Kniha obsahuje 19 poviedok od Kopcov ako biele slony (Hills Like White Elephants, 1927) až po Snehy Kilimandžára (The Snows of Kilimanjaro, 1936). Každú poviedku dopĺňajú poznámky spisovateľov ako Edna O´Brien, Tim O´Brien, Amanda Vaill, Marry Karr či správcu intelektuálneho dedičstva Ernesta Hemingwaya Leonarda Katakisa a spisovateľovho vnuka Seana Hemingwaya.

Kniha by azda nevzbudila veľký rozruch v čitateľskej verejnosti, veď v amerických vydavateľstvách stále, takmer pravidelne, vychádzajú Hemingwayove diela. Táto publikácia však bola súčasťou omnoho väčšieho projektu – necelé dva týždne po jej vydaní totiž americká televízna spoločnosť Public Broadcasting Service (PBS) uviedla vo svojom večernom vysielaní nový trojdielny dokumentárny film Hemingway.

Autorom tejto dokumentárnej snímky nebol nikto iný ako uznávaný americký režisér Ken Burns (preslávil sa najmä filmovou sériou o americkej občianskej vojne), ktorý v troch epizódach o Hemingwayovi rekapituloval jeho život, literárne dielo a jeho lásky svojským filmárskym štýlom. Časti Hemingway ‒ spisovateľ (roky 1899 ‒ 1929), Hemingway ‒ avatar (roky 1929 ‒ 1944) a Prázdna stránka (roky 1944 ‒1961) prinášajú nový, intímny pohľad do života tohto velikána americkej literatúry. No je to najmä Hemingwayova vnútorná samota, ktorá je hybnou silou filmu a odhaľuje jeho majstrovstvo. Len ťažko si dnes predstaviť a najmä pochopiť nadrozmerný hemingwayovský kult Ameriky 60. rokov. Papa Hemingway nebol len medveďom americkej literatúry. Médiá ho zobrazovali ako typického reprezentanta americkej verejnosti. Poskytoval neúnavne rozhovory, obklopoval sa svojimi ratolesťami, bojoval s marlinom, lietal na africké poľovačky a španielsku koridu a popíjal grapefruitovú daiquiri. Bol literárnou autoritou aj pre tých, čo ho nečítali.

Cez prizmu spisovateľových štyroch manželstiev Ken Burns spolu so svojou režisérskou partnerkou Lynn Novickovou rozbíjajú niektoré mýty, ktorými sa roky ovenčovala postava Hemingwaya. Napríklad ako roky „trpel hladom“, keď začínal svoju spisovateľskú dráhu. Opak bol pravdou – jeho prvé dve manželky finančne zabezpečovali jeho nákladné zahraničné pobyty či rybárske a poľovnícke hobby (bohatý strýko jeho druhej manželky Pauline Pfeifferovej financoval ich rozľahlý dom na Kube a extravagantné rybárske výlety na mori či safari v Afrike).

Všetky štyri manželky – Hadley Richardsonová, Pauline Pfeifferová, Marta Gellhornová či Mary Welshová – dostávajú v tejto dokumentárnej snímke svoju hlavnú úlohu – ako spisovateľa podporovali v jeho literárnom živote, a Kenovi Burnsovi sa ich podarilo na obrazovke oživiť prostredníctvom hlasov herečiek Meryl Streepovej, Patricie Clarksonovej, Marie-Louise Parkerovej či Keri Russellovej. Hlas Ernesta Hemingwaya majstrovsky zvládol americký herec Jeff Daniels, najmä čítaním spisovateľových osobných listov a poviedok. Hemingwaya svet vždy vnímal ako symbol mužnosti, ale Ken Burns, hoci sa neusiluje úmyselne rozbiť tento imidž, nevyhýba sa detailom zo spisovateľovho života, kde vidíme, ako Hemingway zašiel priďaleko vo svojom bonvivánstve či sa dopustil ľudskej zrady, či zakúsil trpkosť neúspechov. Ken Burns zručne vyvažuje Hemingwayov život a jeho tvorbu, ktoré si niekedy až príliš odporovali – Hemingway zažil niekoľko vojen a písal o nich, ale nikdy v nich nebojoval ako vojak (pre krátkozrakosť ho nikdy neprijali do armády). Zoznámime sa bližšie s okolnosťami samovraždy jeho otca a súrodencov, so zvláštnosťami výchovy jeho matky (ktorá ho rada obliekala do dievčenských šiat) či s hľadaním slávy mužnými dobrodružstvami na afrických poľovačkách, rybačkách na otvorenom mori alebo nekonečnými pitkami s priateľmi, ktorých mal vždy a všade okolo seba. Film jemne naznačí aj sexuálne podtóny v hemingwayovských témach dravca a obete a vo výmene partnerských úloh. A tak ako každý sexuálny fetiš, aj ten Hemingwayov dostal tú pravú príchuť, iba ak sa stal „hriešnym“ vybočením z priemeru.

Hemingway je dokumentárny film o verejnom a súkromnom živote tohto spisovateľa od jeho narodenia až po samovraždu v jeho dome v Sun Valley 2. júla 1961. Vtedy vyvrcholila jeho duševná choroba, ktorú liečili elektrošokmi. Zakončila tak jeho životnú púť sprevádzanú písaním, štyrmi manželstvami, troma synmi a jeho vojnovými a medzivojnovými životnými záujmami.

Autor dokumentárneho filmu Ken Burns sa narodil v roku 1953 New Yorku. Je známy svojím jedinečným štýlom používania archívnych filmov a snímok a ich kombináciami s hudobným leitmotívom a komentármi rozprávača a hercov vo filme. Medzi jeho najúspešnejšie dokumentárne snímky patria Brooklynský Most (1981), Socha slobody (1985), Americká občianska vojna (1990), Mark Twain (2001), Prohibícia (2011), Rooseveltovci (2014), Vietnamská vojna (2017). Hemingway (2021) je jeho doteraz posledným, a jedným z najlepších dokumentárnych diel.

(Napísala a úryvok preložila Danica Hollá.)

ÚRYVOK Z POVIEDKY ERNESTA HEMINGWAYA UVEDENEJ VO FILME KENA BURNSA:

Hemingway bol najslabší, keď sa hral na siláka. Jeho sila je v minimalizme. No či už macho, alebo minimalista, jeho vety sú vždy trefné a bezočivé.

KOPCE AKO BIELE SLONY (1927)

Kopce za údolím rieky Ebro sa tiahli do diaľky a boli biele. Nebol tu tieň ani stromy a stanica sa nachádzala medzi dvoma železničnými koľajami zaliatymi slnkom. Na druhej strane stanice však bol tieň, ktorý vrhala budova, a na vchode do baru visel záves z bambusových korálok, ktorý mal chrániť pred muchami. Američan s dievčaťom si sadli za stôl v tieni pred barom. Bolo horúco a rýchlik z Barcelony mal prísť až o štyridsať minút. Tu sa zastavoval iba na dve minúty a potom pokračoval do Madridu.

Zasadli si za stôl a dievčina sa pozerala na kopce na vyprahnutej strane údolia a muž sa striedavo pozeral na ňu a na stôl.

„Uvedom si,“ povedal, „že naozaj nechcem, aby si robila niečo proti svojej vôli. Ak sa rozhodneš, pôjdem do toho s tebou, ak to je pre teba dôležité.“

„A pre teba to nie je dôležité?“

„Samozrejme, že áno. Nechcem nikoho iného iba teba. Nikoho. Veď je to nakoniec také jednoduché.“

„Áno, je to jednoduché.“

„Môžeš pre mňa niečo teraz urobiť?“

„Urobím pre teba čokoľvek.“

„Mohol by si, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, mlčať?“

Stíchol a zadíval sa na batožinu pri staničnej stene. Na kufroch boli nálepky všetkých hotelov, v ktorých na svojich cestách prebývali.

„Ale ja to od teba naozaj nechcem,“ povedal, „akokoľvek sa rozhodneš.“

„Začnem kričať,“ povedala dievčina.

Žena vyšla spoza závesu s dvoma pohármi piva a položila ich na vlhké filcové podložky. „Vlak príde o päť minút,“ oznámila im.

„Čo povedala?“ spýtala sa dievčina.

„Že vlak dorazí o päť minút.“

Dievčina sa na ženu milo usmiala a poďakovala jej.

„Bude lepšie, ak prenesiem batožinu na druhú stranu stanice,“ povedal muž. Usmiala sa na neho. „Potom sa vráť a dopijeme to pivo...?“

Zodvihol dva ťažké kufre a preniesol ich okolo staničnej budovy k druhej koľaji. Pozrel sa na koľajnice, kam až dovidel, no vlak nezazrel. Vrátil sa cez barovú miestnosť. Ľudia čakali na vlak a popíjali. Pri pulte si dal ešte jeden Anis a poobzeral si hostí. Všetci trpezlivo čakali. Vyšiel von cez záves. Sedela za stolom a usmievala sa na neho.

„Je ti už lepšie?“ spýtal sa.

„Je mi naozaj dobre,“ povedala. „Nič mi nie je. Cítim sa fajn.“

---------------------------------

Edna O´Brien, írska spisovateľka, o tejto Hemingwayovej majstrovskej poviedke napísala:

„Dostanete obraz celého vzťahu bez toho, že by sa o tom Hemingway čo len jediným slovom vyjadril. To, čo nie je vyslovené, je nádherné. Táto kontrola, ktorú si nad textom udržal až do konca, je prejavom jeho geniality. Je to smutná poviedka, ale Hemingway predstiera, že je nad vecou. Slziť má len čitateľ. Rada by som sa bola pri tom, keď ju Hemingway dopísal. Poprosila by som ho, aby mi ju prečítal.“

Zobraziť diskusiu (0)