Mavis Gallantovú (1922 – 2014) prirovnávajú k svetoznámej Alice Munroovej či Williamovi Trevorovi. Prečo teda málokto túto autorku pozná? Pre jej obdivovateľov to vždy bolo akosi nepochopiteľné.

Kanaďanka, pôvodom z Montrealu, prežila detstvo a dospievanie v New Yorku, no väčšinu života strávila v Paríži. Jej hlavnou témou je expatriotizmus v akejkoľvek podobe, čo vôbec neprekvapuje. Jej rodičia, členovia vyššej intelektuálnej anglickej spoločnosti v Kanade, poslali svoju štvorročnú dcéru do ortodoxnej katolíckej francúzskej internátnej školy. Tu, ako autorka spomína, dostala poriadnu dávku toho, čo sa nazýva „studený odchov“. Zároveň však tvrdí, že toto duševné zemetrasenie, ktoré prežila ako dieťa, v nemalej miere ovplyvnilo jej lásku k písanému slovu, k vytvoreniu si vlastného imaginárneho sveta, no určite ju neposunulo do polohy lamentujúcej obete, ako to napríklad cítiť z diel jej kanadskej kolegyne Margaret Atwoodovej. Strata koreňov v detstve mala frustrujúci, no aj mobilizačný účinok. Keď mala desať rokov, zomrel jej otec, matka sa čoskoro opäť vydala a rodina sa presťahovala do New Yorku. Tu mladučká Mavis Gallantová prechádzala z jednej internátnej školy do druhej. Niečo, z čoho sa možno nikdy poriadne nespamätala. Ako dospelá sa vrátila do Montrealu a pracovala pre kanadské noviny The Standard. Veľmi dobre sa uchytila ako novinárka, čoskoro mala úspech, dokonca aj vlastnú rubriku obľúbenú čitateľmi. No ambície ju ťahali k beletristike. Stala sa emigrantkou, opustila rodný Montreal. V roku 1950 sa rozhodla usadiť navždy v Paríži a živiť sa len písaním. Na toto rozhodnutie po rokoch spomína takto: „… chcela som žiť v Paríži, byť slobodná a písať. Rozhodla som sa, že kým dovŕšim tridsať rokov, z Kanady odídem. Nechala som pomerne dobre platené zamestnanie, nadýchla som sa, zadržala dych a skočila. Ani len som sa nepozrela, či je v bazéne voda…“

Jej prvý pokus o uverejnenie poviedky v americkom New Yorkeri sa nevydaril. No slušné redaktorské odmietnutie listom s firemnou hlavičkou prestížneho New Yorkera Gallantovú neodradilo. Sľúbila si, že ak ani po treťom pokuse neprerazí, s literatúrou navždy skoncuje. Druhý pokus vyšiel a jej poviedku Madelinine narodeniny v roku 1951 prijali. Jej spisovateľská kariéra sa začala. Odvtedy jej v New Yorkeri vyšlo 116 poviedok a zaradilo ju to do prvej ligy poviedkarov tohto časopisu spolu s Johnom Updikom a Johnom Cheeverom. Mavis Gallantová písala výhradne v angličtine a všetky jej knihy vyšli v tomto jazyku.

Napísala jedenásť kníh, zväčša poviedkových súborov, z ktorých The Other Paris (Ten druhý Paríž, 1956) bol prvým v poradí. Potom nasledovali romány Green Water, Green Sky (Zelená voda, zelená obloha, 1959) a Fairly Good Time (Dosť dobrý čas, 1970). Ďalej to bola zbierka poviedok My Heart is Broken (Mám zlomené srdce), the Pegnitz Junction (Križovatka Pegnitz), From the 15^th District (Z pätnásteho obvodu), Home Truths (Domáce pravdy), Overhead in Balloon (Strop v balóne), Montreal Stories (Montrealské poviedky), Paris Stories (Parížske poviedky). V roku 1988 vyšiel jej poviedkový súbor In Transit (V tranzite) a v roku 1993 Across the Bridge (Cez most). Americký Random House vydal v roku 1996 temer 900-stranovú The Collected Stories of Mavis Gallant a v tom istom roku kanadské vydavateľstvo McClelland & Stewart vydalo The Selected Stories of Mavis Gallant. Mavis Gallantová je tiež autorkou divadelnej hry What Is To Be Done? (Čo urobiť?, 1983). Zaujímavým čítaním je aj jej súbor esejí a recenzií. Počas študentských nepokojov vo Francúzsku v roku 1968 pre New Yorker poskytovala reportáže priamo z miesta udalostí v stálej rubrike pod názvom The Affair of Gabrielle Russier (Záležitosť Gabriella Russiera) a Annals of Justice (Kronika spravodlivosti). V roku 2021 americký režisér Wes Anderson použil vo filme The French Dispatch jednu z Gallantovej poviedok The Events in May: A Paris Notebook, ktorú New Yorker kedysi netypicky uverejnil na pokračovanie v dvoch častiach.

Mavis Gallantová je vo svojej poviedkovej tvorbe veľkou portrétistkou dobrovoľných či násilne vydedených ľudí. Špecializuje sa na Paríž a južné a východné cípy Európy. Jej obľúbeným hrdinom je človek bez koreňov, nespokojný kozmopolita, no aj neistotou predchnutý miestny rodák. Keď píše o meštiakoch, opisuje ich ako chladných a bezpečne zabarikádovaných vo svojej zóne komfortu. Viacerí jej hrdinovia by radi zabudli alebo úplne vymazali z pamäti minulosť a historické udalosti, ktoré ovplyvnili ich osud. V mnohých poviedkach sa často opakuje téma fašizmu, ani nie tak jeho historické príčiny, skôr jeho drobné zárodky v každom z nás. Gallantovej častou témou je ľudský neúspech, či je to už neúspešné manželstvo, životná drina bez lásky, nedokončené štúdium, nešťastné detstvo, absencia rodičovskej lásky, zlyhanie v láske ako takej alebo zrada v priateľstve. Skúma ľudí, keď sa im nedarí, keď ničia sami seba alebo sú nepochopení. Poviedky, ktoré čerpajú z autorkinho detstva, patria medzi najlepšie. Na joyceovskej ceste späť do rodného Montrealu, ktorý akoby jej stále ešte naháňal strach, čitateľ vidí autorku ako dieťa, dievča a mladú ženu zmietajúcu sa v hre lásky, nenávisti a vášne. Inokedy rozohráva príbeh v komične a tragične zároveň. Sú to pre ňu dva nerozlučné elementy v organizme ľudského života. Dokonale zlučuje veľkosť ľudskej tragédie s nádejou a zároveň s ľudskou malosťou a hlúposťou. Je výbornou pozorovateľkou, ktorá chápe, že vysmievať sa niečomu neznamená srdečne sa na niečom zasmiať. Podľa Gallantovej sú všetky životné príbehy zaujímavé, záleží len na tom, nakoľko a akým spôsobom sa ich rozprávači odhalia.

Spomenutý poviedkový výber Pozdní navrátilec je príjemným a inteligentným čítaním. Poviedky nie sú kapitoly v románe, keď prečítame jednu z nich, knihu odložíme a môžeme sa pustiť do niečoho iného. A keď príde tá správna chvíľa, Gallantovej dobrá poviedka si na nás vždy počká.

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)