Hrozba prichádza zvnútra

22. jún 2011, piatok. Nórsko zažilo čierny deň. Najhorší od konca druhej svetovej vojny. Stalo sa obeťou otrasného teroristického činu, aký tento geopolitický región dovtedy nikdy neokúsil. Nebola to iba nórska spoločnosť, ktorá sa na podobné choromyseľné javy zvykla pozerať tak maximálne v televíznych správach z ničím nerušeného pohodlia obývačky. Tieto akty sa pritom odohrávali zväčša v oveľa nešťastnejších kútoch zemegule. Vyššie zmienený dátum však toto mimoriadne komfortné vnímanie skutočnosti extrémne hrubým spôsobom zmenil.

Prvý úder zasiahol Oslo. Vo vládnej štvrti explodovala približne deväťstokilogramová, podomácky zostrojená bomba uložená v zaparkovanej dodávke. Výbuch siedmych ľudí zabil a ďalších sto päťdesiat ťažko zranil. Tlaková vlna citeľne poškodila i viacero administratívnych budov. Druhý úder dopadol o niekoľko desiatok minút na miniatúrny ostrovček Utøya. Práve tu prebiehal politický kemp mládežníckej sekcie Strany sociálnych demokratov. Na mieste sa objavil neznámy strelec oblečený vo falošnej policajnej uniforme, ktorý na neozbrojených účastníkov podujatia spustil cielenú paľbu. Po jeho vyčíňaní zostal masaker v podobe šesťdesiatich deviatich mŕtvych a ďalších desiatkach zranených.

Šok, skaza, paralýza, totálny rozvrat s dlhodobými následkami. Štát s ustálene nadpriemernou kvalitou života sa behom pár hodín prepadol do hlbokej tmy. Prvotné ukvapené hlasy hovorili čosi o útoku zo strany medzinárodnej teroristickej organizácie al-Káida. Čoskoro sa však ukázalo, že ide o fatálny omyl. Pravda bola oveľa nečakanejšia a takmer nepredstaviteľná. Celú akciu naplánoval a uskutočnil jediný človek: nórsky občan Anders Behring Breivik.

Prísť chybe na koreň

Komplexná sociologická štúdia, širokospektrálny psychologický ponor, historický exkurz do povojnového nórskeho politického vývoja, podrobná kriminalistická rekonštrukcia prechádzajúca v neriedený horor. Åsne Seierstad pristupuje k spracovaniu najotrasnejšej vnútropolitickej udalosti od temných dôb Quislingových so závideniahodnou, no celkom pochopiteľnou dôslednosťou. Takúto cestu si zvolila práve z úcty k obetiam i pozostalým. Na základe všetkých dostupných prameňov a svedeckých výpovedí dokumentovala každý jeden prípad, tvrdo pátrala po príčinách tohto činu tak, aby nikto nemohol ohýbať realitu a bez dôkazu popierať pravdu. Iste muselo byť mimoriadne náročné neosobným reportérskym okom zaznamenať len to, čo a ako sa pri týchto útokoch naozaj stalo.

Rovnako dôležitým aspektom je však aj to, čo im predchádzalo. Åsne Seierstad oslovila množstvo zainteresovaných ľudí a zložila robustnú, reportérsky vecnú, no živú mozaiku rôznorodých príbehov. Je to príbeh prívetivého a láskavého Nórska, ktoré sa dobre zvolenými tolerantnými krokmi dokázalo vyliečiť z minulosti zasiahnutej infekciou hnedej totality. Je to ukážkový príbeh dlhodobo solídne fungujúcej sociálnej politiky, ktorá vie adresne a systémovo plniť svoju ideologickú podstatu. Je to príbeh tisícov cudzích ľudí, ktorí v kráľovstve kostrbatých fjordov, nekonečných lesov a studených ľadovcov našli nový domov, keď sa z väčšej časti ukázali byť správne zainvestovaným a zveľadeným kapitálom, než finančnou príťažou. Je to zároveň smutný príbeh generačných tráum a sociálne prehliadaných, postávajúcich na okraji, ktorí by veľmi chceli byť stredom pozornosti. Tam sa začal rodiť životný príbeh jednej od raného detstva frustrovanej, narcistickej, zlomenej a tragicky osamotenej existencie, ktorej prosto nikdy nešla hrateľná karta. Je to takpovediac žalostná ukážka toho, čo sa môže zomlieť, ak neexistuje spoľahlivá opora v zdravých rodičovských vzoroch. Tlak osobných nezdarov skombinovaných s nevyriešenými a časom desivo zmutovanými generačnými traumami úspešne prispeli k myšlienke opraviť veci po svojom: vinné je okolie, a preto ho treba zniesť zo sveta. V tomto prístupe, žiaľ, radno badať i zlomky správania celkom bežných ľudí. Ver tomu, že ich denne stretávaš a dobrých dvoch-troch s nedobre zaradenou výhybkou aj osobne poznáš. Je to príbeh absolútne maniakálnej vôle, ktorá, ak sa raz rozhodne konať, zastaví sa až po splnení stanoveného zámeru. Tento faktor možno voľky-nevoľky aj uznanlivo obdivovať a súčasne nad ním neveriacky krútiť hlavou. (Kiežby si tú nekonečnú energiu dokázal namieriť nejakým prospešnejším smerom, človeče nešťastný...). Je to príbeh šokujúceho diletantstva, nepripravenosti a priam až absurdnej nemohúcnosti silových zložiek môcť adekvátne a včasne zakročiť voči na kosť ohlodanej priamej agresii. Je to aj príbeh odvahy a nezištného hrdinstva v hraničnej situácii.

Najmä však ide o minuciózne uchopenú štúdiu zla, ktoré existuje a jednému z nás načisto pomútilo hlavu. Ostatní to trochu videli, no zrejme si mysleli, že to bezbolestne prejde. Nuž, treba byť pripravený, lebo zrejme to bez ujmy tak celkom nefunguje. Žiaľ, je nutné rátať s chybami a myslieť na to, že každý sa zachrániť nedá. Dá sa len systematicky pracovať s tým, aby spoločenských patogénov bolo čo najmenej a ich dopad na celok bol čo najneškodnejší. Napriek všetkému však v riešení týchto úloh zostáva práve nórsky príbeh stále obdivuhodne úspešný.

Åsne Seierstad: Jeden z nás: Příběh o Norsku

Absynt 2019, edícia Prokletí reportéři

Preklad: Eva Dohnálková

584 strán

Zobraziť diskusiu (0)