Vďaka tejto knižke (dierkam po vrtáku, ktoré sa dajú nahmatať, no pre necvičené prsty sú to len hrbolčeky) sme sa mohli aspoň trošku dotknúť sveta nevidiacich, no myslím, že naozaj len veľmi zľahka. Naše svety sa prelínajú minimálne a existuje hranica, ktorú nedokážeme prekročiť, pochopiť a predstaviť si svet toho druhého, nevidomého, slepého. Peter Milčák z vydavateľstva Modrý Peter sa pokúsil do tohto sveta vstúpiť a hranicu prekročiť. Podarilo sa to?

Peter Milčák: možno som aj vstúpil, ak som čo len jedno nevidiace dieťa potešil knihou, ktorú som vydal, ak sa mu vďaka nej zjavil o čosi pestrejší svet a stal sa hodný objavovania. Osobnou skúsenosťou sa však vidiaci človek môže k svetu nevidiacich nanajvýš priblížiť. Levoča je v istom zmysle modelovým mestom, ktoré ukazuje, že spoločný život zdravotne hendikepovaných a nehendikepovaných ľudí môže mať dôstojnú, ba až harmonickú podobu. Už desaťročia sú tu tieto dve skupiny ľudí zvyknuté na spolužitie. Nevidiaci sa v meste cítia bezpečne a vidiaci už berú ako úplnú samozrejmosť, že z času na čas je potrebné nevidiaceho previesť cez rušnú cestu, alebo mu pomôcť pri nákupe. Vďaka nevidiacim sme o čosi ohľaduplnejší a ľudskejší, to je náš zisk zo života s nimi. Prvé knihy pre nevidiacich som vydal v roku 2008 a o rok nato sa nám narodil syn s Downovým syndrómom. V materskej škôlke, kam chodil ako integrovaný žiak, naučil deti, že namiesto pozdravu sa možno ráno objať. No pri pokuse o integráciu v základnej škole mi riaditeľka jednej z nich povedala, že nie je veľmi žiaduci, lebo by kvôli nemu mohli iní rodičia svoje deti zo školy odhlásiť. Teraz je žiakom základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých a na hodiny klavíra chodí k odvážnemu učiteľovi Petrovi Kolesárovi – to je ten nevidiaci učiteľ hudby, ktorý vo filme Juraja Lehotského Slepé lásky v podmorskom boji prebodol veľkú chobotnicu bielou paličkou.

Ako ste sa dostali k tomu, že ste pre nevidiace deti začali vydávať knihy?

V Levoči nie je len základná škola pre nevidiacich a slabozrakých, ale aj Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu, kde vznikajú tlačené i zvukové knihy. Celé roky som nevšímavo chodil okolo kníh pre nevidiace deti. Potom sa mi dostala do rúk jedna z takýchto kníh a ja som s hrôzou zistil, že je škaredá a chladná. Akoby sa pri jej tvorbe vychádzalo z predpokladu, že nemusí byť pekná, lebo jej čitatelia nevidia. Akoby celkom stačilo, že takáto kniha splní svoj základný účel – text v nej sa bude dať prečítať. Knihy pre nevidiace deti sú zvyčajne vytlačené Braillovým písmom a doplnené o reliéfne ilustrácie na špeciálnych plastových fóliách. Tieto fólie majú sivú alebo béžovú farbu, a keď si ich dieťa ohmatáva prstami, chladia. Vtedy som si povedal, že sa pokúsim vydať knihu, ktorá bude celkom iná – krásna a zároveň určená na spoločné čítanie vidiacich a nevidiacich. Preto sú naše knihy zrkadlovo tlačené ofsetom aj Braillovým písmom, čo znamená, že textu na ľavej strane do písmenka zodpovedá text na pravej strane. Vidiaca mama tak môže nevidiacemu dieťaťu čítať, pričom dieťa môže paralelne ticho prstami čítať s ňou, alebo mama môže ľahko kontrolovať, ako nevidiace dieťa číta samo. Doteraz sa podarilo vydať tri takéto knihy. Dve vyšli v angličtine – Hans Christian Andersen: Fairy Tales (Inchelina, The Steadfast Tin Soldier, The Snowman) a Charles Perrault: Fairy Tales (Puss-in-Boots, Cinderella, Donkeyskin) v kanadskej vetve Modrého Petra, vydavateľstve Fingertip Reading. Tá tretia – A. A. Milne: Medvedík Pu – vyšla v slovenčine priamo v Modrom Petrovi. Som si istý, že dospelí častejšie siahnu po knihe, ktorá je pekná, a s väčšou radosťou z nej budú čítať deťom.

Knihy sú teda tlačené na papieri, ktorý je na dotyk oveľa príjemnejší ako plast. A čo ilustrácie?

Zvyčajné reliéfne ilustrácie na fóliách nahradili v našich knihách ručne robené ilustrácie z najrôznejších materiálov: papiere rozličných hrúbok, farieb a povrchových úprav, pierka, drôtiky, tenké penové fólie, koža, gombíky, povrázky, teda čokoľvek, čím sa dá čo najvernejšie vystihnúť zobrazovaná skutočnosť. Pre jednotlivé časti obrázkov sa musia najprv vyrobiť šablóny, ktoré sa potom obkresľujú, vystrihujú z materiálov a spájajú do žiadaného celku. Takto vytvorená ilustrácia je omnoho zložitejšia ako prostá reliéfna ilustrácia a zväčša si pri prvom prezeraní vyžaduje asistenciu rodiča alebo pedagóga. Nevidiace dieťa však môže takúto ilustráciu objavovať oveľa dlhšie, ba vracať sa k nej, keďže niektoré časti obrázkov sú aktívne: kolesá na koči sa otáčajú, dvere do domčeka sa dajú otvoriť, zvieratko sa môže vydať na prechádzku po lúke a podobne. Každá ilustrácia v každej z kníh je vlastne originálom, ktorý vznikal prácne a pomerne dlho, no je tým najlepším spôsobom, ako pootvoriť dvere detskej predstavivosti a fantázii. Knihy sú viazané hrebeňovou väzbou, takže možno rátať aj s väčšou hrúbkou niektorých ilustrácií. Autorkou hmatových ilustrácií vo všetkých troch spomínaných knihách je Renáta Milčáková. Ilustrovala však už aj viacero detských ofsetom tlačených kníh, pričom jej kniha talianskych rozprávok Sedem rokov nemá získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska.

Nakoľko treba text takejto knihy upravovať? Je tam napríklad viac opisov predmetov, postáv, alebo text zostáva rovnaký?

V texte nie je potrebné zmeniť ani jediné písmenko. Nevidiace deti majú nesmierne bohatý vnútorný svet a často bohatšiu slovnú zásobu ako vidiace deti, z ktorých mnohé nečítajú, aj keď im v tom nič neprekáža.

Prečo ste ich vydali v anglickom jazyku? V Kanade také knihy nemajú?

Videlo sa mi, že knihy v angličtine budú mať širší dosah a pokiaľ viem, v Kanade takéto knihy nikto nevydáva. Aj preto získali oba tituly oficiálnu nomináciu kanadskej sekcie IBBY na prehliadku kníh pre mladých ľudí s postihnutím. Záujemcom o takto špecializované knihy odporúčam katalóg, ktorý každý rok vydáva práve IBBY.

Akú máte spätnú väzbu od detí, ich rodičov? My sa pohybujeme v prostredí, kde sú knihy všade, predávame ich, vydávame, čítame, pracujeme s nimi a pre naše deti krásne ilustrovaná kniha či okienková pop up kniha nie je už ničím výnimočným. Sú dostupné a je ich veľa a tak sa k nim niekedy aj správajú. Ako sú na tom slovenské nevidiace deti?

Cennou odozvou bol záujem zo strany niektorých špecializovaných knižníc a inštitúcií v zahraničí napríklad v Českej republike, Poľsku alebo v Austrálii. A celkom najkrajšou spätnou väzbou bola beseda s nevidiacimi deťmi a uvedenie knihy Medvedík Pu v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Občas beriem tieto knihy na besedy s vidiacimi deťmi a jedného dobrovoľníka spomedzi nich nechám so zaviazanými očami hádať, akého zvieratka sa na hmatovom obrázku dotýka. Táto scéna býva pre deti veľmi smiešna, ale nepochybujem o tom, že je aj poučná.

Knihy, ktoré sa dostali do ruky mne, boli dve – jedna bola tlačená Braillovým písmom na papieri s vyššie spomínanými ilustráciami z rôznych iných materiálov, stránky druhej boli z reliéfneho plastu. Na čo je určená tá plastová?

Okrem rozprávkových kníh vyšla ešte cvičebnica kreslenia Come & Draw With Us Dr. Evy Halasovej, ktorá je špeciálnou pedagogičkou s dlhoročnou praxou práve v spomínanej základnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Cvičebnica, ktorej súčasťou je aj metodická príručka, je určená nielen pre nevidiace a slabozraké deti, ale je aj výbornou pomôckou pre všetky deti, ktoré majú problémy s jemnou motorikou. Dieťa pracuje oboma rukami, a kým jednou rukou vyhmatáva obrázok, druhou rukou, zvyčajne vypísaným perom, ho môže kresliť, pričom sa necháva viesť líniami vytlačenými do fólie. Tento materiál zabezpečuje, že cvičebnicu možno použiť opakovane, vlastne nespočetnekrát. Náročnosť obrázkov sa postupne zvyšuje, pričom ku každému obrázku vytvorila autorka aj niekoľko úloh.

Ako sa tieto knihy dostanú k čitateľom?

Knihy ponúka Artforum alebo internetový obchod alterego.sk. Záujemcovia si ich môžu objednať aj vo vydavateľstve Modrý Peter.

A ak sa nedostanú k vašim knihám, akú majú alternatívu? Čo bežné knižnice v mestách kde nie sú školy pre nevidomé deti?

Knižnice prestali kupovať knihy poézie (lebo som predovšetkým vydavateľom poézie) koncom deväťdesiatych rokov. Asi pred desiatimi rokmi som poslal do všetkých okresných knižníc na Slovensku ponukový hárok. Vrátila sa mi jediná objednávka. Chcem tým povedať, že mnohé knižnice pred časom podľahli pri výbere titulov diktátu výšky čítanosti a na menšinového čitateľa hodnotnej beletrie zabudli. Predpokladám, že podobné je to aj s knihami pre nevidiace deti.

Koľko kusov z každého titulu takto vydáte? Veď práca na jednej knihe musí trvať hodiny.

Náklady sa pohybujú od 50 do 100 kusov, keďže ich výroba je nielen nesmierne náročná, ale aj finančne nákladná. O čosi jednoduchšie knihy si zvyknú svojpomocne vyrábať aj učiteľky zo školy pre nevidiace deti v Levoči. Ich práca ma inšpirovala pri vydávaní mojich kníh a nesmierne užitočnú, už spomínanú zrkadlovú tlač mi poradila riaditeľka školy, pani Šarlota Múdra. Ak podobná kniha vznikne, je to malý zázrak.

Rozhovor Moniky Kompaníkovej s Petrom Milčákom bol zverejnených v tlačenom vydaní novín Čo čítať?.

Zobraziť diskusiu (0)