Je piatok, 17. november, 7 hodín večer a ja som práve došiel domov z Brna, kde som bol vyzdvihnúť v tlačiarni Helbich pár krabíc plných svojej novej knižky Korporácio. (Díky, Rado!) Strih. Stretko s Erikom v tej krčme, ktorú máme obaja na rovnakú vzdialenosť od svojich bytov a už rozbalujeme knižku. Neuveriteľné. Držíme v ruke to, čo sme posledné týždne videli len ako PDFko na obrazovke.

Listujeme si v tom, a vieme, že už nejde zmeniť nič. Už je to hotové a basta.

Tá čierna, ktorá ide jemne do modra je super, vravím Erikovi, a spomínam si na iný večer, asi mesiac-dva dozadu, keď Erik a Nenad asi hodinu riešili túto čiernu, a ja som tam ticho sedel a načúval tomu divnému jazyku, snažiac sa zachytiť aspoň dačo, a získal som aspoň poznanie, že svet musí byť neuveriteľne smutné miesto, keď v ňom existuje toľko druhov čiernej.

Listujeme si v tej knižke, ktorá ešte pár hodín patrí iba nám, v pondelok to už bude mať distribútor a bude to vonku.

Tak ešte tých pár hodín a pív a listovanie si v Korporáciu a potom už táto kniha nie je naša.

Erik, ďakujem ti najviac, že si do toho šiel so mnou opäť. Vtedy Slovenčina pre samoukov/Spam Poetry, teraz Korporácio, čo bude ďalej, haver?

Je pondelok a je to vonku. Ďakujem každému, kto si to objednal v Artfore v predpredaji, a taktiež ďakujem vopred každému, kto si to ešte len kúpi vo svojom obľúbenom kníhkupectve.

A vo štvrtok 23. novembra ju krstíme v bratislavskom Artfore o 19:00. Všetci ste vítaní.

Cíti sa, akoby jediným obrátením strany v knihe zostarol o 10 rokov.

Tak by to napísal, keby to písalo a keby mal slabosť pre gýč a rádoby veľké vety malých ľudí. Dýcha z posledného, ale cíti, že žije.

Po každom behu cíti, že žije.

Teda jedine vtedy.

Vie to.

Leto!, ty môj sparný partner - pomyslí si, a zasmeje sa na humore, ktorému rozumie len on. Beh všemohúci, jediná rozumná činnosť v jeho dňoch plných prázdnych viet v preplnených open-spaceoch vyprázdnenými hlupákmi, čo si myslia, že to celé má zmysel.

Alebo možno len dúfajú, lebo nemajú v čo iné.

A ešte v tie piatky, keď už zostáva iba hodina. Aj tá sa vlečie akoby ju bili celý týždeň egá flákačov a manažérov po hlave príručkami ako ovládnuť svet.

Kroasanty padajú z automatu pomaly.

Jeden by si myslel, že sa ohol časopriestor a všetky tie Jarky a Lenky tam sedia, pijú kávu a veria vo víkendy, čo ubehnú tak, že v pondelok nestačia dýchať.

Lebo pracovný režim a reporty, tie re:polerá dospelých.

Ale on a čas utekajú. Utekajú vždy, každý deň, nech aj leje a prší.

Aspoň stretne menej tých, čo netušia, prečo on nebeháva, ale uteká.

Všetky tie prevýšenia: zbiera vertikálne metre ako vtedy dávno kartičky hokejistov. Vie, že nikdy nebude mať sériu kompletnú, ale je nenáročný.

Uspokojí sa s tým, čo má. Ale každý deň k tomu pridá niečo, nech to rastie ako kopce pred ním, pomníky starých čias, keď to vrelo a bublalo a posúvalo sa.

Teraz po tom stúpa, čo to dá.

Musí utekať, lebo iba vtedy sa vie zastaviť.

Marián Bene Benkovič

Zobraziť diskusiu (0)