(...) Otec by bol určite proti referendu, pokračuje Iris. Možno bol niekedy sám nerozumný starý rasista, no len čo videl, že sa niekde deje nerozum, hneď to spoznal. Predovšetkým by to považoval za lacné riešenie.

Ty o ňom nič nevieš, povie jeho matka. Nemáš právo hovoriť o žiadnom z nich.

Sranda, že spomínaš Freuda, zahlási Art (hoci Freuda nikto nespomenul). Ten sen, čo som mal túto noc, ráno som sa zobudil, práve keď som nahlas vyslovoval slovo Freud.

A spustí. Nedovolí, aby ho niekto prerušil. Rozpovie im celý sen. Len čo skončí, nastane ticho, ako keď niekomu rozprávate sen a osoba, ktorej ho hovoríte, prestala počúvať už pred pár minútami a teraz sa v myšlienkach zaoberá niečím iným. Jeho teta hľadí do steny, kde predtým bývalo okno. Matka je otočená chrbtom. No Lux, ktorá doteraz rolovala kúsky chleba do loptičiek a obkladala nimi svoj bočný tanier do formácie, ako bývajú rozostavané delové gule okolo hradu, zahlási: U teba, v tom sne, sa mocné svety premenili na mocné kvety.

Cha! zasmeje sa Art. Pozrie sa na Lux.

Ako krásne si to povedala, povie. Krásne, prisvedčí jeho matka stene. To je pravda. Dobre si to povedala, Charlotte. Krása je ten pravý spôsob, ako meniť veci k lepšiemu. Ako veci robiť lepšie. V našich životoch by malo byť krásy oveľa viac. Krása je pravdou, pravda krásou. Neexistuje nič také ako falošná krása. Preto je krása taká silná. Krása všetko zmierňuje.

Iris sa opäť rozrehoce. Presne, povie. Čo tam po hospodárskych poklesoch či úsporných opatreniach. Krása všetko napraví. Stará dobrá Philo. Tak som ju zvykla volať, Artie, zvykla som jej hovoriť Philo, keď sme boli deti.

Všetci by sme si teraz mali navzájom povedať jednu peknú vec, navrhne matka. Všetci, čo sme za stolom, by sme si mali navzájom povedať najkrajšiu vec, akú sme kedy videli.

Philo Sophia, hudie si svoje Iris. A myslím si, že si celé tie roky predstavovala, že ju tak volám preto, že je ako filozof. No nebolo to tak. Nemyslela som tým filozofiu. Pokrčí plecami a zasmeje sa. Myslela som tým druh sladkého pečiva. To tenké. Pečivo, čo je také priesvitné, že takmer ani neexistuje.

Moja staršia sestra vždy rada ľudí zbavovala ilúzií, povie jeho matka. Hovorí to so značnou dôstojnosťou, i keď naďalej otočená chrbtom.

Dobre, ja začnem, povie Lux, takže, najkrajšia vec, akú som kedy videla. Má to opäť niečo spoločné so Shakespearom. Bolo to v jednom Shakespearovi. Čím nemyslím v tom, čo napísal, ale na tom, čo napísal, bolo to skutočné, vec z reálneho sveta, ktorú niekto kedysi vložil do jedného Shakespearovho výtlačku. Bola som v Kanade, v knižnici, boli sme tam zo školy, do ktorej som chodila, no a majú tam jeden veľmi starý výtlačok Shakespeara a vnútri na dvoch stránkach je odtlačok kvetu, ktorý niekto medzi ne vopchal. Je to púčik ruže. Vlastne. Je to stopa, čo na stránke kedysi zanechal púčik ruže, má obrys ružového puku na dlhom krku. Nie je to nič, len stopa, stopa po kvete, odtlačená na slovách. Ktohovie kým. Ktohovie kedy. Vyzerá to ako nič. Ako keby knihu niekto zafŕkal vodou, ako fľak od oleja. Až kým sa tomu neprizriete poriadne. Vtedy uvidíte čiaru krku, na ktorej konci sa rozvíja púčik ruže. Toto je moja najkrajšia vec. Teraz. Ty. Drgne do Arta. Tvoja najkrajšia vec.

No, uhm, najkrajšia vec, zamrmle Art. Nič mu nenapadá, nedokáže sa sústrediť, pretože matka a teta ho neustále vyrušujú.

Neznesiem byť v tomto jej nahovno zmätku už ani minútu. (Matka hovorí stene.)

Ešteže som napriek tomu optimistka. (Teta hovorí stropu.)

Niet divu, že ju môj otec nenávidel. (Jeho matka.)

Náš otec ma nenenávidel, nenávidel to, čo sa mu stalo. (Jeho teta.)

Aj mama ju nenávidela, obaja za to, čo rodine urobila. (Matka.)

Naša mama nenávidela režim, ktorý po vojne, čo prežila, dával peniaze do zbraní rozličných typov, v skutočnosti ho neznášala až tak, že v daňových priznaniach zatajovala takú percentuálnu čiastku, aká ide na výrobu zbraní. (Teta.)

Moja mama nikdy nič také nerobila. (Matka.)

Ale robila. Ja som jej s výpočtom percent každý rok pomáhala. (Teta.)

Klamárka. (Matka.)

Sebenahováračka. (Teta.)

Predstava, že len jej život niečo znamená, že len ona zmenila svet. (Matka.)

Predstava, že by svet mohol byť iný, ako ho vníma ona. (Teta.)

Nenahováraj si. (Matka.)

Rada si nahováram. (Teta.)

Si šialená. (Matka.)

Hovor za seba. (Teta.)

Mýtizérka. (Matka.)

To nie ja si tu vymýšľam sprostosti o svete. (Teta.)

Egoistka. (Matka.)

Sophistka. (Teta.)

Solipsistka. (Matka.)

Namyslená malá bifľa. (Teta.)

Ja viem, čo si si spravila zo života. (Matka.)

Ja tiež viem, čo si mi ty spravila zo života. (Teta.)

Potom prišlo nečakané ticho, ticho, čo nastane, keď sa nahlas povie niečo príliš pravdivé. Art sa snaží prísť na to, čo bolo pravdivé, no nedokáže na to prísť. V každom prípade to ani nechce vedieť. Prestane sa snažiť. Kto sa chce srať s tým, o čom sa hádajú dve staré tetušky?

Od tej chvíle mal Art Vianoc po krk. Teraz vie, že už nikdy v živote nechce zažiť ďalšie. Po čom namiesto toho túži, ako tam sedí za stolom, ktorý sa pod jedlom prehýba, je zima, zima samotná.

Chce to, čo robí zimu zimou, nie túto nemastnú šedú jednotvárnosť. Chce opravdivú zimu, kde sú lesy obalené snehom, kde stromy zvýrazňuje bieloba, čo pozdvihuje a rozžaruje ich nahotu, kde zem pod nohami pokrýva sneh, ktorý pripomína zamrznuté pierka alebo chumáče z roztrhaného oblaku a ktorý pretínajú prúžky zlata, čo prenikajú pomedzi stromy z nízko usadeného zimného slnka, a kde na konci sotva rozpoznateľnej cestičky pozdĺž priehlbiny v snehu, ktorá naznačuje pridusený chodníček medzi stromami, je výhľad a svetlu otvorený les, ktorým ešte nikto nekráčal, ktorý ešte nikto nepoškvrnil, veľký ako širočizné snežné more, a nad ním ďalší prisľúb periny, čo čaká na svoj čas v okne oblohy.

Túži po snehu, čo by zaplnil túto miestnosť a schoval v sebe všetko a všetkých.

Byť zmrznutým steblom, ktoré sa láme, nie steblom trávy, čo sa ohýba.

Zamrznúť, rozbiť sa, znova spevnieť.

Toto chce.

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)