Ide o poviedky, krátke aj dlhšie prozaické útvary, ale predovšetkým o ukážky a fragmenty. Příšerná hostina je exhibíciou zaujímavých literárnych momentov v českom strašidelnom príbehu a v horore. Zdanlivo je to totožný žáner, ale verím, že čitatelia po prečítaní tejto knihy pochopia, že to predsa treba trochu (a niekde viac) rozlišovať. S hororom je to napokon ako s násilím či s nahotou. Hranice pre divákov, čitateľov, poslucháčov a hráčov treba neustále posúvať. Keď sa už zo strachu šedivie, vždy príde niekto, kto vytvorí dielo, z ktorého publikum ošedivie a onemie. A keď nie je poruke nič nové, vrátia sa upíri, upírky, nemŕtvi, nemŕtve, rohatí a rohaté. Zase s niečím novým. Antológia Příšerná hostina je okrajovo aj o tomto. Čitatelia môžu sledovať vlastnú líniu strachu a porovnať ju s ponúkaným literárnym vývojom.

Hlavným motívom a ingredienciou je však strach a jeho rôznorodé podoby. Hra s fóbiami, skúšanie hraníc v zakrvavení, vo všakovakých amputáciách – išiel som napísať nedobrovoľných aj dobrovoľných, ale potom som sa zarazil, že veď kto by si povedal – na, sekni si! Ak by aj bol ktosi pri vedomí, tak by dobre vrešťal a to je tiež základ hororu alebo strašidelného príbehu.

Kniha Příšerná hostina z Vydavateľstva Slovart je pomerne nehomogénny celok. Od patetických príbehov cez kruté novinové články o beštiálnych vraždách až po umelecky hodnotné texty s prvkami gotického hororového románu, aký poznáme od M. G. Lewisa, H. Walpola, M. Shelley, B. Stokera a tak ďalej. A sú tu aj čierne ladené básne od známych, menej známych až po anonymných autorov. Menný register má celé tri strany. Ja osobne som si vyhliadol Karla Šarliha, rakúsko-uhorského vojenského veterána z Karpát (už to je samo osebe inšpiráciou na dobrý horor). Také dobre trafené expresionistické príbehy s trochou nahoty, strachu, snových sekvencií. Asi každý čitateľ či čitateľka by si tu našli svoje.

Strihanie vlastného strachu
Pri čítaní sa mi viac ráz stalo, že som experimentoval s imagináciou. Niekedy boli predstavy priliehavé, takmer paralelné s obrazom. Napríklad taký príbeh Černý mág, ktorý napísal Felix Achille de la Cámara v roku 1920. Nebudem vtískať vlastnú predstavu, treba vyskúšať. Je to na stranách 265 – 268.

Pekné je, že aj ten strach sa dá identifikovať v kontexte literárnej či výtvarnej módy. Expresionizmus, symbolizmus, no a čítajúc príbeh, každý si maľuje, režíruje, skladá tie svoje obrázky. Veľa robí fakt, že máme skúsenosť s filmom a filmovým umením. Aspoň pri sebe som badal, že pracujem v predstavách s filmovým strihom. Švenkujem, zoomujem, štylizujem filtrami.

Autor z 18. storočia pritom asi vychádzal predovšetkým z perspektívy pozorovateľa. Kohosi ukrytého v skrini alebo truhlici, kto by so zatajeným dychom prepisoval do tmy celý výjav, aby vystrašil veľkú časť gramotnej Európy. Respektíve, ideálne bolo, ak mal čitateľ pocit, že autor či autorka to presne takto urobili. Ktovie, pritom možno iba tárali kdesi v pohodlí pri kozube a bavili sa o pokusoch na žabách. Možno.

Příšerná hostina. Strach, tajemství, hrůza a šílenství v české fikci i non-fikci 14. až 21. století

Slovart, 2023

Zobraziť diskusiu (0)