Keď si predstavím ideálne kníhkupectvo, tak v ňom pracujú ľudia, ktorí mi vedia odporučiť niečo zaujímavé. Keby som prišiel teraz k vám, čo by to bolo?

Mišo: Bola by to kniha Jak postavit loď od írskej spisovateľky Elaine Feeneyovej. Je to spletitý príbeh chlapca, ktorý začína chodiť na strednú školu, a okolo neho sa točí niekoľko iných ľudí so zvláštnymi životnými príbehmi. Zápletkou zrejme bude to, že na svete sa dá žiť aj tak, že si ľudia navzájom rozumejú, pomáhajú si a počúvajú sa.

Veronika: Ja by som tebe konkrétne odporučila Žltú ponorku od Stefánssona. Je to kniha, v ktorej dôležitú úlohu zohráva hudba, a myslím si, že by ťa to mohlo zaujať. Žltá ponorka sa to volá preto, lebo jedna z postáv je Paul McCartney, v role človeka sediaceho pod stromom, ktorý si niečo píše. Hlavný hrdina mu chce niečo strašne dôležité povedať, lebo jeho hudba v jeho živote veľa znamenala. Je to kniha plná zamyslení, ktorá s človekom ostane dlho.

S Artforom si spájam predovšetkým kamennú predajňu, hoci dnes sa knihy predávajú do veľkej miery na internete. Prečo je pre vás klasický obchod stále dôležitý?

Mišo: Z kníhkupectva sa postupne stal komunitný a kultúrny priestor, v ktorom sa ľudia nestretávajú len vzájomne, ale aj s myšlienkami autorov a autoriek, ktoré sú zhmotnené v knihách. Môžu sa rozprávať o knihách alebo o čomkoľvek inom. Ako v takmer každom kníhkupectve je tu aj kaviareň, kde si môžu dať kávu, ktorá dnes – namiesto vína – rozväzuje jazyky. Mal by to byť priestor plný inšpirácie a vzťahov.

Veronika: Keď sa vrátim po nejakom dlhšom čase do kníhkupectva, po dovolenke alebo po Vianociach, tak ma ako prvé ovalí vôňa kníh a starého domu a cítim, že mi ten priestor už chýbal. Čo robí kníhkupectvo kníhkupectvom? Neviem to úplne pomenovať, ale je to podľa mňa veľmi dôležité a nedá sa to preniesť do virtuálneho sveta, aj keď sa o to snažíme. Veľmi pekné sú náhodné stretnutia, ktoré sa tu dejú. Spoza pultu môžem pozorovať, ako si ľudia hovoria: „A ty čo tu robíš? Dlho som ťa nevidel. A čo si si vybral? Ukáž!“ Takéto debaty medzi zákazníkmi ma vždy potešia. Aj že si povedia, že kde inde by sa mali stretnúť, ak nie v Artfore. Funguje to ako priestor, kam ľudia zabočia, keď majú chvíľu čas. Samozrejme, sú aj pravidelní návštevníci alebo ľudia, ktorí si práve tu naplánujú svoje stretnutie, a kým sa vzájomne čakajú, pozerajú si knihy.

Mišo: Včera napríklad nastala takáto situácia: Miro Mišák, autor knihy Denníky domorodcov, sa ocitol v kníhkupectve v tej istej chvíli ako režisér a aktivista Paľo Pekarčík a vďaka tomu, že som bol medzi nimi, tak som ich zoznámil. A oni zistili, že o niekoľko týždňov majú spoločný cieľ ísť na festival Cestou necestou, kde by sa stretli. Ale toto bolo také predčasné stretnutie v Artfore, vďaka ktorému sa o pár dní už stretnú priatelia.

Predávate knihy, aby si ich čítali iní, ale zaujíma ma vaše vlastné čítanie. Predstavujem si, že po celodennej práci s knihami môžete byť presýtení alebo už nemáte čas a energiu. Ako to máte s knihami?

Veronika: Často je to tak, že naozaj nevládzem čítať. Napríklad pred Vianocami, keď je práve najväčší výber kníh, ale aj najväčší pracovný nápor. To potom chodím domov len spať a v práci si rozhodne nenájdem čas na viac, než prelistovanie noviniek. Teraz sa prebúdzam z tejto čitateľskej kómy. Mám rozčítaných veľa kníh, pri ktorých som sa zasekla v polovici a neviem ísť ďalej. Inokedy mám zase obdobie, keď čítam jednu za druhou. Všeobecne však čítam veľmi pomaly a nerobím si – ako niektorí kolegovia – všelijaké goodreads zoznamy či čitateľský denník. Nie som takýto poctivec. Je to skôr o tom, že ma niečo zaujme. Čítam hlavne príbehy, som čitateľkou beletrie. Dnes som sa práve rozprávala s kamoškou o tom, že či to nie je tak, že musím čítať – keď to už mám ako náplň práce. Raz za čas začnem mať taký pocit, že by som mala, no už som sa naučila s tým bojovať a nepodľahnúť. Pre mňa je veľmi dôležité nechať si čítanie ako plezír. Niečo, z čoho viem mať radosť. Aj sama na sebe si uvedomujem, že podlieham čaru krátkych textov a skrolovacích dopamínov dnešnej doby. Preto sa systematicky snažím ku knihám vracať. Sú liekom na túto chorobu.

Mišo: Ja si myslím, že povolanie kníhkupec – inak naozaj výborné – nie je o tom, že kníhkupec číta knihy. Kníhkupec je človek, ktorý knihy objednáva, rozbaľuje, vpisuje do nich ceny a nejakým logickým spôsobom ich umiestňuje na pulty. Stará sa tiež o to, že keď sa kniha nepredáva, tak ju treba z pultu stiahnuť, predané knihy doobjednať. To je povolanie kníhkupec. A dôležitá vec je, aby komunikoval so zákazníkmi a získaval od nich informácie o knihách: „Tak čo, minulý týždeň ste si kúpili túto knihu, aké to bolo?“ Takto sa kníhkupec niečo dozvie a potom vie, že tú informáciu môže posunúť niekomu inému, pretože sa s ním už tiež rozprával o knihách a vie, čo by mu mohol ponúknuť.

Veronika: Ale keď odporúčaš knihy, tak sú to často tie, ktoré si sám čítal.

Mišo: Áno, mimo pracovnej doby sa stávame takými istými čitateľmi, akými sú naši zákazníci. A aj tieto skúsenosti si potom s nimi vymieňame. Ja čítam väčšinou v noci, medzi jednou a treťou hodinou. To je môj čitateľský čas. A rád čítam knihy, ktoré majú príbeh, to máme s Veronkou podobné. Sú to knihy ľudí, ktorí sú pre mňa nejakým spôsobom zaujímaví. Tým, že zaujímavo vnímajú svet. Mám napríklad rád ľudí, ktorí píšu o svojich zážitkoch s prírodou.

Vlado, raz si mi hovoril, že vyhľadávaš autorov, ktorí ponúkajú pozitívny pohľad na svet. Na rozdiel od dystópií a negatívnych scenárov, ktorých je teraz veľa. Ako to teda máte? Vnímate takéto rozdelenie?

Mišo: Pre mňa osobne sú v ostatnom čase dôležité knihy, v ktorých je nádej. Aj keď je to na prvý pohľad o nejakých lúzroch a beznádejných situáciách, o ľuďoch, ktorí sú ťažko skúšaní životom. Ale z ich činov a postojov vyplýva, že je tu nejaká nádej. Nádej pre nás, ktorí to čítame. To sú momentálne pre mňa najsilnejšie knihy.

Veronika: Aj pre mňa dobrá kniha musí mať v sebe nádej. Niektorých spisovateľov dokonca programovo nečítam, lebo píšu presne opačne. Svet je dostatočne beznádejný aj bez takýchto kníh, nepotrebujem o tom ešte aj čítať. Zároveň však rozumiem, že iní ľudia to majú inak. Verím, že kniha vždy hovorí k čitateľovi ako k osobnosti a k jeho životnej situácii. Sú knihy, ktoré môžu byť pre niekoho plné nádeje a pre iných to nebude fungovať. A naopak, niečo môže byť depka a beznádej a niekomu inému, v kontexte jeho rozmýšľania a životnej situácie, to prinesie úľavu či porozumenie svetu. Aj ťažké príbehy niekedy vedia dať nádej. Ukážu, že sa možno nemáme až tak zle. Dajú naše trápenia do kontextu sveta, ľudstva, spoločnosti, možno dokonca večnosti. Alebo ukážu, že nie sme v našich starostiach a pochybnostiach sami, v príbehoch a premýšľaní iných nájdeme potvrdenie či rozšírenie nášho vlastného premýšľania. Preto je pre mňa ťažké odporúčať knihy. Mám veľký rešpekt, ako a čo niekomu poradiť, pretože nepoznám jeho či jej príbeh alebo kontext.

Keď sa rozprávam s autormi a autorkami, nedarí sa mi vyhnúť otázke, či knihy vedia zmeniť svet. Je to taká klišéovitá, ale dnes dosť zásadná otázka. Keďže predávate práve knihy a nie nejaký spotrebný tovar, tak sa vás to tiež týka. Ako v tomto kontexte vnímate to, čo robíte? Môžu knihy zmeniť svet?

Veronika: Jasné, že áno.

Mišo: Knihy môžu zmeniť konkrétneho človeka, ktorý ich číta. Môžu zmeniť jeho nazeranie na svet, môže mu takto niečo docvaknúť. A ten človek potom môže zmeniť svoje okolie a v konečnom dôsledku aj svet.

Veronika: Presne tak. Ale je tam tá podmienka, že ľudia musia knihy čítať. Knihy samotné to nespravia. A nielenže čítať, ale sa o nich aj rozprávať. A rozmýšľať o tom, čo prečítali. Kniha má v sebe príbeh, to, ako je napísaná, jej jazyk, nejaké hry so slovami. A to všetko smeruje k tomu, že keď ju človek číta a premýšľa nad ňou, môže zažívať dobrodružstvo myslenia. Keď sa to stane, tak to môže mať meniaci efekt. Neviem však, či tu má ísť o zmenu alebo skôr o zachovanie sveta. O zachovanie rozmýšľajúcich ľudí.

Tu sa dostávame k súčasnosti, keď sa otriasa celá kultúra. Sme svedkami toho, že sa rozpadá niečo, čo bolo vybudované a zdanlivo isté. Denne zažívame straty a obrat k regresu. Dnešné nastavenie nepraje knihám a vzdelávaniu, pôsobia ako zbytočný luxus. Ako vnímate stav knižnej kultúry?

Mišo: Fakt je, že kníh sa na celom svete predáva stále menej. Krivka pozvoľne klesá. Je to normálny a logický jav, ľudia si zvykajú na iný prístup k informáciám. A tých spôsobov je zrazu veľmi veľa. V zásade to nie je zlé, hoci pre nás kníhkupcov to dobré, samozrejme, nie je. Knihy nezaniknú, stále budú jedným z možných spôsobov, ako sa dostať k informáciám, zážitkom a pocitom. Na obranu kníh by som povedal, že samotný akt čítania knihy je jedinečný. Výskumy hovoria, že až po istom čase čítania, po niekoľkých desiatkach minút, nastáva prepojenie medzi čitateľom a textom. Zároveň musí človek do toho zapojiť svoju fantáziu a predstavivosť. Je to jedinečný typ podnetu na úrovni šedých buniek, než pri inom podaní a vnímaní. Príklad: Pán prsteňov. Pri tej knihe má človek nejaký zážitok, predstavuje si jednotlivé figúry a prostredie. Keď potom ide do kina, tak vidí, ako si to predstavuje režisér Jackson. A zrazu zistí, že on si to predstavuje úplne inak. Pre mňa to bol zrazu až strašidelný príbeh a čudoval som sa, ako to, že som sa pri čítaní nebál. Potom počuješ Klimáčkovu dramatizáciu tej istej knihy a to je zase iná predstava daného režiséra a hercov. Čítanie je jedinečný zážitok textu a konkrétneho človeka. Je to veľké dobrodružstvo.

Rozumiem, ale predsa by som ešte pri tom ostal: dnes zažívame veľký kultúrny regres, ktorý prináša vládnuca garnitúra. Nejde o to, či máme radi folklór alebo národnú históriu. Ale či súčasťou kultúry ostane rozhľadenosť, vzdelanie a tolerancia. A to súvisí aj s knihami. Úpadok knižnej kultúry nemusí súvisieť len s tým, že si ľudia vyhľadávajú informácie iným spôsobom.

Veronika: Mňa úprimne pohľad do budúcnosti desí. Aj kvôli tomu, že mám dieťa, ktoré bude v tejto spoločnosti ďalej žiť. Jednou z vecí, na ktorej mi v tejto krajine záleží, je školstvo a desia ma zhoršujúca sa úroveň čítania s porozumením a prieskumy, v ktorých je na tom Slovensko príšerne. Je veľmi dôležité si s deťmi čítať, preto som rada, že u nás v kníhkupectve robíme detské tvorivé čítania. Je ťažké vybudovať si nejaký návyk, keď neprichádza od začiatku.

Detské knihy sú mojou obľúbenou sekciou kníhkupectva. Som veľmi rada, že vychádzajú pekné a graficky aj textovo kvalitné detské knihy.

Ďalšia vec, ktorá ma desí, je spochybňovanie pravdy či skôr vzdanie sa jej hľadania. V zmysle: veď čo, jeden hovorí to a druhý tamto, tak ja si už nemyslím nič. Tento postoj je pre mňa ešte desivejší než to, že si niekto myslí blbosti. Práve toto pritom knihy ponúkajú – pohľad na veci z rôznych strán. Príklad: cestovanie. Kedysi sa cestovať veľmi nedalo, ľudia si čítali knihy a cestovali cez ne. Dnes si radšej kúpia zájazd a mnohí majú reálne prejdený svet. Je to škoda, pretože je to len jeden pohľad na svet. Je iné prečítať si knihu arménskeho autora, než ísť sa tam ako turista pozrieť. Pritom sú obidve veci dôležité v mozaike ľudského vedenia a poznania. A to nehovorím o filmoch, seriáloch a podobných instantných podnetoch, ktoré sú oveľa jednoduchšie na strávenie, než dva týždne s nejakou knihou. Tá rýchlosť doby a dostupnosť informácií ma nedesí len v tom, že sa šíria nepravdy, ale aj v tom, že sa vzdávame hlbšieho hľadania. Že už je to akoby jedno.

Keby ste sa dnes rozhodovali, stali by ste sa opäť kníhkupcami? Žijeme v dobe, keď ľudia bežne menia niekoľko zamestnaní za život. My sa tu rozprávame o tridsaťpäťročnom jubileu. To dnes nie je bežné. Je to dobre strávený život?

Mišo: Ja som sa nikdy nerozhodoval, či chcem alebo nechcem byť kníhkupcom. Je to dobre vystihnuté v tom „dobrodružstve myslenia“. Kedysi dávno, keď som bol ešte pubertiak v Žiline, raz cez víkend rodičia povedali, že svieti slnko, tak sa ideme kúpať k Rajčianke. Ja, že dobre, ale že to bude zase strašná nuda. Tak hovorím, že ešte skočím do stánku, či nemajú nejaký časopis. A našiel som časopis, ktorý sa volal Melodie. Kúpil som si ho a začítal som sa doňho. A toto jedno konkrétne číslo Melodie pre mňa znamenalo, že sa mi otvoril iný svet. Ten zážitok, že objavíš niečo neznáme, čo ti otvorí okno a dvere tým správnym smerom. To považujem za to, čo chcem robiť a robím celý život. A to by som nezmenil. To, že sa to vtelilo do Artfora a do kníhkupectva, je len zhoda okolností. Je možné, že by som zmenil formy tohto procesu, ale som rád, že mi život umožnil robiť to, čo považujem za dôležité.

Veronika: Ja mám tiež pocit, že som sa nikdy úplne nerozhodla, že chcem byť kníhkupkyňou, proste som sa narodila do rodiny kníhkupcov a akosi som si tu našla miesto. Zároveň mám pred tým veľký rešpekt. Nielen pred tou prácou, ale aj pred pokračovaním projektu Artfora, ktorý ste založili vy, moji rodičia, a zasvätili ste mu celý život. Ale vždy som chcela a do konca života chcem robiť niečo, čo má zmysel. To je pre mňa dôležité. Myslím si, že knihy majú zmysel. V niečom mi je blízke aj to, že kníhkupčenie je vo svojej podstate tradicionalistické a starosvetské. Zachovať starý svet v tomto stále sa meniacom svete mi stále dáva zmysel. Ten ostrovček kníhkupectva. A dúfam, že dáva zmysel aj to, že to robím ja osobne. Je to ale otázka, ktorú si kladiem každodenne, a odpoveď je, zatiaľ, áno.

História Artfora sa kryje s ponovembrovými dejinami. Po Revolúcii prišla aj možnosť podnikať. Ako ste si to vtedy predstavovali? Dnes si ľudia robia podnikateľské plány a projektujú si budúcnosť. Uvažovali ste vtedy nad tým, ako to bude fungovať finančne? Že je to niečo, z čoho vyžijete alebo na tom zbohatnete? Aká bola vtedy predstava o podnikaní s knihami?

Veronika: K tomuto sa ja neviem vyjadriť, mala som vtedy dva roky. Ale vlastne by ma to dosť zaujímalo.

Mišo: Keď som sa pri príležitosti nejakého iného výročia hrabal v tých začiatkoch, vo svojej pamäti a aj v nejakých papieroch, tak som prišiel na to, že to, čo mám v hlave ako nejaké dlhé obdobie začiatkov, tak to bolo vlastne veľmi rýchle. Udialo sa toho v krátkom čase veľmi veľa. Myslel som si, že to bolo štyri-päť rokov, ale bol to len rok a pol. Šli sme zo dňa na deň, nápady plodili ďalšie nápady, z niečoho boli slepé uličky, niečo ako kníhkupectvo nabralo nečakané rozmery. Snažili sme sa robiť veci, o ktorých sme si mysleli, že majú zmysel. A najlepšie, ako sme to dokázali alebo ako nám umožňovalo okolie. Vtedy ísť do banky a povedať, že dobrý deň, ja by som rád od vás nejaký úver, to neprichádzalo do úvahy. Aj mnohé iné veci, ktoré sú dnes bežné, vtedy nefungovali.

Keď sa ma ľudia na začiatku pýtali, že ako je to s tým podnikaním, tak som hovoril, že to nie je podnikanie. Že to, čo robím, je kultúra a Artforum je kultúrna organizácia. A oni, že nie, veď musíš vedieť, či máš na výplaty, a keď od niekoho niečo kúpiš, tak musíš zaplatiť faktúru a tak ďalej. A až prikvačením tým, že naozaj zrazu neboli v kase peniaze na včasné zaplatenie faktúry, došlo k tomu, že som sa nad tým musel zamyslieť. Že to nie je len kultúra. Až vtedy mi docvaklo, že to od začiatku bolo a je podnikanie. Našťastie som sa v tej chvíli – a v mnohých prípadoch doteraz – mal na koho obrátiť, na kamarátov a na Integru, ktorí mi vysvetlili, ako to funguje. Tak som začal robiť analýzy, rozpočty či cashflow, o čom som ani netušil, že niečo také existuje. Nebyť toho, že okolo roku 1992 sa to v mojej hlave prevrátilo z kultúrnej inštitúcie na podnikanie, tak Artforum dnes neexistuje.

Artforum malo od začiatku svojskú atmosféru, bolo to neformálne prostredie s vlastnou predstavou o tom, aké knihy sa budú predávať. Neboli to bestsellery, na ktorých by sa dalo zarobiť. Bol to sympatický postoj, zároveň istým spôsobom obmedzujúci. Neskôr prišli noví hráči, ktorí začali knihy predávať inak. Otázka mohla byť, či sa prispôsobiť alebo zotrvať vo svojej línii. Ako ste pristupovali k zmene alebo k udržaniu svojich zásad?

Mišo: Už samotné podnikanie je neustále kladenie si otázok, kadiaľ a ako ísť. Čo sa týka ďalších, mladších kníhkupectiev, tak s nimi máme veľmi dobré vzťahy, vieme sa porozprávať o knihách, obchode a svete. Som veľmi rád, že podnikám v knižnej oblasti, je tam veľa fajn ľudí a veľmi málo negatívnych výnimiek. Tým že sme si sami postavili mantinely v tom, že predávame knihy, o ktorých si myslíme, že umožňujú dobrodružstvo myslenia, tak sme veľmi obmedzili náš ekonomický manévrovací priestor. A tých 35 rokov je 35 rokov života na hrane udržateľnosti. Mnohokrát sme uvažovali, že čo teraz a ako to spraviť, aby sme sa vôbec uživili. Nie raz sme si kládli túto otázku. Mnohí nám hovorili, že bez toho, aby sme išli do nákupných centier, neprežijeme. Ale to dôležité, čo nás previedlo týmto všetkým, bolo vedomie, že robíme to, čo chceme, a že nebudeme robiť kompromisy. Neviem, či kompromis je to, že na začiatku sme nepredávali detektívky či kuchárske knihy a potom sa to zmenilo. Ale aj tak sú to kuchárske knihy, ktoré umožňujú dobrodružstvo myslenia, a detektívky, ktoré ti dajú niečo do života a nie sú to len bezduché blbosti. Vo všetkom sa ako zlatá niť vinie to dobrodružstvo myslenia.

Veronika: Ale ťažké je to stále. Je to dennodenné rozhodovanie. Nie je to tak, že raz sa niečo rozhodne a tak to je a navždy to bude. Stojíme pred výzvou – v tých 90. rokoch sa to nejako vymyslelo, rozbehlo, no teraz už Artforum tvoria aj úplne iní ľudia. A otázka je, čo je tá zlatá niť, ktorá sa má vinúť aj ďalej. To je to, o čom sa posledné roky rozprávame. Čo sú hodnoty, na ktorých stojíme, čo je to dobrodružstvo myslenia. Mám pocit, že sa nám stále darí mať nejakého ducha, ale možno si to musíme nejako lepšie zadefinovať. Uvidíme, či sa to podarí zachovať aj ďalej. Či Artforum je tých len 28 ľudí, ktorí ho na celom Slovensku tvoria, alebo či je to naozaj nejaká myšlienka. Nádej je v tom, že vznikajú nové Artfora, a myslím si, že sa im darí prenášať to „čosi“ aj ďalej. Takže by to mohlo fungovať.

Mal som pripravenú otázku, či ste to chceli niekedy vzdať, ale to je príliš negatívne. Tak sa spýtam: Čo vás dokáže pozitívne nakopnúť? Je niečo také?

Mišo: Zhodou okolností tu včera bola Grétka Pavlovová a povedala, že bola dva týždne v Indii v ášrame, kdesi ďaleko v horách. Okrem iného tam mali knižnicu, ktorú okrem duchovných kníh tvorili aj knihy, ktoré tam nechali návštevníci z celého sveta. A medzi nimi bola kniha Letné svetlo a potom príde noc od Stefánssona z vydavateľstva Artforum. Tak to ťa tiež nakopne.

Veronika: Ja nemám takúto anekdotu, pre mňa sú to ľudia. Ľudia, ktorí prídu a povedia, že to robíme dobre. Či už je to pekná reakcia na newsletter, alebo keď niekto príde a povie, že sme mu dobre poradili. Hoci, ako hovorím, knihy odporúčam s malou dušičkou. Nedávno prišla pani s tým, že sme jej odporučili výbornú knihu pre jej dcéru tínedžerku. Že ju číta! To je super, keď sa človek trafí. Vtedy zafunguje tá kníhkupecká mágia.

Patrik Garaj pracuje ako novinár v Denníku N.

Zobraziť diskusiu (0)