Nové Slovensko

Hudákova prvá kniha razantne otvára vážnu, a hoci aj nie celkom neznámu, predsa len nejakým spôsobom obchádzanú tému. Ide o vysťahovalectvo slovenskej majority aj národnostných menšín obývajúcich hornouhorské územie v čase pomaly dožívajúcej rakúsko-uhorskej monarchie. Predpokladá sa, že od konca 19. storočia po rok 1914 takýmto spôsobom svoju domovinu dočasne alebo i natrvalo opustilo najmenej 600 000 ľudí. Odchádzali predovšetkým z regiónov, kde, žiaľ, mali dlhodobo náročné sociálne podmienky prakticky vždy silné historické ukotvenie. Orava, Kysuce, Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Abov. V podstate z každej dediny týchto (aj iných) krajov dobrá tretina, ak nie polovica, populácie vysídlila niekam do sveta. Vysťahovalci mierili napríklad do vyspelejších štátov západnej Európy, do Austrálie, Argentíny či Kanady. Jednoznačne najviac ich však v túžbe po vysnívanom živote v bohatstve privítala zem najzasľúbenejšia: Spojené štáty americké.

A naozaj. Mnohým z „našich“ sa za ich tvrdú prácu Amerika vďačne odmenila. Pozakladali mnohé spoločenstvá, občianske združenia a inštitúcie. Dokázali zbohatnúť a zaobstarať si slušný kapitál, ktorý prípadne vedeli zveľadiť i po návrate do vlasti, kde sa z nich neraz stali vážení a rešpektovaní občania. Nemalý počet však bol aj takých, ktorí v novej domovine skĺzli k zločineckej činnosti alebo sa do tej starej vrátili (ak vôbec) zúboženejší, než odišli. Žiaľ, tak to jednoducho je, svet nie je dvakrát spravodlivý.

Kdesi v týchto medziach búrlivo krúži aj mladý Andy – hlavná postava Hudákovho príbehu. Rok pred veľkou vojnou sa aj on podujme skúsiť šťastie za oceánom. Z malej východoslovenskej dedinky podnikne strastiplnú odyseu až do vzdialenej Pensylvánie. Hlavne mesto Pittsburgh, kam smerujú Andyho kroky, zatiaľ ponúka dostatok práce. Predovšetkým v banskom a prudko napredujúcom hutníckom priemysle. Miestny „Sáhsajd“ už stihol prichýliť niekoľko tisíc jeho krajanov. Andy medzi nimi nájde nové útočisko a začne pracovať v jednej z mnohých tunajších hút. Možno právom tvrdiť, že oceliarske srdce Ameriky výraznou mierou pomáhala budovať i početná komunita slovenských robotníkov.

Šliapať po najmenších radno jest

Hrubozrnne vrstevnatý a zároveň priamočiary Hudákov text prináša dostatočne presvedčivý obraz o tom, ako sa tento proces uskutočňoval. A nie vždy je to ľúbivý pohľad. Práve naopak, často ide o nepekné výseky z každodennej reality v cudzom a neveľmi priateľskom prostredí. K biede, vyčerpávajúcej práci za mizivú mzdu, odstrkovaniu a ponižovaniu či silnej sociálnej nerovnosti tu nikdy nie je ďaleko. Nuž, je to skutočne nezávideniahodná situácia, keď možno len s fatamorgánou lepšieho ťažko drieť a nemať na svojej strane takmer žiadnu spravodlivosť. Ani oficiálne úrady nezvyknú byť prívetivé. Na prišelcov z východoeurópskej divočiny sa dívajú zásadne podozrivo a cez prsty. Naviac v pozadí operuje gangsterská skupina sformovaná z írskych „starousadlíkov“, ktorá na dlhých fabrických smenách vyrába ďalšie problémy a protiprávne oberá o časť príjmov robotnícke partaje. Situácia sa vyhrotí až tak, že Andy a jeho pobratimovia sa k veci budú musieť postaviť čelom a urobiť tomu ráznu prietrž. Začne vznikať akýsi svojho druhu podzemný odboj proti írskym vykorisťovateľom pracujúcej triedy. Malé vlnky lokálneho odporu však vyvolajú čosi významnejšie. V spolupráci s odbormi sa napokon vzdujú masívne vlny oceliarskych štrajkov v rámci celého amerického kontinentu, po ktorých sa pracovné podmienky vo fabrikách začnú pomaly zlepšovať. I slovenská komunita má v týchto udalostiach svoj neodškriepiteľný podiel.

Tomáš Hudák tieto príbehy približuje až v prekvapivo chytľavej forme. Zrejme je to dané šikovne zvolenou kombináciou archaickejšieho jazyka, ktorému nechýba regionálny akcent, s dobovo poohýbanými poameričtenými novotvarmi a modernejšieho, svižne plynúceho rozprávania. Historické reálie si v tomto prípade veľmi dobre porozumeli s akčnejším prístupom, takže text od prvých momentov silne vťahuje do deja. Neľahké osudy malých zemitých ľudí organicky splývajú s výstižne zachyteným historickým prostredím „doma“ i „vonku“. Existenciálna hrozba v podobne hladovania, zapríčinená neúrodou v suchom roku, rapídne upadajúce hospodárstva, nutnosť osudových rozhodnutí v hraničnej situácii na jednej strane, na druhej zas končiare fabrických komínov neustále chrliace čierne chuchvalce sírou špejúceho uhoľného dymu, všade lezúci dráždivý troskový popolček, sneh meniaci sa tak akurát na sivú brečku či pekelne spaľujúca horúčava večne hladných taviacich pecí v pravidelných taktoch zúrivo vypľúvajúcich žeravé potoky surového železa. Kto sa v továrni aspoň raz v živote nadrel ako mulica, túto priam fyzicky hmatateľnú silu Hudákových obrazov s uznaním ocení.

Do rutinných životov robotníckych kolónií však presakuje i veľké historické vírenie: vzdialený hluk prvej svetovej vojny krájajúcej starú dobrú Európu na cimpr-campr, desivý nápor pandémie španielskej chrípky, ale aj eufória z Masarykovho politického turné po krajanských enklávach v americkej zemi, čo súviselo aj so vznikom 1. ČSR. V texte je skutočne čo ťažiť, no s jednotlivými prvkami sa v prvom rade pracuje v prospech samotného príbehu. Prevládajú hrubšie, ale citlivo vybalansované dynamické strihy, takže o samoúčelnej dejepisnej exhibícii hovoriť nemôžeme. Zato však môžeme skúsiť Hudákov prvý román žánrovo ukotviť aj v rámci svetovej tvorby. Agitačnou atmosférou spravodlivého triedneho boja akoby smeroval k Uptonovi Sinclairovi. Nekomplikovaným, zrnito úderným jazykom by trocha mohol pripomenúť i raného Johna Steinbecka. Hlavne sa však po nikom neopičí a ide najmä k sebe vlastnému rukopisu, keď sa mu podaril naozaj solídny otvárací výkop. Dokáže živelne strhnúť a vyvolať nejednu vlnu úprimných, oprávnene rozhorčených emócií.

Kniha naliehavo rezonuje o to viac, že dobré dve tretiny súčasných absolventov našich stredných škôl si svoju budúcnosť predstavujú mimo dosahu tejto havarovanej krajiny. Žarty bokom, je to veľmi vážne. O netriviálne inšpiračné zdroje tak nielen pre Tomáša Hudáka iste nebude núdza aj naďalej.

Tomáš Hudák: Amerikáni

Marenčin PT, 2025

Doslov: Martin Javor, historik a zakladateľ Múzea vysťahovalectva z územia Slovenska do severnej Ameriky – Kasigarda.

384 strán

Zobraziť diskusiu (0)