Minulý rok sme s niekoľkými priateľmi z obrovskej knižnice Ireny Lifkovej odniesli niekoľko banánových škatúľ plných kníh, jeden list v knihe zostal.

Život je zlomyseľné prasa a teraz by sa mi, nám, žiadalo túto vetu skrátiť. Život je prasa. Nám, ktorí sme mali tú česť a možnosť stráviť s Kornelom Földvárim hodiny v rozhovoroch v kaviarni, na debatách alebo v byte vystuženom tisíckami kníh.

Často si spomeniem na jeden z našich literárno-edukačných výletov, ktoré sme spolu absolvovali, keď to ešte zdravotný stav dovolil. Pred nejakými desiatimi rokmi sme sa ocitli v kultúrnom dome v Leviciach. Dvojica trochu nekonzistentná – debutantka, napohľad ešte neskúsená školáčka v krátkej sukničke a vážený zhrbený bradatý pán v rokoch v béžovom trenčkote. Odhrnieme trošku oponu, hľadisko kultúrneho domu je plné pätnásťročných znudených pubertiakov, ktorým máme predstaviť súčasnú slovenskú literatúru, alebo v rámci možností aspoň ich na hodinu udržať na miestach. Na rozľahlom pódiu dve osamelé kresielka, fľaša minerálky, desivý obrázok. Kornel však bez zaváhania vojde a spustí a nepustí, kým po hodine pubertiaci spontánne nevstanú a nezačnú tlieskať a dupať, čo znamená uznanie, aké sa hocikomu nedostane.

Hocikto by utiekol, no Kornel Földvári vlastnil zbrane, ktoré človek dostane len darom od boha a tou boli okrem iných aj neopakovateľný humor a neuveriteľná pamäť. Prežil ťažký a pohnutý život a mnohokrát mu pomohli. A predsa zostal prajným, pokorným a optimistickým človekom. Sám vravel, že keď sa človek nesťažuje a neroní nad sebou slzy, ostane mu viac síl vzdorovať.

Kornel, ďakujem aj za tých, ktorí tento verejný priestor nemajú možnosť využiť, no je im rovnako smutno a prázdno: za všetky tie rozhovory, za komentáre a postrehy, za povzbudenia a usmernenia v pochybnostiach. Za všetky knižky a venovania v nich, za tipy, za listy v schránke a kreslené novoročenky. Za možnosť počúvať a pozerať sa. Ďakujem.

Dovolím si ešte jednu vetu, ktorou končí ten istý list: Ale ako to pekne vystihol Komenský, „Proti větru močiti nelze.

Naposledy sme sa s Kornelom rozlúčili 1. apríla 2015

Monika Kompaníková

Zobraziť diskusiu (0)