Hodovanie ako vlastenecká povinnosť

Autorka sa s Wölkovou už nestihla stretnúť. Kým na ňu získala kontakt, zomrela. Talentovaná talianska prozaička bola v písaní o to viac slobodná. Mohla rozbehnúť viaceré dejové línie, sústreďujúc sa na osudy žien v absurdnej hraničnej situácii.

Skupina pätnástich žien z dediny v blízkosti Hitlerovho Vlčieho brlohu mala od začiatku leta 1944 každý deň ochutnávať jedlo podávané Vodcovi. Kým všade okolo sa čoraz viac presadzovali hlad a nedostatok, mladé ženy sa dosýta najedli. Takéto hodovanie však nebolo veselé. Jedli z prinútenia vegetariánske pokrmy s vedomím, že niektoré jedlo môže byť otrávené. Nebude to nakoniec ich posledná večera? Sú pripravené obetovať sa v záujme prežitia vyšinutého führera?

Rozprávačkou je Rosa Sauer, prezývaná Berlínčanka. Do východopruskej dediny (dnes patrí Poľsku a volá sa Pracz) prišla naozaj z Berlína. Je rozhľadená, elegantná a dostatočne kritická voči režimu tretej ríše. Býva u svokrovcov. Ich syn a jej manžel Gregor bol odvelený na východný front. Pozorne si všíma ďalšie ochutnávačky. Okrem skupiny Posadnutých (oddaných nacistickej ideológii) eviduje skeptičky aj prosté naivné dievčatá všímajúce si viac svaly strážnikov-esesákov než veľké dejinné nešťastie, ktorého absurdnou súčasťou je aj ich ochutnávačská misia.

Obete nenásytného Vlka

V jednotlivých mikrosituáciách vyrozprávaných talianskou prozaičkou v sugestívnom mode sa postupne odkrýva spleť vzťahov i súbojov medzi ochutnávačkami – od bežného súperenia, žiarlivosti až po životu nebezpečné zrady. Jedáleň, v ktorej ženy testujú jedlo pre Hitlera, je zdanlivo izolovaným kabinetom. Postupne, po kúskoch aj do neho prichádzajú zvonka signály veľkej tragédie.

Osud ochutnávačiek je neuchopiteľný. Nejde o ženy trpiace v zákopoch alebo koncentrákoch, a pritom aj tieto dievčatá boli bláznivým spôsobom vtiahnuté do úchylného nacistického experimentu. Hitler je stále prítomný, hoci ho ochutnávačky neuvidia. Je ich nočnou morou a modlou. Prežúvaním jedla, ktoré bude následne predložené vodcovi, sú účastníčkami perverznej pohanskej liturgie. Nepriamo mu predkladajú svoje vlastné životy, aby on – nenahraditeľný – neutrpel žiadnu ujmu.

„Vlk nás nikdy nevidel. Strávil jedlo, ktoré sme žuli aj my, vylučoval odpad z toho istého jedla, a pritom o nás vlastne nič nevedel. Bol zalezený vo svojom brlohu Wolfsschanze, počiatku všetkého.“

Postorino sa štýlom písania postarala o zvláštnu atmosféru príbehu. Je zdanlivo obyčajná a plná všedností. Pod povrchom rozprávania však už „bublá“ zvláštne napätie, pretože dobrých koncov bude málo. Jednotlivé ochutnávačky sú vykreslené so zázračnou šikovnosťou. Stačí pár detailov a slov, aby boli zrejmé ich charaktery, povahy a vzťahy.

Talianska prozaička reprezentuje nový rozprávačský prístup k dejinám. Je oslobodená od ťaživého pátosu. Ukazuje, že aj z bolestivej histórie možno vyťažiť emocionálne bohaté príbehy.

Rozmanité sú podoby poníženia. Násilníci s odpudivou dôslednosťou dokážu vsugerovať zvyšku sveta, že sú nenahraditeľní. Vraždia a znásilňujú, pritom budúce obete dokážu organizovať preventívne projekty v záujme ich bezpečnosti.

Rosella Postorino: Ochutnávačky

Preložila Eva Mesárová

Literárna bašta, 2026

Zobraziť diskusiu (0)