Nikita Chruščov bol taký zvláštne odzbrojujúci chlapík: vysoký meter šesťdesiat a takmer rovnako široký, tvár akoby vyrobená z gitu. Tento bývalý roľník so štyrmi triedami základného vzdelania sa zo sovietskeho komisára stal akýmsi spôsobom neočakávaným nástupcom krvilačného tyrana Josifa Stalina. Zavalitý Chruščov bol stelesnením protikladov: bol súčasne bystrý i krátkozraký, tajnostkársky i utáraný, skromný i okázalý, optimistický i apokalypický.

Tento svet nikdy nevidel ruského autokrata, akým bol Chruščov. Pred jeho prícho­dom k moci v 50. rokoch minulého storočia vládli nad Euroáziou celé stáročia zdr­žanliví, chladní a neprístupní komisári a imperátori. Či už to bol cár alebo komunista, ruskí vodcovia pôsobili ako všemocní a aktívne vytvárali obraz vlastnej neomylnosti. Naopak, Chruščov mal v sebe prekliatie ľudskej krehkosti a nedokonalosti, čo uvidel svet v plnej nahote v 50. a 60. rokoch. Od potlačenia ľudového odporu vo východ­nej Európe po búchanie topánkou na rokovaní OSN, ba dokonca až po dovlečenie sveta na pokraj termojadrového holokaustu pre Kubu sa Chruščov potácal od fiaska k fiasku. Bolo preto pochopiteľné, že v roku 1964 politbyro strany až príliš ľudského Chruščova odvolalo a namiesto neho nastúpil zamračený Leonid Brežnev, v ktorého osobe sa do čela Ruska znova vrátil chladný a neprístupný autokrat.

Keď Chruščova odstavila jeho vlastná komunistická strana od moci, bol tento „osobitný dôchodca“ nútený tráviť dôchodok na svojej dači – letnom dome západ­ne od Moskvy. Ak sa práve nerýpal v záhradke alebo neutiekol svojim strážcom poprechádzať sa po brehu neďalekej rieky Moskvy vo svojom povestnom slame­nom klobúku a v nohaviciach opásaných až popod pazuchy, diktoval svoje pamäti na obyčajný magnetofón, čím poskytol neoceniteľný materiál z pozície jediného ruského autokrata, ktorý zomrel v pokoji mimo svojho úradu. Jeden a pol milióna slov, ktoré prešli jeho starnúcimi mäsitými perami a ktoré sa zhmotnili do stoviek hodín na záznamových kotúčoch, tvorí najfascinujúcejšiu výpoveď o dôležitosti alkoholu v intrigách Stalinovho vnútorného kruhu v podaní jedného z mála tých, ktorí prežili, aby o tom podali svedectvo.

Josif Stalin je konvenčne vykresľovaný ako brutálny diktátor, ktorý začiatkom 20. rokov uchopil opraty absolútnej moci v Sovietskom zväze, lebo sa mu poda­rilo vyšachovať a zlikvidovať svojich politických odporcov, alebo ako paranoidný tyran, ktorý pestoval všadeprítomný kult osobnosti a ktorý vládol nad Sovietskym zväzom prostredníctvom strachu, represálií a zastrašovania. Za jeho vlády zahynuli milióny ľudí v pracovných táboroch, počas nútených deportácií, v období masívnej kolektivizácie a industrializácie, v dôsledku genocídy a na následky hladomoru. A to všetko ešte predtým, než za obeť nacistickému Nemecku padlo počas druhej svetovej vojny ďalších dvadsaťštyri miliónov duší.Aké to je, byť komplicom s krvou miliónov na svojich rukách? Ako kráčať po tenkom ľade lichôtok pánovi, aby naj­bližšie neprišiel rad na moju hlavu a pritom človek nezošalel a nezatratil svoju dušu?

Na týchto praskajúcich páskach nám Chruščovov starnúci hlas ponúka mož­nosť nahliadnuť do života Stalinovho vnútorného kruhu, keď sa v dobrých i zlých časoch rozhodovalo aj o tých najpálčivejších politických otázkach za stolom veľ­kého vodcu. Začiatkom 30. rokov bol Stalin „prostý a prístupný.“Máš problém? Zavolaj priamo Stalinovi. Alebo ešte lepšie, zájdi za ním na daču, bude sedieť vo vlažnom letnom povetrí na verande.

Podával sa silný ruský vývar a k tomu vedľa stála karafa vodky s krčahom vody. Pohár na vodku bol taký akurát. Človek vošiel dnu, pozdravil sa a on povedal: „Budete niečo jesť? Sadnite si.“ „Sadnúť si“ znamenalo zobrať si misku na poliev­ku (polievková misa bola hneď vedľa), nabrať si polievky, koľko hrdlo ráči, sadnúť si a jesť. Ak ste sa chceli niečoho napiť, zobrali ste karafu, naliali si do pohárika a vypili na ex. Ak ste chceli druhý, bolo to iba na vás. Človek pozná svoju mieru, hovorí jedno porekadlo. Ak nechcete piť, tak nemusíte.

Ale to bolo v raných dobách. Postupom času sa tlak totalitnej diktatúry podpí­sal aj na Stalinovi. V roku 1932 po verejnej hádke spojenej s popíjaním alkoholu zomrela za zvláštnych okolností Stalinova druhá žena. To urobilo zo Stalina nevrlé­ho samotára. Hroziaca vojna s Adolfom Hitlerom – a najmä veľmi pravdepodobná prehra v tejto vojne – uvrhla Stalina do ešte ponurejších depresií.Stalin potemnel. Pil viac a viac. A čo horšie, začal nútiť iných, aby pili pre jeho potešenie. „V tej dobe sa už žiadne večere u Stalina neobišli bez ťažkého pitia, či človek chcel alebo nie,“ spomínal si Chruščov. „Stalin chcel evidentne utopiť svoje svedomie a žiť v stave otupenosti, teda aspoň sa tak zdalo. Nikdy neodchádzal od stola triezvy a čoraz častejšie nedovoľoval ostatným, aby ani oni nešli domov v triezvom stave.“

Po vymenovaní Lavrentija Beriju, Stalinovho sadistického katana do čela Ľu­dového komisariátu pre vnútorné záležitosti (NKVD, predchodcu KGB) sa kedysi príjemné večere členov politbyra zmenili na neskrývanú súťaž o získanie šéfovej priazne. Stalin, večne podozrievavý, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie, pou­žíval alkohol, aby udržiaval svoj vnútorný kruh v neistote: jeho zámerom bolo opiť svojich najbližších súdruhov (alebo potenciálnych rivalov) tak, aby z nich vypáčil tie najdôvernejšie myšlienky a odhalil ich skutočné úmysly. Ak by sa nedokázali kontrolovať, zotrvávali by v stave podozrievavosti jeden voči druhému a nemohli by zvrhnúť jeho vládu. „Stalin to mal rád,“ spomínal si Chruščov. „Rád nás staval jedného proti druhému a vyvolával a posilňoval [naše] nižšie pudy.“

Celé 40. a 50. roky – teda od obdobia, keď nemecký wehrmacht takmer zničil So­vietsky zväz, až po obdobie, keď sa zo Sovietskeho zväzu stala vystatovačná globálna superveľmoc – sa najvyššia sovietska politika odohrávala v atmosfére študentského večierku s diablom. Či v Kremli alebo na Stalinovej dači, politické rozhodnutia sa prijímali počas pitiek a prípitkov s pohárom ruskej vodky, krymského šampanské­ho, arménskeho koňaku či gruzínskeho vína v ruke. Začínali sa obyčajne neskoro večer a končili sa až nadránom. Než sa členovia sovietskeho vedenia pustili ráno – alebo ešte častejšie krátko popoludní – do plnenia úloh, najprv sa vytackali von vyvracať alebo ich pošpinených odviezli domov ich ochrankári. Juhoslovanský partizán Milovan Džilas si takto spomína na svoje návštevy v Kremli: „Na týchto večeriach sa rozhodovalo o osude obrovskej ruskej krajiny, o novozískaných úze­miach a do značnej miery aj o osude ľudskej rasy. A hoci tieto večere neinšpirovali prítomných duchovných tvorcov – ‚inžinierov ľudských duší‘ – k veľkým činom, zato mnoho činov tam zostalo navždy pochovaných.“

Džilasovi sa to nepáčilo, no ani členovia Stalinovho politbyra – elita Komunistic­kej strany Sovietskeho zväzu – sa na týchto večeriach nezúčastňovali práve ochot­ne. Chruščov si ponurým hlasom spomína, ako vnútorný kruh tieto stretnutia so Stalinom neznášal – predovšetkým pre nemierne pitie:

Takmer každý večer zazvonil telefón: „Zastav sa, dáme si večeru.“ Boli to obávané večere. Domov sme sa vracali na úsvite a ešte sme museli ísť do práce. Snažil som sa byť v kancelárii do desiatej predpoludním a počas obednej prestávky si trochu pospať, pretože vždy hrozilo nebezpečenstvo, že ak sa človek nevyspal a Stalin ho znovu zavolal na večeru, mohol zadriemať priamo za jeho stolom. A tí, ktorým sa to stalo, si preskákali svoje.

Ušetrení neboli ani cudzinci. Keď si Stalin s Hitlerom v roku 1939 rozkúskoval východnú Európu na základe paktu Molotov – Ribbentrop, Stalin pohostil delegáciu vedenú nacistickým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom vyberanou dvadsaťštyrichodovou štátnou večerou v prepychovom kremeľskom Veľkom paláci. Pre mnohých hostí to bola najohromujúcejšia spoločenská udalosť, akú zažili.No než sa hostia stihli pustiť do jedla, sovietsky minister zahraničných vecí Vjačeslav Molotov navrhol, aby každý člen z oboch delegácií predniesol prípi­tok – dokopy to bolo dvadsaťdva ľudí. Stalin prehodil pár slov s každým hosťom a potom si s ním priťukol. Keď takto „poctil“ každého hosťa, už podpití Nemci si vydýchli a konečne sa chceli pustiť do jedla – aby vzápätí viditeľne podgurážený Molotov zvolal: „A teraz si vypijeme na všetkých členov delegácií, ktorí sa nemohli zúčastniť na tejto večeri.“A tak to pokračovalo.

Ribbentrop si na ten osudový večer spomína, že hnedastá korenistá vodka, ktorú pili, bola „taká silná, že človeku takmer vyrazila dych“ – no Stalin záhadným spô­sobom pôsobil vyrovnaným dojmom, akoby sa ho alkohol vôbec nedotkol. Pod­pitý Ribbentrop oťaženým jazykom vyjadril pred Stalinom svoj „obdiv k ruským hrdlám, ktoré sú porovnateľné s našimi nemeckými.“ Veľký diktátor sa zasmial, odtiahol nacistického ministra bokom a prezradil mu, že on má vo svojom pohári krymské víno rovnakej farby, akej bola tá „diabolská vodka“, ktorú nútil piť všet­kých ostatných.

Jedinou záchranou zahraničných hodnostárov bolo zrejme iba to, že sa – na rozdiel od členov politbyra – nemuseli so Stalinom stretávať pravidelne. Člen na­cistickej delegácie Gustav Hilger neskôr popísal hádku s Berijom, ktorý sa na Hil­gera nahneval, keď si nechcel vypiť. „Čo sú to tu za spory?“ zamiešal sa medzi nich Stalin žartovným tónom. „Ak nechcete piť, nikto vás nemôže nútiť.“

„Ani šéf NKVD osobne?“ spýtal sa Hilger.

„Pri tomto stole,“ odpovedal Stalin, „neznamená ani šéf NKVD viac než kto­koľvek iný.“

Nemcov takéto reakcie utvrdili, že sovietske vedenie je prostomyseľné i nepredví­dateľné zároveň. Hilger si všimol, ako sa Stalin dokázal bleskovo zmeniť zo žoviál­neho na smrteľne vážneho človeka, pričom zdôraznil svoju „otcovskú benevolenciu, s ktorou si vedel získať svojho oponenta a oslabiť jeho ostražitosť.“Stalin nútil ostatných piť, kým nestratili zábrany, čo nepochybne využíval vo svoj prospech.

Mark L. Schrad

Dejiny písané vodkou

Premedia 2017

preklad: Igor Otčenáš

Zobraziť diskusiu (0)