Ako som vďaka Koralíne znovuobjavil strach z osamotenia v neznámom prostredí
Koralína od Neila Gaimana otvára dvere do zvláštneho a znepokojivého sveta, kde sa lákavá alternatíva každodenného života postupne mení na desivú pascu. Nie je to zrejmé okamžite. Príbeh o dievčati, ktoré čelí temnej verzii svojho vlastného domova, ukazuje, že nie všetko, čo vyzerá ako lepší svet, je skutočne bezpečné – a že niekedy sa musíme konfrontovať s vlastným strachom, aby sme si vážili to, čo máme.
Návrat k Alici
Keď som bol v chlapčenskom veku, rád som sa opakovane pozeral na sfilmovanú ruskú rozprávku Kráľovstvo krivých zrkadiel (1963). Príbeh mi bol vtedy známejší ako Alica v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla. Dokonca mi všetko okolo Alice pripadalo zákernejšie, nevyspytateľnejšie. Ťažko som sa s kýmkoľvek a čímkoľvek stotožnil. S malým dievčatkom trpiacim na „ríšu divov“ a všetky jej tvory už vôbec nie. Zostal vo mne pocit, že stačí na malú chvíľu zostať osamote a môže sa stať niečo skutočne zlé a pokrivené.
Dnes som už dospelý človek, no stále vo mne námet Alice v krajine zázrakov vyvoláva zvláštne pocity. Zvláštne je nič nehovoriaci opis, no zostali vo mne asociácie ako faloš, nedôvera. Dokonca aj k pekným a farebným veciam. Dalo by sa povedať, že aj nedôvera k rozprávke, kde zlé je iba dočasné a dá sa poľahky poraziť, ako tie nešťastné trojhlavé jaštery. Sklamal som sa, že svet, ktorý som považoval za bezpečný, môže väzniť a ubližovať. Že je ilúziou. Dnes som vďačný za to, že som sa oboznámil s týmto slovom a Alicu už nemusím čítať ako dieťa. Asi ma trochu, potvora, traumatizovala. Uvedomil som si to pri čítaní Koralíny od Neila Gaimana.
Za zrkadlom, dverami, v skrini a tak ďalej
Niečo veľmi podobné som zažil teraz, keď som sa náhodou dostal ku Koralíne od Neila Gaimana. Absolvoval som aj film, takže som bol dokonale oboznámený s tým, do čoho idem. Stojí to za to, pretože mi to pomohlo zodpovedať aj viaceré čitateľské otázky smerom k Alici v ríši divov. Koralína je dievčatko s nedostatkom pozornosti od vlastných rodičov. Otec je pracovne zaneprázdnený, mama, hoci sa snaží, taktiež je zaneprázdnená vlastnými záujmami a potrebami. Koralína túži po objavovaní, prirodzene ju zaujíma nové prostredie, kam sa aj s rodinou nasťahovala. Zmena prostredia je pre dieťa spojená s veľkou emocionálnou skúškou. Zvyká si na nových priateľov, čaká ho aj neistota z prijatia v kolektíve. Nezažíva to, čo môže dospelý považovať za výhodu. Nepotrebuje nový začiatok ani nič podobné.
Neil Gaiman napísal vnímavé a zvedavé dieťa, s ktorým sa v príbehu rozprávačovi (aj autorovi) spolupracuje ľahko. Mnohé vyrieši dôvtip, chuť objavovať a prirodzený talent v detskom hľadaní riešení. Prostredie Koralíny bolo komornejšie, aj Gaiman sa spolu s dcérou, ktorej knihu adresoval, vyrovnával so zmenou bydliska. Odhaľoval jeho zákutia, okolie, susedstvo. Všetky figúry z tohto prostredia sa vnímajú ľahšie cez detskú úprimnosť oslobodenú od diplomacie dospelých.
Imerzívne prostredie
Charakter sveta (aj toho mysteriózneho) v Koralíne nebol odsúdený na bezhraničnosť, akú vidíme a čítame v Narnii, Lilith, Krajine zázrakov, v Kráľovstve krivých zrkadiel, gréckych mýtoch a tak ďalej. Archív je pomerne široký. Riziko čitateľa je, že narazí na tvory, hádanky, prekážky a musí ich skúmať, porážať, skrátka, hľadať nejaké únikové riešenie. Exit plan.
Uvedomil som si, že z rovnakého dôvodu mi robí problém aj hranie videohier, kde je realita voľná a skľučujúca. Kde mám obmedzené bojové schopnosti a môžem naraziť na oveľa silnejšie potvory či nočné mory. Pohyb v takomto svete vo mne vyvoláva autentickú úzkosť a bezmocnosť. Aj keď, je to len hra. Toto sú zase len rozprávky. Je však dokázané, že hraním videohier môžeme prežívať skutočné emócie. Napríklad aj radosť (Hoffman a Novak, 1996). Imerzívny zážitok vo vymyslenom svete je prenosný a má pôvod aj v rozprávke či v mýtoch (Vladimir Jakovlevič Propp, Bruno Bettelheim, Joseph Campbell, Rollo May). Povaha príbehov a tolerancia čitateľov, hráčov, poslucháčov, divákov sa v čase mení. Závisí od povahy komplikovanosti času, ktorý žijú. Ako často prichádzajú do kontaktu so smrťou, s nebezpečenstvom. Stačí si prečítať ešte pomerne láskavé príbehy Boženy Němcovej, no aj u nej vidíme, že ľudské osudy nemusia byť nutne pekné, hoci sú adresované aj detským čitateľom.
Neil Gaiman využíval v príbehu o Koralíne jednotný hororový trik s gombíkmi namiesto očí, aj fakt, že všetko bolo v podstate uzavreté v novom dome a jeho okolí. Fiktívny svet mal hmatateľné kontúry a pohyb v ňom evokoval zlý sen odhaľovaný postupne. Dalo sa z neho zobudiť, ako-tak poznať jeho pravidlá. S útekom to mohlo byť horšie. V každom prípade Koralína bola jeho novou podobou fascinovaná a musela si uvedomiť hodnotu skutočného sveta. To nie je ľahká úloha pre deti.
Neil Gaiman: Koralína
Slovart, 2024
Preklad: Kristína Smolková