Hrdinský a národný, alebo naopak

O potrebe hrdinstva, hrdinov a hrdiniek (tam dozrievame iba pomaly) v našej kultúre vieme dlhodobo. A dlhodobo s tým máme aj problém. Dodnes ďakujeme Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Petrovi Michalovi Bohúňovi, Jozefovi Božetechovi Klemensovi a neskôr aj Gejzovi Szalayovi, že nám podali takého Štúra, akého sme potrebovali. Vzpriameného, sebavedomého, hrdinského, pátosného. Slovom, aj obrazom.

Aká by bola vaša prvá obrazová asociácia, ak by som sa opýtal na Štúra? Ten s prekríženými rukami? Pekné, Klemens. Bystrý, úprimný pohľad. Alebo ten vzpriamený, trochu žoviálne zaklonený rečník pred Uhorským snemom? Szalay. Pri troche snahy by Štúra nakreslil vnímavejší druhák na základnej škole. Každý ho, vraj, pozná. Pravda, nebudeme pochybovať, nie sme maturitná komisia. Jednu otázku by som ale predsa nechal jemne neuzavretú. Dovolíte? Chodím okolo toho celý čas. Už tá kaša musela aj vychladnúť. Ktorého Štúra poznáme? Je to ten pravý?

Vyber si svojho Štúra

Ľudo Zúbek napísal Jar Adely Ostrolúckej (1957), Pavol Haspra dvadsať rokov na to nakrútil film s Kukurom a Soňou Valentovou (šikovná, zapamätataľná kombinácia). Predtým ho stvárnil aj Štefan Kvietik vo filme Niet inej cesty (1968), v úvode deväťdesiatych rokov sme tu zase mali seriál – Štúrovci a otca národa si zahral Dušan Jamrich. Potom tu bol True Štúr (2015), snaha o modernejšie poňatie. No a (zatiaľ) nakoniec tu máme veľmi čerstvý počin Štúr od Mariany Čengel Solčanskej, ktorá má u nás už trochu patent na národné historické témy. A „osobnosti“ novodobej histórie, Sviňu, a tak ďalej.

Sú to trošku také audiovizuálne preteky o to, ktorý Štúr bude viac Ľudovít, ktorý zase viac búrlivák – ako sa na vtedajšie literárne konvencie patrilo, no a potom, do akého sa bude môcť Adela Ostrolúcka zamilovať a on bude strojene zdržanlivý (podľa mňa mu nemala nič písať, mala by pokoj). Skrátka, keď ti je ťažko, vylosuj ši Štúra, akého potrebuješ. Už len keď sa zadívam na tie roky pri audiovizuálnych dielach, tak sa mi marí, že to môže fungovať. Štúr je trochu aj našim utešiteľom v nečase.

Odvážnu a záslužnú prácu, pozor naozaj odvážnu, urobil maďarský historik József Demmel. Medzi riadkami sa ospravedlnil, že nechce zabŕdať do národného hrdinu, aby to potom bez pardonu robil. Pardonom sú ale zástupy listín a dokumentov z archívov, no, dal si s tým prácu a s neparadoxným nadhľadom Maďara zľahka do štúrovského mýtu kopká. Na Slovensku je Štúr pojem, takže aj v našej bibliografii nájdeme nejednu hodnotnú prácu. Mne sa mimoriadne páčil aj titul Etnos a polis. Zo slovenského a uhorského politického myslenia (Kalligram, 2011). Sympatickejšie je však literatúra, kde je viditeľný v celistvosti, alebo kde nie je vôbec viditeľný.

O jeho mysterióznu viditeľnosť sa pokúsila aj pani doktorka Michaela Važanovská. Knihe dala názov Pansláv. Má to celkom pútavú obálku, takú neromantickú, Zaujme. Čo sa týka vstupných dát, vidieť, že sa ich azda držala s lekárskou presnosťou, ale ide o historický román, takže nejaká poetická licencia tu určite je (je, je). To však prislúcha na posudzovanie historikom. A ako hovorí jeden hrozný klasik (neuvediem ho v nádeji, že raz na neho celkom zabudnem) – „ja nie som historik".

V tejto knihe hociktorá z postáv dosť veľa „riekla“ (vyskytuje sa to tam až iritujúco často), nezriedka dosť toporne a neprirodzene. A čím viac sa to točí okolo lásky a „obletovania“, tým ťažšie sa jazyk a reakcie trávia. Vzťahové schémy tu ale sú, takže kto potrebuje tento druh psychologickej rozkoše, nájde ho. Celé je to taká obalená osnova a Štúr tu slúži skôr ako referenčný bod, hoci má v texte zopár teplých miestečiek. Oceňujem aj spôsob, akým sa Michaela Važanovská popasovala so scénou dobrovoľníckej výpravy v roku 1848.

A teraz, predstavte si, že by niekto nakrútil alebo napísal Štúra ako zamilovaného upíra. Dúfam, že som mu nezavaril.

Zobraziť diskusiu (0)