My sme tí, na ktorých sme čakali reprezentuje dôležité posolstvo našej doby. Je to zborník príhovorov, ktoré odzneli na proteste z iniciatívy Za slušné Slovensko. Kto prišiel s námetom na súhrnné vydanie týchto textov?

Táňa Sedláková: Artforum, ktoré nám so zhromaždeniami od samého začiatku pomáhalo. Oslovili nás a my sme boli už v tom čase pripravení to zdokumentovať. Naším cieľom bolo, aby sa veci posúvali ďalej a aby ľudia mali pocit, že to za to stálo a malo to význam. Dúfali sme, že keď dáme dianie do takejto materiálnej podoby, človeku to pripomenie dni na jar 2018, kde vtedy bol. Dúfali sme, že kniha ľudí podporí v ďalšom záujme o verejné dianie aj ich občianskom a politickom angažovaní na ňom.

„Ja Bartolomej Boleráz, predtým spisovateľ, kedysi predtým vraj svedomie ľudu, letel som s obecným duchom času, na krídlach času ako balónik, ako bublinka.” (Dominik Tatarka, Démon súhlasu). Takto sa o sebe vyjadruje Dominik Tatarka v úvode knihy Démon súhlasu, myslíte, že kniha My sme tí, na ktorých sme čakali má schopnosť byť ťažšou ako “bublina?”.

Táňa Sedláková: Snažíme sa, aby nebola. Nechceme to vnímať ako bremeno, ktoré na nás je. Robíme veci, ktoré vládzeme a môžeme. Chceme to robiť slobodne, aj teraz keď máme aj finančnú podporu od ľudí, nemalo by nás to limitovať, ale naopak - podnecovať k tomu, aby sme niečo robili stále radi a cítili v tom zmysel.

Podtitul Démona súhlasu od Dominika Tatarku znie “fantastický traktát z konca jednej epochy”. Má byť aj kniha My sme tí, na ktorých sme čakali pomyselnou dvojbodkou doby na novom začiatku?

Ján Gálik: Určite nie bodkou, ale tak ako hovoríš, dvojbodkou. Pre mňa je fascinujúce, že kniha alebo zborník nie je len záznamom niečoho, čo sa stalo, ale slúži aj ako odkaz prianí, ako by mala naša krajina vyzerať. Príhovory sú aktuálne už pomerne dlho, je to ich rekapitulácia pre zástupcov, aby mali spätnú väzbu v občianskej spoločnosti, nech vedia, čo je v krajine zlé, pokiaľ by na to začali zabúdať.

„Bránil som sa, aby som sa nerozštiepil na človeka súkromného a verejného, lebo som vedel, že rozštiepenosťou sa začína šialenstvo.” (Dominik Tatarka, Démon súhlasu). Cítite, že sa vo vás v procese protestov tiež začali objavovať tieto dva póly? Verejný a súkromný?

Ján Gálik: Človek cíti, že už nehovorí len za seba. Hovorí za stovky, tisíce ľudí, ktoré stáli na námestiach spolu s nami. Nevnímam verejnú polohu ako nejakú negatívnu, zlú vec, no skôr ako zodpovednú odpoveď na všetko, čo sa stalo. Je možné, že je to zárodok nejakého šialenstva, ak to zájde priďaleko. Pokiaľ však človek udrží tieto polohy tak, že si neodporujú a sú pravdivé a úprimné, tak je správne mať dve takéto polohy. Ak sa z toho človek musí “zblázniť”, tak nech to za to aspoň stojí.

Táňa Sedláková: Podľa mňa to nebolo oddelené, ale spojené tým, že sa to dialo v našom osobnom čase a v osobných domácnostiach. Udalosti sa vykryštalizovali tak, že to nie je buď osobné alebo verejné, ale spolu. Ak sa človek autenticky snaží o niečo vo verejnej sfére, tak to ideálne má svoje miesto aj v jeho osobnom živote.

Komu patrí aktuálne ocenenie Dominika Tatarku 2019?

Táňa Sedláková: Nepatrí nikomu konkrétnemu, pretože kniha tak, ako zhromaždenia, je kolektívnym dielom. Ak by malo ocenenie patriť niekomu konkrétnemu, tak potom Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Bez nich by nebolo nič. Je to taký zvláštny paradox. Aj to bolo cítiť, keď sme čítali reč, väčšinou pri takýchto oceneniach prevláda pozitívna atmosféra a ľudia sa z ceny tešia. My sme radi, že kniha vznikla. Sme radi aj za to, že dostala ocenenie. Všetci sme si ale vedomí toho, čím to celé začalo.

Ján Gálik: Mne napadá len, že to patrí budúcnosti, nádeji, všetkým.

Táňa Sedláková: Zaujímavé je, že sme v zborníku zámerne nezdôrazňovali konkrétnosti o autorochv. Nikde nie je napísané, že tento príhovor robil ten a ten, jeho profesia je takáto a pod. Snažili sme sa, aby bolo citeľné, že text vytvoril občan pre ďalších občanov. V tomto zmysle nás dianie z 2018 všetkých presahuje a nedá sa kontrolovať jednotlivcom. Iniciatívy sa rozvíjajú a je len na nás, akým spôsobom ich budeme podporovať, vytvárať im zázemie, profesionalizovať ich.

Na obale knihy je grafické znázornenie, ktoré predstavuje znaky, aké sa často zobrazujú v komiksových bublinách, keď niekto vyjadruje hnev a nadáva. Má mať kniha atmosféru hnevu?

Táňa Sedláková: Hnev sa nedá obísť, pretože sme všetci boli pobúrení a nahnevaní. Tie symboly - škrtanec, mriežka, blesk aj výkričník - ale mali asi skôr znázorňovať to, že to celé vznikalo doslova na kolene, ako keď si robíš prvý transparent a otec ti ho pomáha pripevniť na metlu a ani tam poriadne nedrží, občas ti slovo nevyjde do jedného riadku a vznikne škratenec. Proste situácia, kedy sa snažíš o najlepšie, čo sa v danej situácií dá a to je najdôležitejšie. Boris Meluš nad symbolom mriežky rozmýšľal pravdepodobne ako nad sieťou. Digitálnymi sieťami, ktoré nám umožnili kontaktovať sa aj občianskymi sieťami, ktoré vznikli. Jeden sme druhému dôverovali a mysleli na to, že človek v Námestove alebo Rožňave môže byť ako nový Havel. Táto symbolika je apel, výzva, hodená rukavica k ďalším aktivitám a tvoreniu.

Ján Gálik: Hnev k tomu patrí, aj strach. Kto nemá strach, ten klame a to sa nepatrí. Dôležité je, ako človek s hnevom dokáže pracovať. Či je odvážny prekonať strach a premietnuť hnev na niečo pozitívne.

Dajú sa emócie písaným textom korigovať?

Táňa Sedláková: Kniha je jednosmerná v porovnaní s tým, čo sa dialo na uliciach a námestiach. Bola som v Michalovciach a Humennom práve vtedy, keď sme v Bratislave protest zrušili. K ľuďom hovoríš a oni nejako reagujú, vzniká spoločná emócia. Keď ľudia na námestí kričali “Dosť bolo Fica”, chceli sme v jednom momente, aby sa kričalo aj “Dosť bolo korupcie”, ale to sa nedá tak jednoducho presadiť, dav nepreformuluješ, ten je už nastavený, ty dokážeš len usilovať o kultúru a rámec. V Michalovciach aj Humennom boli nahnevaní, že sme protest zrušili a vypískali nás. Darmo sme mali nejakú emóciu, s ktorom sme tam išli, dôležité v tom momente bolo vyladiť sa na to, čo potrebovali ľudia tam a usilovať sa o porozumenie.

Ján Gálik: Určite je zásadný rozdiel v tom prednášať a čítať. Je ale aj možnosť žiadny text nečítať. Mnohí ale žiadny text nečítali a na ľudí hovorili bezprostredne zo srdca. Boli vtedy a tam a čo hovorili, sa odrážalo z atmosféry, zo vzduchu, ktorý bol naplnený aj hnevom, aj strachom, aj kultúrou. My sa síce môžeme preniesť do textu, aby sme čo najlepšie popisovali atmosféru a jej dynamiku. Je to neopakovateľné a nenapodobniteľné, text má svoj zmysel, ale nedokáže mať tú dušu, ktorú mal iba raz.

Príhovory, ktoré sú v knihe rezonovali na námestiach po celom Slovensku. Sú jednoznačné, úderné, vyjadrujú nespokojnosť. Komunikujú pravdu v každom meste individuálne, no ich charakter je takmer identický - dosť bolo. Je potrebné, aby odkaz tejto tézy znel aj v iných sférach? Povedzme literárnej, audiovizuálnej, hudobnej…?

Táňa Sedláková: Určite je dôležité, aby o tejto téme vznikali aj filmy, dokumentárne filmy, hudba aj literatúra. Je to dôležitá kultúrna reflexia dejov, z ktorej môžu rôzni ľudia rôznym spôsobom ďalej čerpať. Pre mňa je dôležitá paralela medzi novým filmom Tea Kuhna “Ostrým nožom” a tým, čím prechádzame posledný rok spolu s rodičmi Kuciakovými a Zlatkou. Jasne pre mňa komunikuje potrebu byť ďalej solidárny a vydržať po boku tých, ktorí sú na strane spravodlivosti.

Cez umenie sa dokážu komunikovať aj čiastkové témy. Niektorí ľudia to potrebujú takouto cestou. Každý vníma veci inak, takže je dôležité, aby takáto tvorba vznikala. Vie sa tak utvoriť celý komplexný naratív o tom, čo sa vlastne stalo a čo sa deje. Veci, ktoré teraz vnímame ako dôležité, sa spracujú. Aj fotografia je dôležitá a silná.Už aj dnes existujú ikonické fotky z námestí, ktoré budú ľuďom pripomínať, kde boli a akú sme vtedy mali spoločne moc. A to je dobré.

Ján Gálik: Pre mňa je jednou z hlavných úloh kultúry a podotýkam kultúry, nie umenia, takéto veci reflektovať. Ak má byť umenie kultúrne, tak musí byť angažované. To ale neznamená, že musí na konkrétnu udalosť reagovať okamžite. Myslím si, že táto udalosť bude podvedome reflektovaná ešte dlhé roky. Tak ako som si ja na jar 2018 v sebe vysporadúval celú túto kauzu a ako sme k nej pristupovali, tak sa k nej bude podvedome pristupovať i naďalej, znovu sa bude otvárať. Ja som mal v roku 1989 jeden rok. Tiež mala v sebe kultúra zakódovaných mnoho hodnôt reagujúcich na atmosféru a ja prirodzene na toto obdobie živé spomienky nemám. Kultúra v sebe nosí určitý gén a ten sa bude manifestovať aj o mnoho rokov naprieč spektrom všetkých umeleckých žánrov.

V úvode knihy je pekná a intímna symbolika mladého páru Petra a Katky, ktorí boli živou súčasťou protestov a aj ich otvorili slovami: „Sme Katka a Peter. Obaja máme 27 rokov, rovnako ako mali Janko a Martina, len my sme sa stihli vziať a za tri mesiace sa nám narodí bábätko.” Je táto kniha aj o tých, ktorí zatiaľ okolitému svetu nerozumejú?

Táňa Sedláková: V Bratislave je už tradíciou, že na protestoch vzniklo aj oddelenie pre rodičov, ktorí tam svoje deti brávali a snažili sa im vysvetliť, čo sa deje. Taká občianska náuka v malom. Ujalo sa aj heslo, aké počuli mnohé deti, že namiesto “Dosť bolo Fica” kričali “Dva brokolica”. Som zvedavá, čo si bude o nás Margarétka (dcéra Katky a Petra, pozn. redaktora) myslieť, keď bude veľká. Podľa mňa je pekná synchrónnosť, že prvú spomienkovú udalosť založili Katka a Peťo, dvaja ľudia v takejto fáze života a na moment sa aj spolu s Margarétkou stali symbolom túžby po dobrej budúcnosti.

Ján Gálik: Pre mňa stopercentne. Aj keď som už naznačil, že napríklad priamo v roku ’89 pre mňa nemali udalosti žiadny význam, ale hoci si ich nepamätám, tak cítim, že som ich prežil, pretože to bola situácia mojich rodičov a asi sa to prenieslo aj na mňa. Zvláštnym spôsobom sa to všetko dedí, aj ideály, vízie a ciele boja za slobodu a skutočnú demokraciu. Každá generácia si nesie slobodu v sebe. Musí si ju však vybojovať a ustrážiť. Mnoho pamätníkov hovorilo, že na námestiach poletoval ten istý genius loci, cítili sa ako kedysi. Podobná zmes hnevu, nádeje a spolupatričnosti. Pre mňa boli podoby protestov zase zásadne ovplyvnené tým, čo sa tu udialo napríklad v roku 1989.

Juraj Benetin na protestoch spieval našu hymnu a mnohým v ušiach dodnes znie práve v jeho podaní. Ešte stále sa nad Tatrami blýska?

Táňa Sedláková: Aj sa blýska, aj sme už trošku ožili. Akurát je dôležité, aby sme sa navzájom podporovali. Siete a iniciatívy, ktoré v mestách vznikli, tak nebudú fungovať bez nášho záujmu dlhodobo a naopak, my nebudeme mať ďalší význam, ak sa pretrhajú naše spojenia. Je dôležité, aby časť ľudí prebrala zodpovednosť do vlastných rúk a angažovali sa občiansky v miestach, kde žijú, alebo aby do politických strán vložili seba, či už ako političky a politici, alebo tak, že ak majú odbornosť, tak pri tvorbe politík, lebo ľudí frustruje, keď sa politici iba hádajú a navyše o niečom, čo má chudobný obsah a preto takmer nulový dosah na ich životy.

Ján Gálik : Hrmí a blýska sa stále a blýskalo sa už dlho pred tou strašnou vraždou. Človek si vie zvyknúť na všetko a vie spať aj počas najhlasnejšej búrky, lebo človek vstane, zobudí sa jedine, keď sa ticho preruší nejakým hromom alebo bleskom a počas búrky, ktorá trvá dlhé roky, bola tá jar naozaj veľmi silným vyrušením občianskej spoločnosti na Slovensku. Pevne verím, že nezaspíme i keď vonku stále hromy bijú. Počkáme, kým bude opäť nejaké príjemné počasie. Myslím, že sme si zvykli na to, že je tu búrka a prijali sme to ako normálny stav a verím, že máme šancu to zmeniť.

Zobraziť diskusiu (0)