Napísanie knihy o Slovanoch v stredoveku nebolo pre E. Mühleho žiadnym náhlym rozhodnutím, monografia je výsledkom dlhodobého štúdia viacerých tém z oblasti stredo-východoeurópskych dejín, ktorým sa autor od svojho štúdia systematicky venuje. Práve rôznosť tém z raného a vrcholného stredoveku a tiež z 19. a 20. storočia vytvorila široký a dobrý základ pre otázky, ktoré si autor v súvislosti so Slovanmi kládol. E. Mühle sa snažil skúmať a podchytiť predstavy slovansky hovoriaceho obyvateľstva o sebe samých prezentovaných v rano- a vrcholnostredovekých prameňoch, ale najmä to, ako o spoločenstve slovansky hovoriacej populácie písali vo svojich dielach tí „druhí“, čiže vzdelanci Byzancie, latinského a arabsko-islamského sveta. E. Mühle sa zameral na sledovanie výskytu pomenovania Slovanov v písomných prameňoch a hlavne na to, v akom kontexte sa pomenovanie objavovalo. Tento prístup umožnil E. Mühlemu sledovať, ako sa postupne zmenil význam pomenovania Slovanov v neslovanskom prostredí.

Možno sa téma vnímania a prezentácie Slovanov sebou a „tými druhými“ niekomu zdá zbytočná, veď o Slovanoch, či spoločenstve Slovanov, vieme zdanlivo mnoho. Tu je však príležitosť nájsť odpoveď na otázku, či sú Slovania „vynálezom“ novoveku alebo či sú skutočne spoločenstvom od čias raného stredoveku so svojou kultúrnou pamäťou a identitou.

Naše náhľady na slovanstvo výrazne ovplyvnilo nacionálne hnutie, ktoré sa naštartovalo po Francúzskej revolúcii v roku 1789, najmä v reakcii na nemecké nacionálne hnutie v Svätej ríši rímskej národa nemeckého. Predstavy o Slovanoch začal v novoveku utvárať nemecký osvietenský spisovateľ J. G. Herder svojím široko koncipovaným dielom Idey k filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit). V krátkej kapitole Slawische Völker zo šestnástej knihy (IV. zväzku) opísal J. G. Herder rané dejiny Slovanov, ich rozšírenie, spôsoby obživy a interakcie s inými spoločenstvami. Druhý odsek venoval svojej vízii budúcnosti Slovanov. Treba pritom podotknúť, že J. G. Herder vôbec neovládal slovanské jazyky a ani neštudoval dejiny alebo kultúru Slovanov. V úplnom závere vyslovil želanie, aby sa doplnili poznatky o Slovanoch, o ich histórii: „Protože máme z několika krajů krásné a užitečné příspěvky k dějnám tohoto národa, je třeba si přát, aby i z jiných (regionů/oblastí) byly doplňovány jejich mezery, aby se nashromáždily stále mizivější zbytky jejich zvyků, písní a pověstí a konečně byly dány dějiny tohoto kmene národů v celku, jak to žaduje (potřebuje) obraz lidstva.“

Podľa Mühleho bola Herderova pasáž o Slovanoch skôr filozoficko-politickým vyhlásením než vedeckým textom a Herderovi išlo o to, aby na príklade Slovanov propagoval osvietensko-romantický ideál všeobecného ľudského pokroku. Na slovansky hovoriacich vzdelancov 19. storočia však tieto riadky pôsobili ako výzva na ďalšie štúdium, ktorým napĺňali danú predstavu predloženú J. G. Herderom. Na lepšie porozumenie je tiež potrebné uviesť, ako Herder v diele chápal národ. Podľa neho bol národ organickou jednotkou, podliehajúcou podobne ako ľudské individuality procesu vznikania a zanikania. Preto sa pre mnoho vzdelancov stala Herderova charakteristika slovanstva spolu s jeho predstavou o Slovanoch veľmi príťažlivou. Slovania z raného stredoveku sa stali nemennou, objektívne existujúcou entitou danou biologickým príbuzenstvom, ktorá zotrvala v neskazenej podobe najmä v ľudovej kultúre.

Aj to bolo dôvodom, prečo sa slovanskí intelektuáli celého 19. storočia (niektorí aj v súčasnosti) radi hlásili k slovanskému spoločenstvu a spoločnej slovanskej minulosti. Neexistoval však konsenzus medzi vzdelancami slovanských národov, ako vlastne definovať slovanstvo ich veku, čo všetko tvorí súčasť sveta Slovanov. Práve skutočnosť, že v podstate až v 19. storočí sa zintenzívnilo skúmanie dejín a kultúry Slovanov, a hľadanie toho, ako definovať svet Slovanov, viedli Mühleho ku kladeniu viacerých otázok. Ak bola predstava o Slovanoch dotvorená len v novoveku, je možné hovoriť v stredoveku o Slovanoch? Alebo majú byť samotní Slovania raného stredoveku chápaní skôr ako konštrukt či pojem, ktorý mal i v predmodernom období abstraktný charakter? A ak sa pripustí možnosť kultúrnej konštrukcie, nakoľko sú interpretácie stredovekých prameňov s ohľadom na fenomén „Slovanov“ ovplyvnené modernými predstavami o „Slovanoch“, ktoré rozvíjala veda od 18. do 20. storočia? Je vôbec možné rozpoznať historickú realitu?

Mühle si stanovil veľmi náročné ciele a pri hľadaní odpovedí autor postupuje chronologicky, analýzou prvých zmienok o Slovanoch z byzantských, latinských a orientálnych prameňov. Dospieva k poznaniu, že keď sa v 6. storočí objavilo meno „Slovania“ (v ich jazyku Slovѣne) v podobe gréckeho Sklavenoi, bolo to ich vlastné sebaoznačenie, ktoré si osvojili byzantskí kronikári a uviedli do prameňov.

Neskôr podľa Mühleho došlo k tomu, že byzantskí kronikári označili ako Sklavenoi i ďalšie skupiny, ktoré sa samy ako „Slovania“ neoznačovali. Uvedené pomenovanie však prevzali aj latinsky píšuci súčasníci ako Sclav(in)i. Meno sa v latinských písomných prameňoch objavuje ešte v 7. storočí sporadicky. Častejšie zmienky od konca 7. storočia sú odrazom vzájomných vojenských stretov Merovejskej ríše smerom na východ a postupne sa zoznamujú s novými spoločenstvami, ktoré sú v latinských prameňoch označované ako gens. Postupne začali franskí analisti spoznávať susedov bližšie a vynárali sa nové označenia, okrem Sclav(in)i či Winidi už zaznamenávali nové mená: bulgari/Boulgaroi, Carantani, Boemani, Maraenisium či Sorabi (Lužickí Srbi). V arabsko-islamskom prostredí sa od 10. storočia objavoval termín pre Slovanov Saqáliba.

Po „temnom“ období raných Slovanov nastupuje obdobie vzniku prvých slovanských teritoriálnych útvarov. Ako prvé sa sformovali Protobulharská ríša a Karantánske kniežatstvo v priestore východných Álp. V závere 8. storočia vznikli Chorvátske a Srbské kniežatstvo v priestore západnej časti Balkánskeho polostrova a Moravské kniežatstvo známe ako Veľká Morava na južnej Morave. Počas trvania Moravského kniežatstva vytvoril byzantský vzdelanec Konštantín-Cyril písmo a umelú reč, ktorá sa podstatne neskôr stala súčasťou predstavy o slovanskej kultúrnej jednote a o celoslovanskej identite. Mühle zdôraznil, že cirkevná slovančina nebola výsledkom nejakého evolučného slovanského jazyka. Ako umelá reč, vytvorená pre slovanské obyvateľstvo, ktoré prijalo kresťanstvo, prevrstvila a prekryla reálnu zložitosť staršieho rozvoja slovanských jazykov. Solúnski bratia vnímali svoj počin výlučne v kontexte cirkevného vzdelávania moravského a panónskeho obyvateľstva a vôbec neuvažovali o tom, že by daný jazyk využívali ďalšie slovanské národy ako Lužickí Srbi, Česi, Poliaci či Slovania na Volge a Dnepri.

Ďalšie časti knihy Mühle venoval procesu vzniku stredovekých slovanských „národov“ – „gentes/nationes“ – a snažil sa hľadať v kultúrnej pamäti jednotlivých slovanských nationes autentické spomienky na pôvodné slovanské spoločenstvo, na ich ranoslovanskú kultúru. Výsledkom jeho výskumu je zistenie, že napriek rôznym krízam si politické elity slovanských nationes, ktoré si dokázali vytvoriť teritoriálny útvar (Bulhari, Česi, Chorváti, obyvatelia Kyjevskej Rusi, Poliaci a Srbi, pričom Mühle zvolil poradie, v akom vstupovali do dejín v podobe samostatných kráľovstiev), vytvorili svoju vlastnú politickú, sociálnu, kultúrnu i „národnú“ identitu. Zároveň je autor presvedčený, že žiadne zo slovanskojazyčných spoločenstiev, ktoré dosiahli stredoveké „národné“ uvedomenie, nespájalo svoje sebaporozumenie s pomenovaním Slovan. Všetky regna a nationes sa hlásili k vlastnému, individuálnemu označeniu. Atribút „slovanský“ nezohrával žiadnu rolu, ani len v podobe pomocného, dodatočného opisného prvku. Dokonca sa autor domnieva, že používanie neslovanskými susedmi termín Slovan v zúženej podobe vo význame negatívneho stereotypu bolo skôr prekážkou pre formovanie celoslovanskej identity.

Osobitnú kapitolu Mühle venoval aj slovanským „národom“, ktorým sa v stredoveku nepodarilo dovŕšiť vznik stredovekého nationes. Venoval sa najmä polabským a pobaltským Slovanom, Pomoranom a menej známym Slovanom na Balkáne ako Neretvanom, Záchumlanom, Travaňanom, Kanalitom a Dukljanom, ktorých vo svojom diele De Administrando Imperio (O správe ríše) uvádza Konštantín Porfyrogenet. Všetky spomínané slovanskojazyčné skupiny stratili svoju samostatnosť v priebehu 11. až 12. storočia.

E. Mühle upozorňuje na významový obrat v pojme Sklavenoui, ktorý sa odohral vo všetkých troch jazykových a kultúrnych prostrediach. Na počiatku 12. storočia sa pojem Sklavos/Sklavoi, pôvodne používaný ako skrátená forma Sklavenos/Sklavenoi výhradne pre slovanskojazyčné osoby, objavuje v novom význame, a to vo význame „otrok“. Vedci sa podľa autora nezhodli, kde a kedy sa uvedený významový obrat stal, pretože v obdobnej forme sa presadil v latinskom slove sclavus a arabskom saqáliba. Predpokladá sa, že príčinou uvedenej zmeny bol fakt, že značná časť stredovekého obchodu s otrokmi postihovala práve slovanskojazyčné obyvateľstvo.

Neskôr sa objavili snahy o vytvorenie určitej koncepcie slovanského spoločenstva, slovanskej identity. Podľa Mühleho v pozadí vždy stáli zreteľné politické záujmy či už dynastií, alebo jednotlivých kráľovstiev, ale nikdy nie etnicita či jazyk. Väčšinou tieto konštrukty slovanskej identity zostávali obmedzené na úzky okruh duchovnej alebo svetskej elity. Nestali sa však politickou veličinou viazanou na geograficky uchopiteľný priestor. Slovania boli preto i v stredoveku predovšetkým imagined community – „vymysleným spoločenstvom“ z pohľadu neslovanských susedov, ktoré bolo niekedy využívané na legitimačné účely.

K danému záveru E. Mühle dospel napriek tomu, že existujú dva varianty slovanskej idey z 12. storočia. Ide o Rozprávanie o dávnych časoch, známe skôr ako Povesť vremenných let a o Kroniku kňaza z Duklji. Rozprávanie o dávnych časoch vzniklo okolo roku 1116 a koncipoval ho mních Pečerského kláštora v Kyjeve. Úlohou letopisu bolo zlúčiť rôzne príbehy formujúce identitu a mocenskú legitimitu, ktorá sa dovtedy šírila ústne i písomne, do nového celistvého rozprávania o prvých rokoch vlády Rurikovcov. E. Mühle sa domnieva, že pre autora letopisu bolo hlavným zmyslom vysvetliť, ako sa spojili oba konštitutívne prvky – škandinávski Rusi a slovanské obyvateľstvo, z ktorých sa sformovala teritoriálna ríša. Zároveň sa snažil prepojiť dejiny Kyjevskej Rusi na cyrilometodskú misiu a staršie kresťanské teritoriálne útvary Bulharov, Moravanov a Panónske kniežatstvo. V letopise sa prejavilo vedomie jazykovej a kultúrnej väzby, ukotvenej cyrilometodskou tradíciou, ktorá doputovala z Bulharska na Dneper. Podľa E. Mühleho však Rozprávanie o dávnych časoch nemalo vplyv na ďalšie uvedomovanie si slovanstva na Kyjevskej Rusi a čoraz viac sa prehlbovala regionalizácia. Ako Slovania sa obyvatelia Kyjevskej Rusi vnímali len v čisto jazykovom zmysle, neskoršie pramene o „Slovanoch“ nehovoria, ale nachádzame v nich Novgorodcov, Pskovanov, Poločovanov, Smolencov či Kijivanov. Aj v prameni autora Kroniky kňaza z Duklji nachádzame cyrilometodskú misiu ako rozhodujúci moment pri utvorení regnum Sclavorum. No zánikom kniežatstva Duklje sa vytratila aj utópia veľkej slovanskej ríše.

Monografia E. Mühleho je podrobnou odbornou publikáciou s nesmierne bohatým poznámkovým aparátom, súpisom prameňov a literatúry. Napriek odbornosti sa text číta veľmi dobre, lebo autor sa snaží podrobne vysvetľovať svoje úvahy a zrozumiteľne argumentovať. V obdivuhodnej hĺbke a rozsahu spracoval tému, ktorá vzišla z doteraz nesledovanej myšlienky – obraz Slovanov v stredoveku v písomných prameňoch u neslovanských susedov a ich vnímanie samých seba v domácich prameňoch. Je isté, že závery jeho knihy sa stanú predmetom mnohých diskusií, či nositelia spoločnej kultúrnej slovanskej identity v stredoveku sú vymysleným spoločenstvom alebo skutočnou historickou realitou.

Eduard Mühle: Slované ve středověku. Mezi ideou a skutečností

Argo, 2023

(Text bol publikovaný v časopise .týždeň.)

Zobraziť diskusiu (0)