Román Amadoka, veľký rozsahom aj významom, je spletitým príbehom hľadania, vyrovnávania sa s minulosťou, ale aj s neľútostnou prítomnosťou. Obsahuje veľké množstvo postáv a v ich komplikovaných osudoch a osobnostiach hľadá autorka odpoveď na otázku, či dokážeme ovplyvniť svoje životné metamorfózy a či nám zabudnutie môže priniesť úľavu.

Knihu autorka uvedie 2. mája osobne v bratislavskom kníhkupectve Artforum, o deň neskôr ju budete môcť stretnúť aj na festivale TRANZ v Banskej Bystrici.

V niektorom zo starších rozhovorov ste spomenuli, že postavy a situácie vo vašej knihe Amadoka sú metafory deformácií a zmien, ktoré nás formujú. Myslíte si, že je možné týmto zmenám uniknúť?

Jediný spôsob, ako im uniknúť, je prestať žiť. Život, to je neustály pohyb a zmena. Ak nemeníme, nezažívame krízy, aký to má celé zmysel? Čo sa nám stane, prečo existujeme?

Kniha Amadoka rieši veľké a dôležité udalosti, ktoré by jednotlivec ovplyvnil len ťažko. Veľkoformátové procesy ako vojny, geopolitické zmeny, represívne metódy diktátorských režimov pričasto zlomia životy a charakter a môžu človeka zmeniť na nepoznanie, dokonca tak, že nespoznáva ani sám seba.

Keď som knihu písala, premýšľala som nad tým, či je horšia táto deformácia alebo, naopak, to zamrznutie a nehybnosť, ktoré sú asi častejším následkom ťaživých a traumatických situácií.

Sme vôbec schopní ovplyvniť, čo sa deje v našom vnútri? Môžeme o tom v ťažkých situáciách rozhodovať? Prečo niekoho trauma zničí a iného oslobodí? Môže byť trauma mostom k väčšej humánnosti?

Nemyslím si, že by sme mali hľadať spôsoby, ako sa životu vyhnúť. V pokojných časoch bolo možné unikať z reality, ale v súčasnosti na Ukrajine sa pred reálnym svetom môže skrývať málokto. Realita nás učí, ako vydržať obrovskú bolesť. Je to jediný spôsob, ako žiť. A je to aj cesta nádeje, pretože nám to prináša veľa možností.

Amadoka je okrem iného aj o spomienkach. Ako vnímate súčasnosť, v ktorej máme najjednoduchší prístup k informáciám v histórii ľudstva, no často strácame schopnosť pamätať si to, čo je naozaj dôležité?

Doba, v ktorej žijeme, špecificky prifarbuje ľudskú neurózu. Myslím si však, že schopnosť pamätať si a zabúdať je dnes na rovnakej úrovni ako kedykoľvek v minulosti. Naša duša má, bez ohľadu na špecifiká dneška, svoje vlastné pravidlá: vie, čo treba potlačiť a skryť tak, aby sme mohli ďalej žiť.

Nemyslím si, že v minulosti sme boli schopnejší pamätať si chyby a tragédie a poučiť sa z nich. Povaha času a jeho charakteristika sa dramaticky mení a my sme konštantne zahltení informáciami. Je pre nás náročné ich vnímať, prijímať a spracovávať a sformovať si na ich základe jasný obraz.

Komplikovanosť moderného veku zvyšuje úzkosť a pocit chaosu. Na druhej strane, všetko, čo sa deje, máme na dosah viac než kedykoľvek predtým. Je čoraz ťažšie niečo skryť pred očami verejnosti. Jediný spôsob, ako zatajiť pravdu, je nechať ju voľne dostupnú medzi stovkami ďalších právd, poloprávd a lží.

Ako objektívne však dokážeme interpretovať všetko to, k čomu máme prístup? Do akej miery si uvedomujeme všetky vplyvy? Sme schopní odolať interpretáciám ostatných alebo ich prijímame ako svoje vlastné?

Verím, že napriek všetkému žijeme v čase, keď sa všetci môžeme pokúšať byť všímavejší. Neviem, či to niečo zmení, ale môžeme to skúsiť.

Jazero Amadoka, stredoeurópska Atlantída, je ústredným bodom vášho románu. Čo znamená pre vás?

Amadoku som objavila počas práce na knihe. Môj text bol o pamäti a zabúdaní a o tom, ako vznikajú naratívy, ako ľudia uchovávajú spomienky a ako ich používajú, čo je pravda a čo fikcia. Keď som sa dočítala o Herodotovom zázname o jazere Amadoka, ktoré veľmi podrobne opísal a ktoré potom kartografovia prekreslili na viacero máp, uvedomila som si, že by sa z toho mohla stať viacdimenzionálna metafora.

Nevieme, či jazero naozaj existovalo, ale máme detailné ústne svedectvá o jeho pobreží, rastlinstve a polohe. Západoukrajinské obce z opisov existujú dodnes, sú naozajstné. Jazero Amadoka je aj na mapách. Dokonca sa nájdu aj vedci, ktorí na základe archeologických a geologických nálezov v lokalite tvrdia, že jazero naozaj existovalo.

V akom zmysle však existovalo naozaj? Na papieri, v príbehoch, vo fantáziách? Práve preto ovplyvňuje ľudí.

Pre mňa predstavuje metaforu ľudského vedomia a pamäti. Metaforu samotnej histórie: Čo sa naozaj stalo, ktoré fakty sú pravda a čo nám vlastne hovoria? A ako rozprávame svoje vlastné príbehy? A aké variácie týchto príbehov jestvujú? A prečo vôbec vznikajú?

Ako vieme, či niečo skutočne jestvovalo, keď to zostalo len v niečom príbehu? Je možné, aby to, naopak, neexistovalo, hoci je o tom príbeh či dokonca viacero príbehov?

Zobraziť diskusiu (0)