Ako naozaj vyzeral komunistický raj
Zbierka príbehov Pamäti národa je faktografickým doplnením beletristického skvostu Kateřiny Tučkovej Bílá Voda. Príbehy internovaných rehoľníčok a rehoľníkov tu nie sú domaľované fikciou. Ide striktne o skutočnú históriu neslobody a útlaku.
Rehoľné ideály rozbité v násilníckom režime
Pred 75 rokmi – v začiatkoch komunistického režimu – došlo k masovému zatýkaniu. Najprv v apríli 1950 bolo v rámci Akcie K do centralizačných kláštorov prevezených viac ako dvetisíc rehoľníkov. Takmer dve stovky z nich skončili v internačných táboroch so zostreným režimom. Akciu riadil priamo generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský. Zásahové jednotky na základe pokynov po príchode do kláštorov zavreli vchody, aby nikto nemohol odísť. Dokonca zaistili aj zvony, aby niekomu z mníchov nenapadlo zvonením žiadať o pomoc zvonka.
Na jeseň sa rozbehla Akcia R. V júli a septembri viac ako štyritisíc rehoľníčok muselo opustiť svoje pôvodné kláštory, boli prevezené do sústreďovacích stredísk. Tak vlastne vznikol aj príbeh Bílej Vody.
Na začiatku skutočných životných osudov českých rehoľníčok a rehoľníkov sú idealistické dievčiny a chlapci rozhodnutí pre zasvätený život. Pochádzali z rozličných regiónov a rodín. Spájala ich slobodná voľba alternatívneho života v rehoľných spoločenstvách. Bola to ich cesta viery a ideál osobného šťastia spojený so službou.
Služba pamäti národa
V priebehu jednej noci sa rozhodnutím režimu ich životné cesty skomplikovali. Mohli z reholí odísť a zvoliť si civilnú dráhu, a tak pohrdnúť svojím životným rozhodnutím.
Predstavy nábožného života v kláštorných komunitách sa rozbili o realitu. Rehoľné sestry si museli zvykať na tvrdý život s prácou vo fabrikách v českom pohraničí. V internačných strediskách sa ich rehoľné komunity miešali a nemohli rozvíjať svoje špecifické koncepty služby. Žili pod dozorom cirkevných tajomníkov a museli sa zúčastňovať politických školení. Rehoľníci skončili v pomocných technických práporoch.
Jednou z mála radostí bolo uznanie od riaditeľov sociálnych ústavov či psychiatrických liečební. Rýchlo pochopili, že v rehoľníčkach majú spoľahlivé pracovníčky oddané službe obyvateľom ich zariadení.
Zbierka príbehov (doplnených fotografiami) je výsledkom poctivej a vytrvalej dokumentačnej práce ľudí z Pamäti národa. Doba útlaku nie je iba zabehnuté klišé. Neslobodný režim z rozličných motívov reálne nivočil ľudské osudy. Každý, kto sa zapojí do odkrývania osudov všetkých nespravodlivo prenasledovaných, si zaslúži vďaku. Pamäť národa predsa nie je abstraktnou fikciou, ale mozaikou ozajstných životov.
Irena Tatíčková: Řehole
Kniha Zlín, 2024