Vtedy na západe

V prípade tejto Steinbeckovej práce rozsahovo ide o čosi útlejší text. Preto je i príbeh v porovnaní s jeho najslávnejšími a tematicky spríbuznenými opusmi o poznanie skoncentrovanejší. Možno by sme mohli povedať, že jeho historický predobraz či veľmi voľná inšpirácia tkvie v biblickom podobenstve o Jozefovi a jeho bratoch. Toto dostáva na úplnom začiatku dvadsiateho storočia, kde je pod Steinbeckovou taktovkou rozohraný dej, vcelku neopozeranú vizáž s novými interpretačnými možnosťami.

Rozprávania sa začína v americkom štáte Vermont, kde je na starej rodinnej farme usídlená rodina Wayneovcov. Treťorodenému Jozefovi sú však steny rodného obydlia už príliš tesné. Rád by sa zhlboka nadýchol na vlastnom ranči. Túži sa presadiť a pevne zakoreniť v novej zemi. Príležitosť k uskutočneniu tohto vážneho kroku vidí v slnečnej Kalifornii. V Salinaskom údolí sa naskytá životná šanca na prídel značnej plochy dosiaľ nedotknutej pôdy. Ako jediný zo štyroch bratov napokon dostane otcovo požehnanie a vypraví sa na dlhú a nebezpečnú cestu za svojím snom. Usadí sa v novej domovine a staviská vytúženého ranča založí pod mocným košatým dubom. Verí v jeho silu kypiacu zdravím a stotožní si ju s ochrannou rukou milovaného otca. Vo dne v noci bdie nad Jozefom jeho nesmrteľný duch a on ho vyznáva skrze úctu k starému stromu.

Usadlosť sa utešene vzmáha a rozširuje po tom, čo za Jozefom prídu i bratia s rodinami. Nepreniknuteľná, ťažko pochopiteľná Jozefova povaha im však začne spôsobovať čoraz väčšie starosti. Zvlášť potom, ako jeho stále divšie a čudnejšie správanie začne zo všetkého najviac pripomínať nečisté modloslužobníctvo. To sa musí raz a navždy vyriešiť, takže niekto alebo niečo bude musieť ísť z kola von...

Z románu o ľuďoch román o svete

V podstate celkom priamočiare rozprávania s jednoduchou zápletkou dostáva v autorovom podaní podobu akejsi modernej variácie na mohutnú starozákonnú drámu o ľudkom údele. O tuhom boji človeka o seba samého so sebou samým, keď obraz jeho pyšného vzletu predznamenáva tragický pád. O tom šialenom bažení vládnuť silám, ktoré ho vždy a mnohonásobne presahujú. Nikdy ich nedokáže prekonať, nikdy neporazí svojho učiteľa. Možno je to práve toto fatalistické zistenie, čo v ňom prebúdza hoci aj dobre myslené pohnútky, nakoniec vedúce len k zúrivej túžbe po (seba)ničení.

John Steinbeck týmto ponurým úvahám vládne sebaistou vôľou prísneho veľkňaza z dávneho sveta, hypnoticky upokojujúceho splašené stádo poblúdeného dobytka. Tá jeho neopakovateľná schopnosť uhrančivo hovoriť znie ako obradné zariekavanie oplývajúce aurou prvotného strachu jaskynných ľudí. O tom by mohli svedčiť aj tie zvláštne povahy prakticky všetkých zúčastnených. Sú to britko zachytené, doslova na dreň obnažené charaktery bez štipky falše. V súlade s príslovečným „dnes sme tu, zajtra tak“ akoby odhaľovali vlastnú naturálnu prapodstatu. Výborne sa hodia do zvoleného životného priestoru, ktorého sýto lyrizované scenérie akoby nám chceli pripomenúť našu pominuteľnú malosť a zároveň osláviť Stvoriteľovu veľkoleposť.

John Steinbeck podmanivo hovorí o ľuďoch a jednom z ich svetov, no razom aj o tom, že sme len zlomkom čohosi v konečnom celku neporovnateľne grandióznejšieho, pričom na to ku vlastnej škode radi zabúdame. John Steinbeck je veľký spisovateľ. Mám ho veľmi rád.

John Steinbeck: Neznámemu bohu

Slovart 2003, 2020

Preklad: Katarína Jusková

232 strán

Zobraziť diskusiu (0)