Asteriónov dom

A kráľovná porodila syna, ktorému dali meno Asterión.
Apollodóros: Knižnica, III, I

viem, že ma považujú za namysleného, a možno aj za odľuda a šialenca. Tieto obvinenia (potrestám ich, keď bude vhodný čas) sú smiešne. Je pravda, že nevychádzam z domu, no tiež je pravda, že dvere môjho domu (je ich nekonečne veľa)5 sú vo dne aj v noci otvorené ľuďom i zvieratám. Nech vojde, kto chce. Vnútri nenájde zženštilý prepych ani čudesnú okázalosť palácov, ale nájde pokoj a samotu. Navyše uvidí dom, aký nie je nikde inde na svete. (Tí, čo vravia, že podobný dom sa nachádza v Egypte, klamú.) Dokonca aj moji nepriatelia potvrdia, že v dome nie je ani jeden kus nábytku. Ďalšou smiešnou klebetou je, že ja, Asterion, som väzeň. Treba pripomenúť, že dvere môjho domu sa nezatvárajú, a dodať, že nemajú ani zámok ? V jeden večer som aj vyšiel na ulicu; no vrátil som sa, skôr než zavládla noc, lebo plebejské tváre, bezfarebné a hladké ako otvorená dlaň, mi naháňali strach. Slnko už zapadlo, no z bezmocného detského plaču a nevzdelaných modlitieb stáda som pochopil, že ma spoznali. Ľudia prosili o pomoc, utekali, padali na kolená; niektorí sa vyšplhali na stĺpy chrámu Labrys, iní začali zbierať kamene. Jeden sa tuším skryl do mora. Nedá sa nič robiť, moja matka bola kráľovná; nemôžem sa len tak zamiešať medzi prostý ľud, hoci by si to moja skromnosť želala.

Pravda je taká, že som jedinečný. Nezaujíma ma, čo si medzi sebou dokážu odovzdať ľudia. Ako povedal fi lozof, umením písma nie je možné vyjadriť nič. Nepríjemné a všedné maličkosti nemajú miesto v mojej duši, predurčenej na veľké veci; nikdy som si nevedel zapamätať rozdiel medzi jedným písmenom a druhým. Akási ušľachtilá netrpezlivosť mi nedovolila naučiť sa čítať. Občas to ľutujem, lebo noci a dni sú dlhé.

Pravdaže, rozptýlenia je tu dosť. Napodobňujem útočiaceho barana a utekám kamennými chodbami, až kým sa mi nezatočí hlava a nespadnem na zem. Skrčím sa do tieňa vodnej nádrže alebo sa skryjem za roh a hrám sa, že ma hľadajú. Sú tu terasy, z ktorých môžem padať, až kým sa celý nezakrvavím. V ktorúkoľvek hodinu môžem predstierať, že spím: zavrieť oči a zhlboka dýchať. (Občas naozaj zaspím, občas sa farba oblohy zmení, kým otvorím oči.) Ale najradšej sa hrám na druhého Asteriona. Predstieram, že ma prišiel navštíviť, a ukazujem mu dom. Veľmi dôstojne mu hovorím: „Teraz sa vraciame na miesto, kde sa krížia chodby,“ alebo „Teraz vyjdeme na ďalšom nádvorí,“ alebo „Ja som vedel, že sa ti bude páčiť tento odkvap,“ alebo „Teraz ti ukážem nádrž plnú piesku,“ alebo „Uvidíš, ako sa chodba v podzemí rozdvojuje.“ Občas sa popletiem a obaja sa na tom dobre zasmejeme.Nielenže som si vymyslel tieto hry, premýšľam aj nad domom. Všetky jeho časti sa mnohokrát opakujú, každé miesto v ňom je zároveň ďalšími miestami. Nie je tu jedna nádrž, jedno nádvorie, jedno napájadlo, jeden krmelec; je tu štrnásť (nekonečne veľa) krmelcov, napájadiel, nádvorí, nádrží. Dom je veľký ako svet; lepšie povedané, dom je svet. Keď som sa pokúšal prejsť všetky nádvoria s vodnými nádržami a zaprášené chodby zo šedého kameňa, dostal som sa na ulicu a uvidel som chrám Labrys a more. Nevedel som to pochopiť, no raz v noci som mal víziu, ktorá mi odhalila, že aj morí a chrámov je štrnásť [nekonečno]. Všetko sa vyskytuje veľakrát, štrnásťkrát, no zdá sa, že dve veci existujú iba jedenkrát: hore zložité slnko a dole Asterión. Možno práve ja som stvoril hviezdy a slnko a tento obrovský dom, ale už si na to nespomínam.

Raz za deväť rokov vojde do domu deväť mužov, aby som ich oslobodil od všetkého zla. Z útrob kamenných chodieb počujem ich kroky a hlasy. Radostne im bežím v ústrety. Obrad trvá pár minút. Jeden za druhým padnú bez toho, aby som si pošpinil ruky krvou. Zostanú tam, kde padli, a ich mŕtvoly mi pomáhajú rozlíšiť jednu chodbu od druhej. Neviem, kto sú, no jeden z nich mi tesne pred smrťou prorokoval, že raz príde môj spasiteľ. Odvtedy ma samota nebolí, lebo viem, že môj spasiteľžije a raz povstane z prachu. Ak by moje uši dokázali zachytiť všetky ruchy sveta, počul by som jeho kroky. Kiež by ma zobral niekam, kde bude menej chodieb a dverí. Pýtam sa: Aký bude môj spasiteľ? Bude býk alebo človek? Azda to bude býk s ľudskou tvárou? Alebo bude ako ja?

Ranné slnko sa zablyšťalo na bronzom meči. Po krvi nezostalo ani stopy.

Verila by si tomu Ariadna? – povedal Théseus. – Minótauros sa takmer nebránil.

Venujem Marte Mosquerovej Eastmanovej

---

[1] V origináli sa píše štrnásť, ale z viacerých dôvodov sa možno domnievať, že pre Asteriona má táto číslovka rovnakú hodnotu ako nekonečno.

J. L. Borges: Alef

Artforum 2019

preklad: Barbara Sigmundová

Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo av roku 2015 získala titul PhD. v odbore Translatológia na FFUK v Bratislave, kde následne dva roky pôsobila ako odborný asistent na Katedre romanistiky. Viedla semináre zamerané na umelecký preklad a titulkovanie, tlmočenie zo španielčiny a súčasnú hispánsku prózu. Od roku 2009 pôsobí ako prekladateľka, titulkárka a jazyková lektorka na voľnej nohe. Približne rovnako dlho sa podieľa na organizácii Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča.

Pre Artforum preložila aj prvé ucelené vydanie Borgesovej zbierky Fikcie, či Jediný príbeh od Juliana Barnesa.

dizajn: Marek Kianička

Grafický dizajnér a grafik Marek Kianička sa narodil v roku 1977 v Žiline. Štúdiá absolvoval na VŠVU v Bratislave a na Edinburgh College of Art. Jeho rafinovaný, obojstranný dizajn Borgesovej zbierky Fikcie získal knihe zaradenie medzi Najkrajšie knihy Slovenska 2018.

Zobraziť diskusiu (0)