být borovicí

měřila bych už osm metrů

mám štěstí

z básne bez názvu

Debutovú zbierku Anny Řezníčkovej otvára tento kratučký text, vážne-nevážny námet na úvahu o tom, aké by to bolo, keby lyrické aktérstvo bolo borovicou. V spojitosti s názvom knižky, ktorý odkazuje k svetu ľudí a ľudskosti ako takej, respektíve k „všeľudskosti“ („ty jsi taky člověk“), vytvára tento úryvok hravé pnutie. Tak čo je lepšie – byť človekom alebo stromom?

Kríza bývania

Text je úvodom do prvého oddielu zbierky, nazvaného Strahov. Obsahovo je táto časť – v súlade s pomenovaním po jednej z pražských štvrtí – zacielená na pozorovanie jednak neživých (často však medziľudsky zdieľaných) vecí a priestorov, jednak živých ľudí, s ktorými subjektka vstupuje do akýchsi vzťahov-nevzťahov: nie celkom anonymných, ale rozhodne nie intímnych.

Aktérka svoju situáciu komentuje ironickým „mám štěstí“ – zrejme vzhľadom na hľadanie ubytovania v predmetnom meste. Ak ste niekedy napríklad zháňali podnájom, kde by vám dovolili mať svoje domáce „miláčikovstvo“, tak viete – niekedy je problém aj s oveľa menej prerastenou izbovou rastlinou, než je osemmetrový strom. Irónia výroku však spočíva v tom, že subjektka by sa azda rada vyhla aspoň niektorým interakciám, v čom by jej metamorfóza do podoby borovice iste pomohla.

Obrana opadaním

Obdobne sa totiž vyjadruje aj takmer na samom konci zbierky (motív borovice je teda stopovo prítomný akoby na celej ploche knižky): „a kdybych teď byla borovicí / nemohla bych utéct / jenom opadat“. Aj v tomto úryvku je prítomný humorný element – no i tu treba uvažovať nad jeho subverzívnym významom. Výpoveď totiž jasne ukazuje, že sa v našich životoch nevyhnutne dostávame do stresujúcich a nepríjemných situácií – a reagujeme na ne rôzne: útokom, útekom, o(d)padaním...

A tu by sa opäť mala dostať k slovu ľudskosť – veľa tých stresujúcich situácií nám totiž spôsobujú iní ľudia. Práve to by nás však malo viesť k väčšej ohľaduplnosti. Nehľadiac na to, či má niekto „dobrý“ alebo už beztak „zlý“ deň, nemali by sme ho dotyčnej osobe vedome či nevedome robiť horším. Rovnako ako my, aj oni sú totiž „taky člověk“. Povedané inak, s pomocou veršov zo záveru predposlednej básne: „každý strom může teoreticky spadnout / každý člověk je jednou poražen“.

Anna Řezníčková: Ahoj my už se přece dávno známe ty jsi taky člověk

Éditions Fra, 2024

(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia a vznikol popri písaní recenzie pre časopis Glosolália)

Zobraziť diskusiu (0)