V polovici deväťdesiatych rokov som sedela v kresle na jednej nudnej oslave. Vytiahla som z police knihu S Orlom k pólu. Andréeho polárna expedícia v roku1 897 (Med Örnenmotpolen. Andrées polarexpedition år 1897). Začítala som sa. Vzápätí som sa zdvihla a odišla aj s knihou. Odvtedy ju mám v knižnici. Vyše pätnásť rokov sa od Andréeho expedície nemôžem odpútať: od troch nezvestných Štokholmčanov, po ktorých sa zľahla zem, keď sa vybrali balónom na severný pól. O tridsať rokov sa pod ľadom na odľahlom ostrove v Severnom ľadovom oceáne našli zvyšky ich posledného táboriska. Tri kostry a malý stan roztrhaný na franforce. Čím viac viem o ich príbehu, tým je reálnejší, ako čiernobiela fotografia, ktorá postupne naberá farby.

Polárna história je plná hrdinských výprav. Koncom devätnásteho storočia, keď boli Arktída a Antarktída ešte bielymi fľakmi na mape, akoby sa roztrhlo vrece s odvážnymi mužmi, ktorí sa rozhodli vykročiť do neznáma. Drsných mladíkov s bradami pokrytými srieňom Nansena, Amundsena či Nordenskiölda po ich hrdinských výkonoch a po návrate z výprav povýšili na národných hrdinov. Kráľovské medaily. Šťastné konce. To sa o Andréeho expedícii povedať nedá. S odstupom času je nad slnko jasnejšie, že bola od začiatku odsúdená na neúspech.

Pár týždňov po oslave som zašla do Göteborgu. V dedinke Gränna som sa zastavila v Andréeho múzeu. Keď som prvýkrát uvidela skutočné vybavenie členov expedície, niečo sa so mnou stalo. Prechádzala som sa okolo vitrín a hodiny som zízala na konzervy s odtlačkami zubov ľadových medveďov či podomácky opravené sane. V aute na štátnej ceste 40 som upierala zrak na cestu, ale nedokázala som prestať myslieť na to, čo som videla. Vyhovárala som si to, ale cítila som sa ako upír, ktorý prvýkrát ochutnal ľudskú krv. Bola to moja expedícia.

Vrátila som sa do múzea. V antikvariáte som si nakúpila knihy o Andréeho expedícii. Niečo som hľadala, ale nevedela som, čo presne. Tušila som len toľko, že musím preniknúť čo najhlbšie do expedície. Keď už sa nedalo kúpiť viac kníh, pustila som sa do pôvodných spisov z konca devätnásteho storočia z archívu múzea: od Andréeho hotelových účtov, zoznamov objednávok, poslednej vôle a protokolu o vyšetrovaní námornej nehody po srdcervúce, husto popísané ľúbostné listy a súkromné správy na zadných stranách fotografií. Prezerala som si malé nepodarené žiacke kresby psov, ale nemala som poňatia, čo vlastne hľadám. Napriek tomu som pokračovala. Najmladší člen expedície bol v čase zmiznutia čerstvo zasnúbený. Stretla som sa s jeho pozostalými aj s pozostalými jeho snúbenice. Kráčala som v stopách troch účastníkov výpravy, listovala som v matričných knihách, katalógoch s adresami nehnuteľností i Rotemanskom archíve (register obyvateľov Štokholmu v rokoch 1878 - 1926, pozn. prekl.). Navštívila som domy, kde bývali. Schodiská.

Je tu jedna záhada, ktorú doposiaľ nik nevyriešil: príčina ich úmrtia. Je to ako lekárska detektívka: 11. júla 1897 o 13:46 vzlietne zo Špicbergov balón Orol a zmizne z dohľadu v oblakoch na severe. O štyri dni sa vráti jeden poštový holub a k pobrežiu sa doplaví niekoľko plavákov. Tridsaťtri rokov je ticho. Telá členov expedície sa nájdu celkom náhodou na opustenom Bielom ostrove (Kvitøya) v Arktíde v roku 1930.V tábore sa objavia aj denníky, kde píšu, ako už tri dni po štarte núdzovo pristáli s netesniacim balónom uprostred súvislého arktického ľadu a ako tri mesiace, sústavne premočení a uzimení, vlečú po ľade sane s vyše stokilovým nákladom, aby sa vrátili na pevninu. Keď však po osemdesiat sedem dňovom nadľudskom vypätí dorazia na pevninu na Bielom ostrove, poznámky sa končia. Majú slušné zásoby jedla, teplé oblečenie, funkčné pušky a niekoľko debien munície. Všetci traja účastníci výpravy však zahynú a nestihnú si ani zbaliť sane. Podarilo sa zrekonštruovať strany z denníka, ktoré zamrzli na Bielom ostrove, takže text sa dá prekvapivo stále prečítať. Filmové rolky, ktoré našli v tábore, sa dali vyvolať, hoci vyše tri desaťročia ležali pod snehovou pokrývkou. Napriek zápiskom a fotografiám sa nikomu nepodarilo vyriešiť záhadu, čo sa im skutočne stalo. Len čo sa ocitli na pevnine, niečo sa im prihodilo, toto niečo však nespomínajú. Od roku 1897 sa spisovatelia, novinári, lekári a polárni výskumníci predbiehajú v objasňovaní ich úmrtia, no zatiaľ nikto nepredložil teóriu, ktorá by sa dala vedecky dokázať.

v čom spočíva záhada?

toto vieme:

1.

Traja účastníci Andréeho expedície–Salomon August Andrée, Nils Strindberg a Knut Frænkel –dorazia na Biely ostrov (Kvitøya) 5.októbra 1897. Prvý raz po troch mesiacoch rozložia stan na pevnine. Blíži sa polárna noc –jedna dlhá noc, ktorá trvá štyri mesiace. Pravdepodobnosť, žeby ich zachránili v tomto období, je mizivá. Musia prezimovať na pobreží, lebo na Bielom ostrove, ktorý nie je ani len zaznačený na mape, by po nich nikto nepátral. Na jar sa vydajú ku skladiskám s proviantom, ktoré vopred umiestnili pozdĺž severného pobrežia Špicbergov, a dúfali, že ich skôr či neskôr nájdu.

2.

Nie je nemožné prežiť zimu na opustenom ostrove tisícštyristo kilometrov severne od polárneho kruhu. Andrée dobre vie, že nórski polárnici Nansen a Johansen prezimovali dva roky predtým v biednom prístrešku na ostrove Zem Františka Jozefa, ktorý leží v rovnakej časti Arktídy na takmer rovnakom stupni severnej zemepisnej šírky ako Biely ostrov (Nansen a Johansen mali preležaniny, lebo ležali bok po boku celú zimu na jednom mieste, ale keď sa vrátili do civilizácie, Nansen pribral desať kíl a Johansen šesť).

3.

Andréeho expedícia má dostatok jedla i vody, aby úspešne prezimovala. Okrem konzerv a sušeného jedla nechýba ani mäso z ulovenej zveri (ľadových medveďov, tuleňov fúzatých a vtákov, najmä ľadových čajok). Počítajú s tým, že mäso im vystačí na celú polárnu noc. Varič značky Primus je skonštruovaný tak, aby roztápal sneh na pitnú vodu a popri tom zohrieval jedlo. Keď v roku 1930 objavili tábor, vo variči bol ešte stále fotogén. Skúšali ho po tridsiatich troch rokoch na Bielom ostrove a stále fungoval. V tábore sa tiež našlo vyše sto škatuliek zápaliek.

4.

Okrem vecí, ktoré mali na sebe,bolo v tábore aj množstvo teplých rezervných kusov: vlnených svetrov,vrchného ošatenia,ušianok,rukavíc, ponožiek a čižiem. Mali stan,dve pasce na ľadové medvede, deky a spací vak zo sobej kožušiny.

5.

Mali lieky,tri funkčné pušky a hŕbu munície.

je nejasné, čo nasledovalo, ale toto je isté:

1. 6. októbra vypukne snehová búrka.

2.7. októbra, po dvoch nociach na ostrove, presunú stan do závetria k nízkemu útesu, stopäťdesiat metrov od brehu. Pozbierajú naplavené drevo roztrúsené po pobreží a poukladajú ho na hromadu. Plánujú postaviť prístrešok na prezimovanie.

3. 8.októbra musia pre búrku ostať v stane. Na Bielom ostrove trávia tretí deň. Andrée si už nerobí poznámky.

4. Nevedno, koľko času prejde, ale niečo zapríčiní smrť najmladšieho člena expedície Nilsa Strindberga. S istotou možno povedať, že minimálne jeden člen výpravy ešte žije, lebo niekto pochová Nilsa v štrbine v útese a zasype ho kameňmi. Andrée ani Frankæl však túto udalosť v denníku nespomínajú.

5. Nevedno, či Andrée a Frankæl zomrú naraz. Nevedno,či jeden zomrie a druhý prežije. Ani jeden z nich nie je pochovaný.

Ako zahynuli?

Prečo zahynuli?

Čo sa im stalo?

Uusma Bea

Expedícia Môj ľúbostný príbeh

Absynt 2018

preklad: Simona Jánošková

Zobraziť diskusiu (0)