Už po prvých riadkoch je text až podozrivo priliehavý divadelnej scéne Štúdia L+S, pre ktorej účely ju adaptoval herec Martin Huba. Monológ obsahuje absurdné prvky orientované na dôležitosť hudobného nástroja kontrabas a jeho majstra. Presviedča nás o svojom význame a prístupe k celkovému hraniu. Vystupuje zo svojho profesionálneho pôsobenia a prenáša na čitateľa svoje komplexy a trampoty spojené s nástrojom, bez ktorého by orchester, podľa jeho slov — skolaboval. Dôležitosť zvukov, ktoré komponuje, demonštruje v kontexte veľkých skladateľov a svoju zasvätenú úlohu spája so súkromným životom. Ten je však tiež výsostne previazaný so serióznosťou hrania, a tak vzniká pocit, že je do kontrabasu tak zamilovaný, ako je ním aj prekliaty. Vo všetkom hľadá harmonizáciu vlastného nezanedbateľného prínosu pre múzický celok, čo jeho portrétu pridáva silné znaky snobizmu a humorného pohŕdania.

Kontrabasista je tak trochu mizantrop, no hľadá si medzi nami uličku, cez ktorú by čestne spolu so svojím nástrojom prešiel, pričom by ho držal ako relikviu. Na tú sa máme dívať, uznať mu jeho šľachetný cit pre toto remeslo a sympatizovať s nevýslovnou láskou, čo investuje do nástroja. Môžeme uvažovať o tom, či sa do obrannej pozície nedostal preto, lebo v čierno-bielom dave orchestrálnych kolegov osobnostne zaniká. Všetko čo sa k nám poslucháčom dostáva, je iba akýsi zvuk. Dáva nám zmysel, pretože je prirodzenou súčasťou tak notového papiera, ako aj priamej interpretácie. Ak by však mal ktosi digitálnu moc nad každým elementom zvuku, zistil by, že symfónia dokáže fungovať aj bez kontrabasu, ale už to prestáva byť vážne alebo melancholické. Je to iba hudba odtrhnutá od pôvodného úmyslu svojho tvorcu. Zranená a krívajúca. Postupne sa zbavíme ďalšieho sláčikového nástroja, potom dychových nástrojov a z celého súzvuku múz zostane len dutý bubon udávajúci rytmus. Napriek tomu pociťuje kontrabasista vďaka nástroju neochvejnú istotu a v úlohe radového hráča sa cíti neohrozený.

„Rozumiete — niekedy ma to desí, ja… ja… niekedy si už ani netrúfam vyjsť z domu, taký som si istý. Keď mám voľno — a ja mám veľa voľna —, zostávam radšej doma, zo strachu, ako teraz; neviem, ako by som vám to vysvetlil. Je to úzkosť, mora, mám údesný strach z tejto istoty, je to ako klaustrofóbia, psychóza z doživotného pomeru kontrabasistu. Lebo basista na voľnej nohe — to je vylúčené. Kde napokon? Ako basista je človek odsúdený byť doživotným štátnym zamestnancom. Dokonca ani náš šéfdirigent nemá takú istotou. Ten má zmluvu na päť rokov. A keď mu ju nepredĺžia, letí. Prinajmenšom teoreticky. Alebo intendant. Intendant je všemocný — ale aj on môže vyletieť. Keby náš intendant — napríklad —, keby uviedol operu od Henzeho, vyletel by. Nie hneď, ale za to iste. Lebo Henze je komunista a pre takých ľudí si predsa štátne divadlá nevydržiavame.“ (str. 74 – 75).

Momentálne otriasol kultúrnou scénou prípad renomovaného dirigenta z Ruskej federácie Valeryho Gergieva, ktorý otvorene schvaľoval násilnú intervenciu ruských vojsk na Ukrajinu, čím prišiel o svoje prestížne angažmá. Je to len detail zo série opatrení, ktoré súčasná spoločnosť podnikla v snahe o psychologické ohrozenie agresora, pretože aj taký znak solidarity, ktorý nie je previazaný so zbraňami, môže poukázať na široké spektrum pôsobností, kde táto vlasť stráca tak morálne, ako aj umelecké kredity a je na nej, či chce prísť o vlastnú charakterovú rozmanitosť.

Takýto je aj orchester s každým svojím hráčom. Skladateľ v 19. storočí netuší, koľkí ľudia budú listovať v nekonečných verziách notových papierov. Najväčšou ambíciou je pretaviť významnú emóciu do technickej podoby diela, čomu predchádza obsesívne hmkanie, horúčkovité alebo koncentrované prechádzanie po miestnosti a brnkanie na rôznych hudobných nástrojoch — kakofonická masa neorganizovaného hluku, v ktorej sa organicky rodí akustický poriadok. Kontakt s realitou, ktorá dodáva dielu ešte rozmanitejšieho ducha. Keď si predstavujem takého skladateľa, do jeho podoby sa mi infiltruje alegorická podoba slobody a mieru. Vychádza z konkrétnych ideálov a tie sa prispôsobujú aktuálnym podmienkam. Budí sa zo sna, aby zapísal kľúčovú pasáž, čo spojí jeho predchádzajúce úvahy s dokonalým zmyslom. Háda sa a miluje, predovšetkým však starne a pomaly umiera, no notový zošit žije ďalej, aby sa nastupujúce generácie pokúšali o dokonalú adaptáciu pôvodnej myšlienky. Preto žije Schumann, Mahler, Rachmaninov, Williams, Saint-Säens, Sibelius, Dvořák, Dusík, Satie, Bartók, Messiaen, Berlioz, lebo opar ich múz nás dodnes presviedča, že čo je krásne, to je večné, no za žiadnych okolností to nie je zadarmo. Dokonalá symfónia potrebuje individuálny dril, pretože pri predstavení sa odhalí každá chyba. Hudobník sa systematicky snaží na vlastnej úrovni, aby spoločne s orchestrom vyvolali ducha veľkého skladateľa.

Patrick Süskind: Kontrabas

Slovart, 2022

Preklad: Martin Porubjak

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Zobraziť diskusiu (0)