Klamárka a mesto

Na konci leta stála horúčava ešte stále pred verajami dvier, zamotaná do novín a neveštila nič dobré. Keď sa blížila zmena ročných období, boli ľudia natoľko zadebnení vo svojich klimatizovaných domoch, že vôbec na vzduchu nepocítili, že nastáva jeseň. Keby o nej nedali na známosť dlhé rukávy, ktoré sa zrazu objavili vo výkladoch obchodov,možno by príchod jesene zostal úplne bez povšimnutia.

Pred jedným takým výkladom stálo dievča. Sklo odrážalo jej tvár – trochu malú, trochu pehavú. Z druhej strany výkladu sa na ňu dívali figuríny, vysoké a krásne, a možno práve preto odrazu zrýchlila krok. Kŕdeľ holubov splašene vzlietol nad jej hlavou do vzduchu. Dievča zamrmlalo čosi na ospravedlnenie a kráčalo ďalej, a holuby, ktoré už zabudli, čo ich vystrašilo, sa znovu zniesli na blízku lavičku. Pri vchode do banky sa utvoril rad ľudí čakajúcich na bankomat. Hluchonemý žobrák stál naproti nim, s natiahnutou rukou, a oni sa robili slepými. Na okamžik sa pohľad dievčaťa stretol s jeho pohľadom, znovu zamrmlala ospravedlnenie a ponáhľala sa ďalej, aby neprišla neskoro na službu. Už už sa chystala prejsť cez cestu, keď tu jej pred nosom zúrivo prefrčal obrovský autobus. Na zadnom skle autobusu jej pútač veselo prial šťastný nový rok. Sviatky začínajú až za týždeň, no ulice sú už plné sľubov na zľavy. Na druhej strane ulice sa tri dievčatá v jej veku fotili pri fontáne. Ich smiech sa rozliehal po dlažobných kameňoch, ona to pozorne počúvala a neustále si opakovala ako jej ani za mak nevadí, že kráča sama.

Prešla cez námestie a ponáhľala sa ďalej. Rusovlasé predavačky v butikoch pritakali zákazníčkam „skvele vám to pristane“, hneď dodávali „ja na vašom mieste, by som brala hneď dve“ a kradmo pozerali na hodinky, lebo im už išiel prasknúť mechúr, nech už je konečne prestávka. Za pultom stál pekný mladík a prstami, ktoré ešte dnes ráno hladili po vlasoch svoju milú, ťukal teraz ceny do pokladne. Pri východe zákazníkov z obchodu, zašušťali nákupné tašky jedna o druhú a tento mestský šum ohlasoval jeseň nemenej ako šuchot padajúceho lístia.

V blízkej zmrzlinárni sa pehavé dievča postavilo za sklenený pult. Tým, ktorí chceli iba ochutnať, nosila umelohmotné lyžičky a vedela, že letné prázdniny sa čoskoro skončia bez toho, aby voľakto ochutnal z nej. Jediná z dievčat, čo zostalo pannou a na budúce leto, keď zožltnú polia, už bude nosiť zelenú uniformu.

Práve podala zmrzlinu chlapcovi naproti nej a naozaj sa snažila o úsmev, keď už po tisíci raz tento týždeň povedala slová „nech sa páči“. Ďalší v rade podišiel a požiadal o ochutnávku figového sorbetu. Nufar hneď vedela, že nakoniec si figový sorbet nekúpi, iba ho ochutná, ako aj ďalších desať chutí a nakoniec si vezme čokoládovú zmrzlinu. Jednako vzala umelohmotnú lyžičku, nabrala ňou figový sorbet a kútikom oka sa rýchlo pozrela na hodiny nad pultom. Už len sedem hodín.

A presne v tej chvíli sa otvorili dvere a oni vošli dovnútra. Celé leto čakala, že táto chvíľa nastane, dokonca si ju do najmenších detailov popísala do svojho zošita – Jotam vojde do zmrzlinárne a prekvapene sa na ňu pozrie. Ponúkne mu zmrzlinu na účet podniku a on jej na oplátku navrhne, že ju odvezie domov na motorke. Ona namietne, že končí až za pár hodín. On odvetí, že pár hodín čakať, to nie je nič. Lenže, keď tá chvíľa konečne nastala, tri dni pred koncom prázdnin, Jotam neprišiel sám. Prišiel obklopený spoločnosťou. Aj Šir k nim patrila, Šir, ktorá bola ešte pred štyrmi mesiacmi Nufarinou priateľkou. Nufarinou jedinou priateľkou, presne povedané.

Tí piati tam stáli, a napriek tomu, že nikto z nich nebol sám o sebe bohvieako pekný, tak ako tam stáli pred pultom, pripadali Nufar úžasne krásni. Z ich skupiny vyžarovalo čosi, akoby iba skutočnosť, že sú piati, zvýrazňovala krásu každého jedného z nich päťnásobne. Dívali sa na rad chutí predostretých pred nimi nerozhodne. Nufar na chvíľočku zadúfala, že si ju nevšimnú. No napokon zdvihol Jotam svoje krásne oči od zmrzliny nad pult, zľahka pokrčil obočie a povedal: „Ahoj, ty si z našej školy.“ Ostatní zdvihli pohľad. Nufar zápasila s nutkaním sklopiť zrak. „Si so Širou v triede, však?“ Spýtala sa Moran, zatiaľ čo si zaplietala vlasy do copu skúseným a ladným pohybom. Nufar rýchlo prikývla. Áno. Je so Širou v triede. Vlastne s ňou sedela v jednej lavici od druhej triedy až do doby pred štyrmi mesiacmi, kým jedného rána prišla do školy a zistila, že ju Šir, bez dopisu či varovania, zapudila.

Chvíľu bolo ticho a potom Jotam povedal: „Dám si vanilkovú s polevou.“ Nufar už zmrzlinu začala naberať do pohára, keď sa Jotam ozval: „Do oplatky.“ A to bolo vlastne všetko, čo jej povedal, lebo hneď potom si začali objednávať ostatní, aké chcú príchute a polevy, a Moran ešte dodala úlisným hlasom, že by to potrebovali rýchlo, lebo film, na ktorý idú do kina, začína o dvadsať minút. Po celý ten čas stála Šir potichu a dívala sa na Nufar trochu previnilo a nakoniec povedala, že si dá vanilkovú zmrzlinu. Nemusela to ani hovoriť, Nufar vedela, akú zmrzlinu má Šir rada. O päť minút už boli všetci vonku smerujúc do kina. Nufar sa dívala na druhy sorbetu, ktoré pod pultom hýrili červeno-oranžovými farbami ako rozprestetý koberec. Na sklenenom pulte bolo množstvo otlačkov prstov od zákazníkov a všetky tie prsty ukazovali smerom k nej, ale žiaden na ňu.

Sklenené dvere sa znovu otvorili a do zmrzlinárne vtrhla hlučná skupina detí. Až sa tento deň skončí, pustí si svoju obľúbenú hudbu, nie tie pesničky, na ktorých Gabi nástojí, že pritiahnu zákazníkov. Ešte bude musieť pozbierať všetky servítky, čo ľudia zhodili na zem a všetky lyžičky, ktoré malé deti nechali na stoloch a rodičom sa ich nechcelo zbierať. Ešte bude musieť umyť dlážku, vyleštiť sklo pulta od otlačkov a vyniesť koše, ale na pozadí bude hrať jej hudba. Potom vezme polystyrénovú krabičku, naplní ju zmrzlinou a odnesie ju bezdomovcovi, čo stojí pri fontáne. Alebo ju radšej iba položí neďaleko neho, lebo minule, keď k nemu podišla, na ňu bezdomovec čosi nezrozumiteľne kričal.

Príliš sa zasnila. O bezdomovcovi, o zmrzline, o partičke, čo išla do kina bez nej – a keď sa rozhliadla, zistila, že deti utiekli so zmrzlinou bez zaplatenia. Gabi jej to strhne z platu. V hrdle mala hrču zúfalstva. Zhlboka sa nadýchla a celú ju zhltla. Ešte šesť a pol hodiny. Nech už tento deň skončí.

Nevedela, že tento deň skončí úplne inak, než všetky dni predtým, a že tento deň zmení všetky dni, čo prídu po ňom, a že je to pre ňu rozhodne posledný deň, kedy nie je ničím iným iba obyčajnou predavačkou zmrzliny.

Ajelet Gundar-Gošen: Klamárka

preklad: Silvia Singer

dizajn edície -klad: Mária Rojko

ilustrácia: Lucia Dovičáková

Zobraziť diskusiu (0)