol zrazu preč. Ušami ho zreteľne počula, no priestor medzi mozgom a sluchovým nervom teraz vypĺňala hrubá vrstva vzduchu. Už viac nebola schopná myslieť prostredníctvom jazyka.“

Žiadne pery, žiadne oči

Učiteľ gréčtiny strávil sedemnásť rokov v Nemecku. Niektoré noci sedel nad knihou bez toho, aby prevrátil čo i len jediný list. Problémy so zrakom zdedil od otca, ktorý bol vždy voči nemu chladný. „Nenávidel moje oči.“

Otec bol výkonným riaditeľom kórejskej spoločnosti. Jedného dňa sa stratil, a keď sa po šiestich mesiacoch vrátil, musel podstúpiť nevydarenú operáciu očí. Zavrel sa do izby a zostal tam zalezený do poslednej chvíle svojho života.

Učiteľ je kúsok od úplnej straty zraku. „Čoskoro už nebudem schopný rozoznať svoj odraz v zrkadle od ostatných vecí. Všetky tváre, ktoré si vybavujem, mi zmrznú v pamäti ako ľad.“

Han Kang rozohráva v próze, ktorá vyšla v kórejčine už v roku 2011, dômyselnú spleť konfliktov zmyslových svetov a rozpoltenosti.

Obrazy sa postupne rozmazávajú a miznú. Slová nemôžu byť vyrieknuté, zostávajú opustené v mysli a nedokážu sa zmeniť na komunikačný most s inou ľudskou bytosťou. Títo dvaja sa nemôžu stretnúť v pohľadoch a z ich viet nevznikajú súvetia prinášajúce súlad.

„Nevidel som ťa. Nevidel som ani sám seba. Nevydala si žiaden zvuk. A žiaden zvuk som nevydal ani ja.“

A predsa ich záverečné stretnutie plné fyzickej bolesti, tápania i strachov prináša nádej. Ona mu píše do dlane. „Žiadne pery, žiadne oči. Chvenie aj teplo čoskoro mizne. Nezostáva žiadna stopa.“

Tento príbeh intímnej lásky je zmyslový aj zmyselný úplne výnimočným (a nečakaným) spôsobom. Han Kang je majsterkou náznakov a krehkých znamení. Napriek všetkým bariéram sa nakoniec presadzuje život, ktorý si ako kvapka vody v tej najvyprahnutejšej púšti nájde svoje cestičky.

Han Kang: Hodiny gréčtiny

Preložila: Mária Skáčiková

IKAR-Odeon, 2026

Zobraziť diskusiu (0)