Nešťastie na dobrej adrese

Byť dcérou známej americkej výtvarníčky a charizmatického nemeckého herca môže znamenať detstvo „v bavlnke“ alebo jeho presný opak.

Alice mala v obrovskom newyorskom byte priamo nad hlavou bazén s deväťdesiatimi hektolitrami vody. Matka sa v dome na Charles Street strácala pod prívalom inšpirácií alebo len s fľaškou vína v ruke. Celý dom bol vymyslený pre jej matku – maliarku Jennifer Bartlett, ktorá sa v roku 1976 uviedla v umeleckom svete podľa kritikov vraj najambicióznejším dielom svojej doby. V dome boli prevažne horizontálne plochy, aby na nich mohla matka telefonovať, fajčiť alebo čítať. „Bylo to, jako bych žila v hlavě své matky.“

Dievča zažilo extravagantné večierky, návštevy celebrít a privilégiá.

„Postavy v příběhu z Charles Street 134 byly bohaté, geniální, hlasité, opilé, zfetované, krásné, lehkovážné, bezhlavé, brilantní, nenasytné, stylově oblečené.“

Alice trpela osamelosťou a emocionálnym zanedbávaním. O spoločnosť sa jej starali audioknihy a stará opatrovateľka, ktorá kedysi dávno prišla do Štátov z Anglicka.

„Od sedmi let jsem začala říkat, že jediné emoce, co cítím, jsou vina, lítost a nervózní rozrušení.“

Od matky sa Alice dočkala nejasných spomienok na sexuálne zneužívanie a nekonvenčný otec, európsky sex symbol zamilovaný do vlastných provokácií, neustále rečnil o milostnom akte medzi otcom a dcérou. To všetko zakrýval ako chránenec slávneho filozofa Gillesa Deleuza intelektuálskym maskovaním.

Od hororu k vzťahu

Rozprávanie o extravagantných rodičoch sa postupne mení na príbeh psychických ťažkostí, ktorým dominovala disociatívna porucha. Alice nedokázala pomenovať vlastnú identitu a v chaotickom slede prechádzala z jednej školy na druhú, následne striedala luxusné psychiatrické liečebne. Roky ubližovala telu a nevedela sa zorientovať vo svojej duši. Hoci bola zbierkou diagnóz, mala jedinú istotu:

„Byla jsem naživu a pořád jsem se zvládala přesouvat z přítomnosti do budoucnosti, ať jsem chtěla, nebo ne.“

Pri tomto „presúvaní“ sa dopovala množstvami psychofarmák, ktorých účinky šli proti sebe navzájom. Jej partnerstvá boli poznačené závislosťami či výbuchmi sexuálnej vášne, ktoré sa striedali s hlbokými depresiami a nekonečnou letargiou. Otec počas jej návštev v hamburskom byte, naplno oddaný cynizmu, ju dráždil erotickými hrami.

Alice Carrière napísala krutý a nekompromisný príbeh štyroch desaťročí svojho života. V závere sa objavujú prívetivejšie stopy nádeje, uzdravenia a rovnováhy. Otec bol ochotný priznať svoje zlyhania a posledné mesiace s matkou, doráňanou demenciou i vážnou chorobou, zvrúcnili ich vzájomný vzťah.

Ľudské šťastie v tom najpodstatnejšom jadre naozaj nezávisí od dobrej adresy v New Yorku alebo miery nezávislosti rodičov. Všeličo zdanlivo vzrušujúce a veľké môže pôsobiť presne naopak – namiesto rozvoja dochádza k znehybneniu.

Tretia časť názvu tejto autobiografie je podstatná. Vlastne sa stáva jej jedinou pointou. Zo všetkého môže byť rýchlo nič. Dôležité je objaviť niekoho, pretože práve vzťahy zachraňujú.

Alice Carriére: Všechno/Nic/Někdo

Preklad: Agáta Hamari

Host, 2025

Zobraziť diskusiu (0)