Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

​Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava – Povinný tanec so smrťou

11. apríla 2021 uplynulo štrnásť rokov od smrti amerického spisovateľa Kurta Vonneguta jr., ktorý sa preslávil najmä románom Bitúnok č. 5. Pacifistický príbeh v čase svojho vydania (rok 1969) silno kontrastoval s práve prebiehajúcou vojnou vo Vietname, a preto bola kniha v Amerike zakazovaná a jej výtlačky boli likvidované.

„A, samozrejme, Lótovej žene povedali, aby sa neobzrela za všetkými tými ľuďmi a ich domovmi. Ale ona sa predsa obzrela a zato ju mám rád, lebo to bolo také ľudské. Nuž sa premenila na soľný stĺp. Tak to chodí. Človek by sa nemal obzerať. Ja sa istotne už nikdy neobzriem. (...) Táto kniha je nepodarok a nemohlo to byť ináč, lebo ju napísal soľný stĺp.“ (str. 23)

„Kým dakoho zabiješ, spoľahlivo sa presvedč, či nemá nijaké vplyvné konexie. Tak to chodí.“ (str. 86)

Príbeh Billyho Pilgrima je absurdným spôsobom smutný. Vonnegut nám ho predstavuje v troch časových rovinách, ktoré sa navzájom prepletajú. Najprv sa stretávame s Billym, ktorého poslali ako pomocníka vojenského kaplána do bitky o Ardeny. Ani sa nestihol spamätať a už ho deportovali do zajateckého tábora. V druhej rovine to je Billy optik, ktorý spomína na vojnu a všetci ho považujú za trocha streleného. No a nakoniec máme Billyho, ktorý slúži ako exponát v zoo na planéte Tralfamadore. Každá z týchto línií je špecifická a svojská, ale všetky sú rovnako nabité hlbokými myšlienkami, ktoré dokopy vytvárajú mnohovrstevný a fascinujúci literárny počin.

Kurt Vonnegut v mladosti – v roku 1945 – ako vojnový zajatec osobne zažil plošný nálet na Drážďany. V prvej kapitole zaujímavo vysvetľuje zrod knihy a svoju túžbu napísať veľký román o tomto absurdne zbytočnom bombardovaní. Nápad nosil v hlave dlhý čas a ťažko sa mu prerábal do písanej podoby. Nakoniec spod jeho pera vzišiel rozmerovo síce útly, ale obsahovo o to väčší román. Vonnegut sa pri jeho písaní neupriamil len na hrôzy bombardovania Drážďan, ale napísal obžalobu všetkých vojnových zverstiev, ktoré sa udiali.

Na ploche necelých stosedemdesiatich strán Bitúnka č. 5 sa udeje prekvapivé množstvo udalostí a čitateľ, ktorý čakal príbeh týkajúci sa iba vojny, s prekvapením zistí, že vo všetkých časových líniách románu sú výrazné prvky sci-fi a Kurt Vonnegut v nich uvažuje nielen nad otázkami, ktoré sa týkajú vojny, ale často rozvádza až existenciálne úvahy o determinizme, o ľudskom, lineárnom pohľade na vlastné bytie, o posmrtnom živote, o zmysle života ako takého...

„To je veľmi pozemšťanská otázka, pán Pilgrim. Prečo vy? Prečo práve my? Prečo vôbec dačo? Lebo tento okamih jednoducho je. Videli ste dakedy chrobáky uväznené v jantáre? (...) Nuž sme tu, pán Pilgrim, uväznení v jantáre tohto okamihu. Nijaké prečo neexistuje.“ (str. 62)

Bitúnok č. 5 môže zaujať nezvyčajnou štruktúrou textu, keď nesledujeme život, resp. úsek života, hlavnej postavy priamočiaro – nesledujeme jej cestu životom z bodu A do bodu B – ale život Billyho Pilgrima nám je predložený v útržkoch. Vonnegut toto dotiahol do extrému, v ktorom je schopný zmeniť počas štyroch odsekov štyrikrát čas a lokáciu, v ktorých sa jeho postavy práve nachádzajú. Táto stavba deja má evokovať tralfamadorské ponímanie života, ako nám ho autor v románe predstavuje. Ak by sa Vonnegut pri písaní nemusel „obmedzovať“ na fyzický formát, akým je kniha, Billyho príbeh by nám odovzdal povedzme podaním ruky a my by sme ho precítili celý od začiatku do konca v jedinom momente.

„To najdôležitejšie, o čom som sa poučil na Tralfamadore, je, že keď niekto umrie, umrie iba zdanlivo. V minulosti je ešte vždy náramne živý... (...) Všetky okamihy, minulé, súčasné aj budúce, večne existovali, večne budú existovať. Tralfamadorčania (...) vedia pochopiť, že všetky okamihy sú trvalé, a môžu si pozrieť hocaký okamih, ktorý ich zaujíma. Je iba našou pozemskou ilúziou, že okamih nasleduje za okamihom ako zrnká na šnúre, a keď sa okamih pominie, pominie sa naveky. Keď Tralfamadorčan zazrie mŕtvolu, pomyslí si len, že práve v tomto okamihu je nebožtík v zlom rozpoložení, ale v mnohých iných okamihoch sa tej istej osobe vodí priam skvele. (...) Keď počujem, že dakto umrel, (...) poviem to, čo vravia o nebožtíkoch Tralfamadorčania, čiže: ,Tak to chodí.‘“ (str. 26 – 27)

Román Kurta Vonneguta patrí bezpochyby medzi najlepšie romány dvadsiateho storočia. V máloktorej knihe je vojna opísaná s takým odporom, ako práve v Bitúnku č. 5. Vonnegut pôsobivo skĺbil fakty (a aj svoje vlastné zážitky) s fikciou a sugestívnym spôsobom opísal jednu z najtemnejších etáp ľudských dejín, v ktorej človeka dokáže rozplakať aj taká banálnosť ako lyžička sladkého sirupu. Bitúnok č. 5 je vskutku zvláštne čítanie. Niekde vo vás zanechá stopu, ktorá na tom mieste zostane ešte veľmi dlho.

„Dožič mi, bože, VYROVNANOSŤ, aby som prijímal to, čo nemôžem zmeniť, ODVAHU, aby som menil to, čo môžem zmeniť, A MÚDROSŤ, aby som to vždy rozoznal.“ (str. 51)

Kurt Vonnegut: Bitúnok č. 5

Slovart, 2016


Zobraziť diskusiu (0)

Bitúnok č. 5

Bitúnok č. 5

Vonnegut Kurt

Kurt Vonnegut je pokračovateľom veľkých satirikov ako Jonathan Swift alebo Samuel Butler. Spolu s Rayom Bradburym patrí k spisovateľom, pre ktorých je žáner science-fiction predovšetkým príležitosťou odhaľovať pravdu o našom živote a konaní.

Kúpiť za 11,35 €

Podobný obsah

Po troškách

Recenzie

Po troškách

Weronika Gogola je poľská autorka a prekladateľka, ktorej v roku 2017 vyšiel debut – román Po troškách. Kniha získala niekoľko literárnych ocenení a ocitla sa aj v úzkom výbere napríklad na cenu Nike (u našich severných susedov ide o najprestížnejšiu literárnu súťaž). Jej prvotina sa dočkala aj slovenského prekladu a vyšla v tomto roku vo vydavateľstve Slovart. Po troškách je útlou prózou, v ktorej sa však skrývajú mnohé múdrosti života.

Mandolína kapitána Corelliho alias Mnoho podôb lásky

Recenzie

Mandolína kapitána Corelliho alias Mnoho podôb lásky

Louisa de Berniéresa preslávil najmä román Mandolína kapitána Corelliho. Aj keď tento britský prozaik napísal vyše desiatky iných kníh, práve Mandolína sa stala tou, ktorá sa čitateľom pri mene de Berniéres vybaví ako prvá. Z veľkej časti za to pravdepodobne môže aj filmová adaptácia, v ktorej si hlavné postavy zahrali Nicolas Cage a Penelope Cruzová.

Természetes fény

Recenzie

Természetes fény

Veľkolepé! To bolo prvé slovo, čo mi prišlo na myseľ po prečítaní románu Prirodzené svetlo od Pála Závadu. Výnimočný maďarsko-slovenský spisovateľ sa v tejto unikátnej historickej rekonštrukcii znovu dotýka udalostí, ktoré v prvej polovici minulého storočia výrazným spôsobom formovali geopolitickú tvár strednej, ale i východnej Európy. Veľká vďaka patrí vydavateľstvu Slovart, ktoré román uviedlo do života v rámci čoraz vyšperkovanejšej edície MM, pričom určite treba oceniť aj ohromný preklad v podaní Evy Andrejčákovej.