A v momente, keď doňho narazil, si pomyslel, že svieti ten najkrajší mesiac, aký kedy videl. A aj v prvej chvíli potom, čo doňho narazil, stále myslel na mesiac a aj ďalej myslel na mesiac, a potom odrazu na mesiac prestal myslieť, ako keď sfúkneš sviečku. Počuje, ako sa dvere terénneho auta otvárajú a vie, že ich otvára on, že vystupuje on. Lenže táto informácia akoby sa netýkala jeho tela, pripomína skôr pocit, keď jazyk prechádza po ďasnách chvíľu po lokálnej anestézii; všetko je tam, kde má byť, no inak. Jeho nohy kráčajú po kamenistej púšti a pri každom kroku počuje chŕč-chŕč, a ten zvuk dokazuje, že naozaj kráča. A kdesi na konci ďalšieho kroku ho čaká človek, ktorého zrazil, stadiaľto ho nevidno, no je tam, ešte jeden krok a bude pri ňom. Nohu má už vo vzduchu, ale spomaľuje, pokúša sa oddialiť ďalší krok, ten posledný, po ktorom sa už nebude môcť vyhnúť pohľadu na človeka, ležiaceho na okraji cesty. Keby to len šlo zabrzdiť tento krok, ale tento krok sa zabrzdiť nedá, rovnako ako sa nedá zabrzdiť okamih pred ním, presne ten okamih, keď terénne auto narazilo do človeka, teda presne ten okamih, keď človek za volantom auta zrazil kráčajúceho človeka. Až po ďalšom kroku zistí, či je ten ešte človekom alebo už niečím iným. Už len pri pomyslení na to slovo noha vo vzduchu zmeravie, uprostred kroku, lebo možno, keď krok urobí, zistí, že človek už nie je človekom, že je iba ľudskou škrupinou, zvrásnenou škrupinou, a človeka niet. A ak ležiaci človek už nie je človekom, ťažko si predstaviť, čo čaká človeka, čo stojí, roztrasený, neschopný urobiť jeden obyčajný krok. Čo s ním bude.

1

Prach bol všade. Biela vrstva, tenká ako práškový cukor na narodeninovej torte, po ktorej nikto netúži. Usádzal sa na palmových listoch na hlavnom námestí, na listoch paliem, ktoré sem priviezli nákladným autom už ako odrastené kmene a nastrkali ich do zeme, lebo nikto sa nemohol spoľahnúť na to, že by sa tu ujali mladé výhonky; pokrýval volebné plagáty do mestského zastupiteľstva, ktoré tri mesiace po hlasovaní ešte ovísali z balkónov domov: lysí a fúzatí muži hľadia spod vrstvy prachu na dav potenciálnych voličov, podaktorí so suverénnym úsmevom, iní s vážnym pohľadom, tak ako im to odporúčali jednotliví poradcovia PR. Prach na reklamných plagátoch; prach na autobusových zastávkach; prach na bugenvilei živoriacej na kraji chodníka, omráčenej smädom; prach všade.

Napriek tomu sa zdalo, že si to nikto nevšíma. Obyvatelia Beer Ševy sa s tým zmierili, tak ako sa zmierovali so všetkým ostatným – s nezamestnanosťou, zločinnosťou, s verejnými parkmi posiatymi rozbitými fľašami. Beerševčania sa každé ráno prebúdzali do ulíc plných prachu, chodili na zaprášené pracoviská, súložili pod prachovou pokrývkou a plodili deti, ktorým z očí sršal prach. Občas sa nevedel rozhodnúť, koho nenávidí viac – či prach, alebo Beerševčanov. Asi prach. Beerševčania mu každé ráno nesadali na terénne auto. Prach áno. Biela tenká vrstva, ktorá tlmila jeho ohnivú červeň a menila ju na vyblednutú ružovú, paródia naňho samého. Ejtan zlostne vystrel prst k okennej tabuľke a zotrel kúsok z tej potupy. Prach mu ostal prilepený na ruke aj potom, čo si ju vytrel do nohavíc a dobre vedel, že bude musieť vyčkať, až si v nemocnici Soroka umyje ruky, aby sa mohol opäť cítiť naozaj čistý. Šľak aby trafil to skurvené mesto! (Občas počúval svoje vlastné myšlienky a preľakol sa. Vtedy si pripomenul, že nie je rasista. Že volí ľavicu. Že jeho manželka – kým sa z nej nestala Liat Grün – sa volala Liat Smucha. Keď si toto všetko zrátal, trochu sa upokojil a mesto mohol ďalej nenávidieť bez výčitiek svedomia.)

Keď nastúpil do auta, prachom poznačený prst si starostlivo držal od tela, akoby nebol súčasťou jeho organizmu, ale akousi laboratórnou vzorkou tkaniva, ktorú bude o chvíľu demonštrovať pred profesorom Zakajom, obaja na ňu vrhnú dychtivé pohľady – prezraď nám, kto si! Lenže profesor Zakaj sa v tej chvíli nachádzal mnoho kilometrov odtiaľ, prebúdzal sa do bezprašného rána v prázdnych uliciach Ra’anany, pohodlne sa usádzal do svojho striebristého mercedesu, ktorý si kliesni cestu do nemocnice zápchami centrálneho regiónu.

Pozorujúc prázdne ulice Beer Ševy, poprial Ejtan profesorovi Zakajovi aspoň hodinu a štvrť spoteného čakania, s nefungujúcou klimatizáciou, na diaľničnej križovatke Geha. Pritom dobre vedel, že klimatizácia v mercedesoch funguje a že zápchy na Gehe sú iba sladkou spomienkou na to, čo za sebou zanechal, keď prišiel sem, do tejto metropoly. Na miesto, kam by chcel ísť každý. Je pravda, že v Beer Ševe neboli zápchy a on to nezabudol spomenúť v žiadnom rozhovore so známymi z centrálneho regiónu. Ale keď tak robil – s miernym úsmevom na tvári, s priezračným pohľadom človeka, ktorý používa vyberaný jazyk –, musel vždy myslieť na to, že ani na cintoríne nie sú zápchy, a predsa by si tam nechcel mať domov. Domy pozdĺž Regerovho bulváru naozaj pripomínali cintorín. Nevýrazný, jednotvárny rad kamenných blokov, ktoré boli kedysi biele a dnes sa blížia k šedi. Obrovité náhrobné kamene, a z ich okien občas vyzrie ustatá, zaprášená tvár niektorého z duchov.

Na parkovisku Soroky stretol doktora Zahndorfa, ktorý sa naňho zoširoka usmieval a opýtal sa, „Tak ako sa dnes máva doktor Grün?“, a on zo seba vydoloval silený úsmev, poroztieral ho ako sa len dalo a odpovedal, „Ďakujem, dobre“. Potom spolu vošli bránou do nemocnice, vstúpili do iného klimatického prostredia, kde bezočivá nadvláda systémov klimatizácie a osvetlenia menila prírodou dané podmienky a sľubovala večné ráno a nikdy nekončiacu jar. Pri vchode na oddelenie sa Ejtan rozišiel s doktorom Zahndorfom, aby sa mohol venovať zdĺhavej očiste zaprášeného prsta v umývadle, až kým okolo neho prešla mladá sestrička a poznamenala, že má prsty klaviristu. To je pravda, pomyslel si, má prsty klaviristu. Vždy mu to ženy hovorievali. Pritom to jediné, na čo hrával, boli poškodené, narušené neuróny, na ktoré brnkal prstami navlečenými v rukaviciach, aby zistil, akú z nich môže vymámiť melódiu, ak vôbec.

Zvláštny hudobný nástroj, ten mozog. Nikdy s istotou nevieš, aký zvuk získaš, keď udrieš na tú či onú klávesu. Pravdaže, ak dáš ľahkým prúdom elektriny podnet okcipitálnemu laloku, je vysoko pravdepodobné, že pacient tomu podrobený povie, že vidí farby, a zas tlak pôsobiaci na neuróny v temporálnom, spánkovom laloku, vyvolá s najväčšou pravdepodobnosťou ilúziu tónov a hlasov. Ale o aké tóny ide? O aké obrazy? Tu sa celá záležitosť komplikuje. Lebo navzdory tomu, že veda veľmi obľubuje všeobecné a jednoznačné zákony, ukazuje sa, že ľudia sa radi od seba líšia. S akousi odbojnou zanovitosťou neústupne vytvárajú nové, odlišné symptómy, ktoré síce ostávajú variáciami na jednu hudobnú tému, napriek tomu sú však na hony vzdialené od toho, aby sa dali zjednotiť do jedinej zovšeobecňujúcej vety. Dvaja pacienti s poruchou orbitofrontálneho kortexu sa nikdy neunúvajú zosynchronizovať si sprievodné príznaky.

Jeden sa bude správať hrubo a vulgárne, zatiaľ čo druhý sa premení na obsesívneho smejka. Jeden bude zo seba súkať nechutné sexistické poznámky a druhého sa zmocní neodolateľná potreba zodvihnúť každý predmet, čo mu príde do cesty. Pravdaže, vysvetlenie pre vydesených príbuzných bude to isté: v dôsledku akejsi príčiny (automobilová nehoda?, rakovinový nádor?, zatúlaná guľka?) bol poškodený orbitofrontálny kortex, ktorého úlohou je koordinácia správania. Z neurokognitívneho hľadiska je všetko v poriadku: pamäť funguje a schopnosti mysle ostali zachované. Ale človeka, ktorého ste poznali, už niet. Kto príde na jeho miesto? Nevedno. Až potiaľ. Tu sa začína svet plný náhod. Náhoda, kurvička akási provokatérska, tancuje si medzi lôžkami na oddelení, opľúva lekárske plášte, tak dlho šteklí záložky v knihe vedy, až sklonia hlavy a zaokrúhlia sa do podoby otáznikov.

Tak ako sa dá vôbec niečo poznať?, vykríkol raz smerom k drevenej katedre v posluchárni. Odvtedy prešlo pätnásť rokov a dodnes si spomína, ako v ňom stúpala vlna horúčosti, keď mu jedného ospanlivého poludnia došlo, že odbor, ktorý študuje, neposkytuje viac istôt než akékoľvek iné zamestnanie. Študentka, čo vedľa neho zadriemala, precitla vyľakaná z jeho výkriku a vrhla naňho nepriateľský pohľad. Zvyšok posluchárne čakal na pokračovanie profákovho výkladu, lebo ten bude iste otázkou na skúške. Jediný, koho otázka neobťažovala, bol samotný profesor Zakaj, ktorý naňho pobavene pozrel od katedry.

„A ako sa volá pán kolega?“

„Ejtan. Ejtan Grün.“

„Jediná cesta k tomu, aby sme niečo poznali, Ejtan, je pozorovať smrť. Smrť vás naučí všetko, čo potrebujete vedieť. Zoberte si napríklad prípad Henryho Molaisona, epileptika z Connecticutu. V roku 1953 zmapoval neurochirurg William Beecher Scoville miesto zrodu epilepsie v oboch temporálnych lalokoch a Henry Molaison podstúpil novátorskú operáciu s cieľom odstrániť oblasti zodpovedné za chorobu, okrem iného aj hippocampus. Viete, čo sa stalo potom?“

„Zomrel?“

„Aj áno, aj nie. Henry Molaison nezomrel, lebo po operácii sa prebudil a žil ďalej. Ale v istom zmysle Henry Molaison predsa len zomrel, lebo od chvíle, ako sa prebral z narkózy, nebol schopný zachovať si jedinú novú spomienku, nemohol sa zamilovať alebo pocítiť nenávisť, alebo pre seba odhaliť novú myšlienku na dlhšie než dve minúty, lebo po dvoch minútach zanikla láska alebo nenávisť, alebo nová myšlienka, jednoducho boli vygumované.

Ajelet Gundar-Gošen

Prebúdzanie levov

preklad: Peter Ambros

Artforum 2017

Zobraziť diskusiu (0)