Dať šancu utópii

Auroville leží v Indii. Je to mesto, ktorého základný kameň bol položený v roku 1968. Za myšlienkou jeho vzniku stála Blanche Rachel Mirra Alfassová. Jej prívrženci ju však dodnes nevolajú inak než Matka. Pôvodným zámerom bolo postaviť mesto budúcnosti pre päťdesiat tisíc obyvateľov. Mesto, kde by v dobrej vôli dokázali koexistovať ľudia z najrôznejších svetových regiónov prináležiaci k rozličným národným a etnickým skupinám. Mesto fungujúce bez neúprosných pravidiel trhovej ekonomiky, bez politiky a bez náboženstva. Zároveň však mesto nanajvýš ekologické a k životnému prostrediu čo najviac priateľské.

Nuž, ušľachtilé ideály sú jedna vec, ale praktická stránka ich uskutočňovania môže byť od pôvodných ideí pomerne odlišná. Sen a pragmatizmus, dva výrazné protipóly a tiež to, čo vypĺňa priestor medzi nimi, je v správe Katarzyny Boni spracované poctivo a v dôkladnej miere. Veľkú zásluhu na tom nesie nielen kvalitná rešerš, ale i viackrát opakovaný novinárkin pobyt v danom regióne. Možno povedať, že sa jej vcelku zdarne podarilo preniknúť do rôznych komunít usídlených v Auroville. Od začiatku sa totiž práve o ňom hovorilo ako o meste, aké svet potrebuje. Vďaka tejto chytľavo čitateľnej, a pritom pozoruhodne podrobnej reportáži bude pomerne jednoduché posúdiť, do akej miery sa vytýčené ciele podarilo či nepodarilo naplniť.

Napraviť chyby predchodcov a pritakávať životu

Treba však podotknúť jedno: o Auroville nemožno hovoriť ako o rýdzej utópii, keďže mesto reálne existuje. S chybami, nedostatkami, myšlienkovými trhlinami, bizarnými zvláštnosťami či jednoducho istými problémami, ale existuje. Ideoví iniciátori ho spolu s naozaj prepestrou paletou nadšencov privandrovaných z prakticky celého sveta dokázali postaviť a budujú ho vlastne i dnes.

Katarzyna Boni v reportáži príliš nedbá na presnú časovú postupnosť. Ľahká rozprávačská nelinearita je v jej komplexnej správe badateľná, pričom zďaleka nejde len o nejaké suchopárne vymenovanie dejepisných údajov. V prvom rade sa sústreďuje na pedantné spracovanie osobných príbehov jednotlivých ľudí, ktorí sa nejakým výrazným spôsobom podieľali na zhmotňovaní tejto zdanlivej nemožnosti. Často sú to vskutku zaujímavé výpovede rozmanitých individualít, ktoré, jednoducho povedané, v pôvodnej domovine z rôznych dôvodov nenachádzali šťastie. Prvotní pionieri z radov pravekých hippies, zapálení nadšenci, odhodlaní dobrovoľníci, nezlomní ekologickí aktivisti, nevyliečiteľní romantickí rojkovia, veční dobrodruhovia, neúnavní hľadači vyššej pravdy a božieho svetla. Zástupcovia prvej generácie detí narodených na tomto mieste majú k danej problematike takisto čo povedať a nie sú to vždy len nasledovaniahodné prípady.

Medzi respondentami Katarzyny Boni teda skutočne defilujú všelijaké len nie ľahko zaraditeľné čiernobiele postavy. Niektoré v Auroville pobudli len určitý čas, mnoho ich však zostalo aj natrvalo. Z husto spísanej siete osudov i z autorkiných osobných skúseností si na danú vec vieme vytvoriť dostatočne jasný pohľad. O celom projekte si teda naozaj môžeme myslieť čo len chceme, lebo i samotná myšlienka o meste budúcnosti, aké svet potrebuje zaznamenala nejeden realizačný kotrmelec. Na záver preto len vyzdvihnime jeden výrazný rys autorkinej reportáže: Auroville sídli v regióne, ktorý predchádzajúce civilizácie – francúzski a britskí kolonizátori, ale aj pôvodné tamilské monarchie – totálnym vyčerpaním prírodných zdrojov degradovali na vyprahnutú púšť. Za viac než päť dekád ľudia zaangažovaní v projekte tento stav zvrátili a onú nehostinnú púšť znovu premenili na úrodnú džungľu tepúcu životom. To je skutočne obdivuhodné.

Katarzyna Boni: Auroville

Absynt 2022, edícia Prokletí reportéři

Preklad: Michael Alexa

432 strán

Zobraziť diskusiu (0)