Zima sa pomaly končí (do Bratislavy v tomto roku ani poriadne nedorazila), no zimné jednohubky to ešte stihli pred prvým jarným dňom. Prinášame niekoľko zaujímavostí zo sveta kníh v angličtine.

Storočnica kníhkupectva Shakespeare and Company

Be not inhospitable to strangers, lest they be angels in disguise.
(Nebuďte nevľúdni k cudzincom, môžu to byť anjeli v prestrojení.)
– Nápis na stene v kníhkupectve Shakespeare and Co.

Ktorý knihomoľ nikdy nepočul o parížskom obchode Shakespeare and Company? Na ľavom brehu rieky Seiny, naproti Île de la Cité, kde stojí katedrála Notre Dame, sa nachádza azda najslávnejšie a najznámejšie kníhkupectvo sveta. Nedávno uplynulo sto rokov od jeho vzniku.

Pôvodné kníhkupectvo sa však nenachádzalo na dnešnej adrese (č. 37 v Rue de la Bûcherie). Mladá Američanka Sylvia Beach otvorila 19. novembra 1919 dvere svojho prvého obchodu inde, v Rue Dupuytren v štvrti Saint-Germain-des-Prés, na skok od známych Luxemburských záhrad.

Sylvia Beach (1887–1962) sa narodila v Baltimore v rodine amerického pastora. S rodinou žila v r. 1902–1905 v Paríži, kde jej otec pôsobil medzi americkými študentami v Latinskej štvrti. Po návrate do USA sa začala intenzívne zaujímať o idey feminizmu. Do Európy opäť pricestovala v r. 1916, najprv do Španielska, pred koncom 1. svetovej vojny pracovala pre Červený kríž v Srbsku, potom sa vrátila do Paríža, aby študovala modernú francúzsku literatúru. Navštevovala kníhkupectvo a požičovňu kníh La Maison des Amis des Livres (Dom priateľov kníh), ktorý vlastnila a viedla Adrienne Monnier (1892–1955), jej neskoršia životná partnerka. To Beach inšpirovalo založiť vlastný obchod, antikvariát a knižnicu s literatúrou v angličtine, ktorý nazvala Shakespeare and Company. Neskôr sa obchod presťahoval do väčších priestorov v Rue de l’Odéon č. 12, naproti Monnierovej Maisonu.

Z neznámej obchodníčky s knihami sa Sylvia Beach zmenila na medzinárodne známu osobnosť, keď sa v roku 1922 odvážila vydať román Jamesa Joyca Ulysses. Jej kníhkupectvo a priľahlé priestory sa potom stali domovom pre viacerých spisovateľov nastupujúcej moderny, okrem Joyca napríklad pre Ernesta Hemingwaya a Francisa Scotta Fitzgeralda. Organizovala v ňom čítačky mnohých významných francúzskych a amerických spisovateľov.

Počas nacistickej okupácie Paríža odmietla Beach v r. 1941 predať nemeckému dôstojníkovi vzácne prvé vydanie Joycovho románu Finnegan’s Wake, ktoré mala vo výklade. Pohrozil, že sa vráti a knihy skonfiškuje. Za dve hodiny dokázala Beach s priateľmi všetky knihy ukryť a zmazať po kníhkupectve stopy. Majiteľku však na druhý deň zatkli, umiestnili do internačného tábora a prepustili až po pol roku. Vojnu prežila, no obchod Shakespeare and Company už neobnovila.

Za znovuzrodenie slávneho kníhkupectva vďačíme ďalšiemu Američanovi, Georgovi Whitmanovi (1913–2011). Ten v parížskej Latinskej štvrti, v Rue de la Bûcherie, otvoril v r. 1951 kníhkupectvo Le Mistral, ktoré navštevovala aj Sylvia Beach. Nakoniec mu ponúkla, aby svoj obchod premenoval na Shakespeare and Company. Zmena názvu sa symbolicky uskutočnila v roku 1964 pri príležitosti 400. výročia narodenia veľkého anglického dramatika. Kníhkupectvo dnes vlastní a vedie Whitmanova dcéra, Sylvia Beach Whitman (*1981).

Múzeum a knižnica Kurta Vonneguta v Indianapolise

Všetky moje vtipy sú Indianapolis. Všetky moje postoje sú Indianapolis.
Moje mandle sú Indianapolis. Keby som sa raz odstrihol od Indianapolisu,
ako spisovateľ by som skončil. To, čo sa ľuďom na mne páči,
je Indianapolis.
– Kurt Vonnegut, Jr.

Indianapolis, hlavné a najväčšie mesto amerického štátu Indiana, nie je žiadnym kultúrnym zapadákovom. Literatúra Indiany zažila svoj zlatý vek v r. 1870–1920, podľa jednej štúdie z r. 1947 počet bestsellerov autorov z tohto štátu bol v prvej polovici storočia na druhom mieste za dielami Newyorčanov. Indianapoliským rodákom je aj John Green, autor populárneho románu The Fault in Our Stars (slov. Na vine sú hviezdy, Ikar 2013).

Najslávnejším menom zviazaným s mestom je nepochybne Kurt Vonnegut, Jr., ktorého akiste netreba zvlášť predstavovať, poznáme ho z celého radu prekladov do češtiny i slovenčiny. Jeho najslávnejší román, Slaughterhouse-Five, or The Children's Crusade: A Duty-Dance with Death (slov. Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava: Povinný tanec so smrťou, Tatran 1973), vyšiel pred vyše 50 rokmi.

Vonneguta obyčajne spájajú s inými lokalitami: s Cape Code, kde prevádzkoval obchod s autami, so štátom New York, kde pracoval v spoločnosti General Electric, alebo s Chicagom, kde študoval (no nedoštudoval) a začínal ako novinár. Ako však sám zdôrazňoval, človek nesmie zabúdať, odkiaľ pochádza.

Múzeum a knižnica Kurt Vonneguta v Indianapolise je zároveň plodom lásky i spisovateľovým pamätníkom. Jeho zakladateľka a riaditeľka Julia Whitehead je celoživotnou fanúšičkou Vonneguta. Do Indianapolisu sa prisťahovala v roku 2001, myšlienka založiť múzeum ju napadla v roku 2008 a od roku 2011 už fungovalo provizórne v historickej budove The Emelie z počiatku 20. storočia. Po úspešnej kampani sa jej podarilo získať poldruha milióna dolárov na vytvorenie stálej expozície v budove na Indiana Avenue v historickej štvrti Indianapolisu. Nové Múzeum a knižnica Kurta Vonneguta boli verejnosti sprístupnené začiatkom novembra 2019.

V múzeu sa nachádza množstvo predmetov z autorovej pozostalosti a rodinných archívov, ktoré organizácia získala vďaka dlhoročnému priateľstvu Julie Whitehead s Vonnegutovým synom Markom.

Jidiš žije!

Di gantse velt shteyt af der shpits tsung.
(Celý svet stojí na špičke jazyka.)
– Židovské príslovie

V priebehu dejín ľudstva jazyky, ktorými sa ľudia dohovárali, vznikali, vyvíjali sa a niektoré aj zanikali. To, čo sa deje v súčasnosti, je výnimočné: jazyky vymierajú bezprecedentnou rýchlosťou. Odhaduje sa, že vo svete dnes existuje vyše 6000 jazykov. Odborníci predpokladajú, že až polovica z nich zanikne v priebehu storočia. V priemere teda každé dva týždne niekde vo svete zanikne nejaký jazyk.

Jazyk umrie, keď umrie posledný človek, ktorý ním hovorí. Linguisti odhadujú, že vo svete existuje asi päťdesiatka jazykov, ktorými hovorí iba jediný človek, asi 500 jazykmi hovorí iba stovka ľudí, atď. Hrozbou pre jazyky sveta sú vojnové konflikty a genocídy; prírodné katastrofy, hladomory a choroby; kultúrna, politická alebo ekonomická marginalizácia príslušníkov niektorých etník a migrácia; politické represie; urbanizácia a globalizácia; asimilácia. Obyčajne pôsobí viacero faktorov súčasne.

Našťastie, existujú aj prípady, keď ohrozený jazyk naberá druhý dych. Príkladom je jidiš, jazyk aškenázskych Židov, ktorý vznikol v strednej Európe v 9. storočí – dnes typický „jazyk bez krajiny“, keďže súvislé územia s obyvateľstvom, ktoré používa jidiš, už neexistujú. Zapríčinili to holokaust a asimilácia. Pred 2. svetovou vojnou spomedzi 17 miliónov Židov rozprávalo jidiš okolo 11–13 miliónov ľudí. Zo 6 miliónov obetí holokaustu sa asi 85% dohováralo týmto jazykom. Ďalší pokles spôsobila asimilácia po vojne a tiež alija, migrácia Židov do mandátnej Palestíny a neskôr do Izraela.

Jidiš zohralo mimoriadnu úlohu v Spojených štátoch amerických, ktoré sa stali útočiskom miliónov aškenázskych Židov. Dokumentuje ju zborník How Yiddish Changed America and How America Changed Yiddish (Ako jidiš zmenil Ameriku a ako Amerika zmenila jidiš, vyd. Restless Books), ktorý vyšiel v januári 2020 a ktorý zostavili Ilan Stavans, profesor Amherst College v štáte Massachusetts, a Josh Lambert, riaditeľ Yiddish Book Center v Amherste, MA. Zborník obsahuje 62 príspevkov rôznej proveniencie a z rôznych období: eseje, poviedky, básne, prejavy, karikatúry, rozhovory, spomienky, texty piesní, recepty, atď. Autorom dvoch príspevkov – poviedky a eseje – je aj Isaac Bashevis Singer (1902–1991), jediný jidiš spisovateľ, ktorému udelili Nobelovu cenu za literatúru (v r. 1978). Príspevky jednak dokumentujú vplyv a úlohu jidiš v americkej histórii a spoločnosti, no zároveň aj to, že ostáva živým jazykom. Záujem o jidiš dokonca v súčasnosti medzi staršou aj mladšou generáciou amerických Židov rastie.

Na nedávnej diskusii, ktorú organizoval Goetheho inštitút v Bratislave, odznelo, že k oživeniu záujmu o jidiš dochádza aj v strednej Európe, napríklad na univerzitách v Poľsku. Rumunský parlament ustanovil 30. máj za národný deň jazyka a divadla v jidiš. Jidiš divadlo údajne pôsobí aj vo Švédsku.

Širší výber kandidátov na Medzinárodnú Bookerovu cenu 2020

Koncom februára bol vyhlásený širší výber (longlist) kandidátov ma tohoročnú Medzinárodnú Bookerovu cenu (International Booker Prize). Nominované diela vybrala porota, ktorej predsedá Ted Hodgkinson, vedúci oddelenia literatúry a hovoreného slova z londýnskeho Southbank Centre, a ďalej ju tvoria Lucie Campos z lyonského kultúrneho strediska Villa Gillet, prekladateľka Jennifer Croft, ktorá už Medzinárodnú (Man) Bookerovu cenu získala za preklad románu Bieguni od Olgy Tokarczuk, spisovateľka Valeria Luiselli, autorka románu Archív stratených detí, a indický spisovateľ, básnik a hudobník Jeet Thayil, nominovaný na Bookerovu cenu za román Narcopolis v r. 2012.

V trinástke nominovaných opäť dominujú spisovateľky, až osem diel napísali ženy. Z jazykov prevládli štyri preklady zo španielčiny (na dvoch sa podieľala prekladateľka Sophie Hughes), po dve knihy vyšli pôvodne vo francúzštine a nemčine, po jednej v afrikánčine, japončine, holandčine, nórčine a perzštine. Najmladšou nominovanou je 28-ročná holandská debutantka Marieke Lucas Rijneveld, najstarší je zas 71-ročný Španiel Enrique Vila-Matas, ktorého diela boli doteraz preložené do viac ako 30 jazykov. Osem kníh z 13 nominovaných na cenu vydali malé nezávislé vydavateľstvá.

Diela na longliste sa odohrávajú na juhoafrických pláňach v 18. storočí aj v porevolučnom Iráne; na argentínskych pampách aj na okrajoch ruskej ríše; v sparnej Barcelone, na pobreží Nórska aj na vidieku Mexika, Francúzska a Holandska.

Toto sú nominované autorky a autori, prekladateľky/prekladatelia a ich diela:

• Juhoafričan Willem Anker (*1979) a prekladateľ z afrikánčiny Michiel Heyns za román Red Dog (vyd. Pushkin Press),
• Iránčanka Shokoofeh Azar (*1972) a anonymný prekladateľ z perzštiny za román The Enlightenment of the Greengage Tree (vyd. Europa Editions),
• Argentínčanka Gabriela Cabezón Cámara (*1968) a prekladateľky zo španielčiny Iona Macintyre a Fiona Mackintosh za román The Adventures of China Iron (vyd. Charco Press),
• Nór Jon Fosse (*1959) a prekladateľ z nórčiny Damion Searls za dielo The Other Name: Septology I – II (vyd. Fitzcarraldo Editions),
• Gruzínčanka Nino Haratishvili (*1983) a prekladateľky z nemčiny Charlotte Collins a Ruth Martin za román The Eighth Life (vyd. Scribe UK),
• Francúz Michel Houellebecq (*1956) a prekladateľ Shaun Whiteside za román Serotonin (vyd. William Heinemann), ktorý vyšiel aj po slovensky (Inaque 2019) a v češtine (Odeon 2019).
• Nemec Daniel Kehlmann (*1975) a prekladateľ z nemčiny Ross Benjamin za román Tyll (vyd. Quercus; v češtine vydalo Argo 2019),
• Mexičanka Fernanda Melchor (*1982) a prekladateľka zo španielčiny Sophie Hughes za román Hurricane Season (vyd. Fitzcarraldo Editions),
• Japonka Yoko Ogawa (*1962) a prekladateľ z japončiny Stephen Snyder za román The Memory Police (vyd. Harvill Secker),
• Francúzka Emmanuelle Pagano (*1969) a prekladateľky z francúzštiny Sophie Lewis a Jennifer Higgins za román Faces on the Tip of My Tongue (vyd. Peirene Press),
• Holanďanka Marieke Lucas Rijneveld (*1991) a prekladateľka Michele Hutchinson za román Discomfort of Evening (vyd. Faber & Faber),
• Argentínčanka Samantha Schweblin (*1978) a prekladateľka zo španielčiny Megan Mc Dowell za román Little Eyes (vyd. Oneworld),
• Španiel Enrique Vila-Matas (*1948) a prekladateľky zo španielčiny Margaret Jull Costa a Sophie Hughes za román Mac and His Problem (vyd. Harvill Secker).

Počet kandidátov na Medzinárodnú Bookerovu cenu sa 2. apríla 2020 redukuje na šesť alebo sedem, víťazov spoznáme 19. mája.

Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)