V mene revolúcie
9. október 1923, Kazaň, Tatárska sovietska socialistická republika. V boľševickom Rusku pomaly dohasína plameň občianskej vojny, takže čoraz jasnejšie vidno následky jej šesťročného pustošenia. Svet surovo vyvrátený z pántov stoná v apokalyptickej agónii nepredstaviteľných rozmerov. Rozsiahly vojnový bes postupne prechádza do lokálnejších ozbrojených stretov medzi Červenou armádou, zvyškami zatiaľ stále celkom nepolapených bielogvardejcov a rôznymi zločineckými bandami. Humanitárna pomoc nikomu neslúži, lebo ju nemá kto rozvážať, a tak stojí v rozborených železničných staniciach na vedľajších koľajach. Leninova Čeka prudkým tempom rozkulačuje roľnícku triedu a násilne zakladá kolchozy, kde v rekviráciách mizne obilie, dobytok i čokoľvek iné s týmto súvisiace. Lúpi, zatýka, vyvražďuje sa na každom rohu. Prepukajú kulacké vzbury, pri ktorých čekisti strieľajú do všetkého, tehotné ženy nevynímajúc. Roztrúsené cholerové ohniská už horia v jednej neuhasiteľnej pochodni s najmenej miliónom infikovaných. Týfus zhltol tri milióny ľudí, španielska chrípka ďalšie tri. Katastrofálny hladomor zároveň priamo ohrozuje deväťdesiat miliónov obetí, z ktorých tretinu tvoria tí najmenší. V mohutných exodoch sú vykoreňované celé komunity. Hladom besní ľudia už požrali psy, mačky, jašterice, myši, vrany, plesnivé kože, trávu s plevami, podrvené žalude, hlinu, až sa nakoniec pustili aj do vlastného potomstva.

Povolžská Kazaň, kde sa začína náš príbeh, za týmto obrazom pekla na zemi nijako výrazne nezaostáva. Práve stadeto má už čoskoro vyraziť vlakový transport, ktorý už aj stihol dostať utešené meno Kytica. Dali mu ho jeho pasažieri – päť stovák nezaopatrených sirôt, ktoré sa ním povezú preč od hladu. Má ich zaviezť do slnkom zaliateho turkménskeho Samarkandu, kde rastie sladké hrozno a vonia čerstvo upečený chlieb. Posádke transportu, zloženej z otrhaných zúfalcov a ubiedených existencií evidovaných ako „sociálne sestry nesprávneho pôvodu“, velí červenoarmejec Dejev, prenasledovaný chimérou krvavého svedomia revolúcie. Dopĺňajú ho ľadovo prísna boľševická komisárka pre detské záležitosti Biela spolu so starým felčiarskym obrom Bugom. Počas poldruhamesačnej púte precestujú v katastrofálnych podmienkach rovných štyritisíc vierst, kým prídu do konečnej stanice. Ich spoločné útrapy sprostredkúvajú najrukolapnejší dôkaz o v podstate nepochopiteľnom barbarstve, ktorého historický vklad naveky poznačí ďalší svetový vývoj.

Autorskú pečať zreteľne poznať
Guzeľ Jachinová svoj rukopis ustálila už vo výbornej prvotine, ktorú mám v pamäťových drážkach aj so šesťročným odstupom zafixovanú stále dostatočne pevne. Novinka teda autorkine umelecké postupy ďalej rozširuje a cizeluje. Dokonca tak výrazne, že by som si hádam trúfol identifikovať ju aj naslepo. Dejová línia je, podobne ako pri debute, v podstate celkom jednoduchá a priamočiara. Jachinová svojich tragických hrdinov rada posiela na dlhú cestu z jedného miesta na druhé, zväčša bez možnosti návratu. Často ich obklopuje iba nekonečná prírodná šírava, ktorej ľúbivejšie i drsne lyrizované opisy majú v texte svoje dôstojné zastúpenie. Nezanedbateľným spôsobom tak prispievajú k budovaniu neutešenej atmosféry zmaru a beznádeje. Následkom daných podmienok sa neraz priblížime k hraniciam reality či rovno ocitneme až kdesi za nami, tam, kde žezlo preberajú bludné horúčkovité halucinácie a napokon i rýdze šialenstvo.

Jachinovej postavy s touto nekonečnou mizériou zvádzajú nerovný, ľúty, ale vlastne statočný zápas. Každý podľa svojich pádnych dôvodov, čo prináša nejednu emocionálne vybičovanú chvíľu. Jachinová k svojim ľuďom pristupuje ako k nedokonalým individualitám vrhnutým do nemilosrdného súkolia totalitnej mašinérie. Tomu adekvátne zodpovedajú aj ich nejednoznačne uchopiteľné charaktery. Z prítomného diania i z mnohých retrospektívnych prestrihov ľahko zistíme, že každý je nejakým spôsobom nahlodaný rakovinou humanity. O žiadnych žiarivých záchrancov sveta usmievajúcich sa z agitačných plagátov naozaj nejde, pričom je však zároveň ťažké vynášať tu generalizujúce súdy či skôr odsúdenia. Radno spomenúť i zdanlivo epizódne postavičky, keďže práve o tie tu paradoxne ide najviac. Autorka ich do príbehu nezabúda harmonicky začleňovať a spomína si na ne keď už nie menom, tak aspoň trefnou prezývkou brilantne podtrhávajúcou desivú mieru opisovanej tragédie.

Jachinovej robustné rozprávanie je i napriek takejto vysiľujúcej tematike vcelku svižné a ľahko čitateľné. Text akoby sám od seba liezol do hlavy zrejme i preto, že autorkin jazyk je až akýsi výpravný. Tým chcem vyslovene povedať, že ak by sa tohto materiálu tvorivo ujal nejaký kvalitný, „staroškolsky“ zmýšľajúci režisér, mohli by sme dostať podarený a nie márny filmový prepis. Zatiaľ však aj bez neho máme v Jachinovej najnovšom texte nesmierne drvivý čitateľský zážitok.

Guzeľ Jachinová: Transport do Samarkandu

Slovart, 2023 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

424 strán

Zobraziť diskusiu (0)