Živica
Kniha Živica získala v roku 2016 literárne ocenenie Sklený kľúč ako najlepšia severská detektívka, v skutočnosti v nej ale nenájdeme veľa spoločných bodov s konvenčným chápaním detektívnej prózy: dochádza v nej k vraždám, neexistuje ale žiaden vyšetrovateľ, ktorý by pátral po ich objasnení; od začiatku poznáme páchateľa, aj keď okolie jeho skutky nevníma ako zločin. Živica je skôr hlboká psychologická sonda do mentálnej a geografickej izolácie rodiny a otvára aj otázku o povahe samotnej rodiny žijúcej len sama pre seba.
V rozprávačskej rovine sa striedajú viaceré postavy, postupne preto získame rôznorodú predstavu o chápaní ich situácie. Na polostrove s názvom Hlava žije dlhé roky rodina Haarderovcov, v priebehu rokov v dome ale ostane len jeden z dvoch bratov, Jens, jeho mama a prisťahuje sa Mária, najprv pomocníčka v domácnosti, krásne dievča, ktoré obľubuje literatúru a z ktorej sa neskôr stane Jensova manželka a matka dvojičiek, Liv a Carla. Manželstvo poznačia viaceré tragédie a Mária začne postupne priberať, postihne ju morbídna obezita až do situácie, kedy už len leží v posteli. Stará sa o ňu Liv, veľmi energické dieťa, zvedavé dievča a poslušná dcéra. S otcom udržiava dôverný vzťah, vzájomne si dôverujú až do takej miery, že Jens na ňu postupne prenesie viaceré vlastné aktivity, napríklad krádeže. Sám Jens postupne stráca kontakt s realitou, hromadí ohromné objemy vecí vytvárajúce akýsi labyrint, pripravuje pasce pre cudzincov, trpí úzkosťou a paranojou a neváha zabíjať, ak to považuje za odôvodnené.
Ane Riel vo svojom románe závažne rozkolísala chápanie toho, čo ešte považujeme za normálne a čo je už za jeho hranicou. Naozaj je vnímanie normálneho len vecou dohody? Ak bol človek v detstve vychovávaný v prostredí, ktoré väčšinová populácia označuje za čudné, je možné, aby v dospelosti viedol život zbavený nánosov podivného? V ktorom okamihu sa vlastne z bežného správania vyvinú abnormálne skutky? Symptómom premeny Jensa Haardera sa stane hromadenie vecí: bezmenné kopy predmetov zozbieraných z miestnej skládky odpadu premieňajú domácnosť z pôvodne útulného miesta na nánosy zmätku a neusporiadanosti. Entropia vecí prenesene poukazuje na rozvrat Jensovej mysle.
Román vzbudzujúci silný vnemový zážitok sa dá považovať za nezvyčajný už len z tohto uhla pohľadu. V Živici sú to predovšetkým vône, napríklad neustále opakujúci sa motív živice a lesa, neskôr rôznych zápachov. Pasáž prechodu majiteľa hostinca medzi špinou a odpadkami v dome Haarderovcov a jeho kontakt so Máriou žijúcou uprostred vlastnej odpornej telesnosti patrí medzi vrcholné miesta knihy. Kniha Ane Riel sa určite vymyká žánrovému označeniu, ide ale o natoľko nezvyčajný literárny úkaz, že by sa jej mala venovať pozornosť a najsilnejšie zapôsobí asi na čitateľov vyhľadávajúcich silné drámy s ťaživou atmosférou neistoty a podivnosti ľudského života.
Ane Riel: Živica
Preklad: Zuzana Demjánová
Premedia 2017
232 strán