„Co je pinie, uč se od pinie,

co je bambus, uč se od bambusu”

(Macuo Bašó)

Takýmto veršom sa začína populárny román Borovicové ostrovy od nemeckej autorky Marion Poschmann. Počas čítania sa blížime k intuitívnemu poznaniu, že „čo je brada, uč sa od ľudí”. Práve mužské ochlpenie tváre a jeho estetický význam sú predmetmi súkromného vedeckého výskumu, aký chce ústredný protagonista Gilbert Silvester rozlúštiť svojim spontánnym putovaním po Japonsku. Táto kultúra ponúka niekoľko historických a populárnych pohľadov k stanovenému vedeckému výskumu a Gilbert si zaumieni, že sa bude venovať každému detailu v kontexte brád. Film, história, móda. Jeho poznanie je okorenené o špecifické groteskné póly humoru.

Bol to len zlý sen

Impulzom k ceste do Japonska bol nepokojný a živý sen. Gilbertova manželka Mathilda v ňom páchala neveru a to jej intelektuál nevedel v prvých chvíľach odpustiť. Silná väzba sna a freudovského podvedomia vyprovokujú labilného a ľahko neurotického docenta k radikálnemu činu. Náhle sa zbalí a odíde.

Gilbert Silvester by nebol človek vhodný na nezáväznú konverzáciu pri pive. Tento univerzitný pedagóg si ľudí náročne vyberá, mnohými pohŕda a svojim často excesívnym intelektom strpčuje svojej manželke Mathilde život. Možno ju chcel len svojsky zaujať, keď bez varovania, ale hlavne bez nej nasadol do airbusu a vydal sa do Tokia s poslaním študovať tamojšie fúzy a brady. Obáva sa, že ju začína nudiť a to nechce dopustiť. Povahový skrat mu ponúkne priestor, aby sa v odlúčení o sebe a svojej manželke dozvedel viac.

Vzrušenie z odchodu

Prvé chvíle v Japonsku sú zmätočné. O krajine veľa nevie, nikdy po nej ani nijak zvlášť netúžil. To si ale môže priznať maximálne pred sebou. S vervou sa manželke ozýva aby ju informoval o horúcich aktualitách z jeho vedeckého výskumu v podrobnej korešpondencii.

Ticho po odpovedi vyvoláva strašidelný tieň samoty, za akým sa Gilbert Silvester odmieta pozrieť, aby sa v ňom nerozplynul. Navyše Japonsko je krajina pripisujúca samovraždám rituálny, neraz i náboženský charakter. Seppuku/Harakiri, aokigahara, starý a moderný spôsob dobrovoľného odchodu.

“ Japonská borovice hustokvětá, akamacu, o níž se v tomto lese jedná především, bývá považována za ženský strom, vysvětlila Josa, zatímco japonská borovice černá, omacu, která roste především na pobřeží a na ostrovech, za strom mužský. Je to oblíbené téma klasické literatury, dvě prastaré borovice, muž a žena, rostoucí velmi daleko od sebe, jsou navzájem propojeni duchem. To prý jednoduchým způsobem zobrazuje rozličné roviny snové reality.

Tedy les plný ženských borovic červených. Les, jako stvořený pro lidi, kteří mají problémy s matkou, temný, pohlcující. Ideální les pro sebevraha, jenž chce potají opět splynout s všemohoucím, ničivým, odmítavým objektem svého ranního dětství.”

Trpkou ingredienciou románu je podtextový smútok a pocit odlúčenia. Gilbert Silvester sa o sebe v izolácii veľa naučí, ale v listoch pre Mathildu to necítiť. V riadkoch domov vznikajú hluché miesta, kde povrchová vedomosť je len čímsi vzdialeným. Prekrýva vnútornú povahu opotrebovania a skepsu z vôle svoje súkromie meniť. Nový začiatok sa nevie spojiť so strachom z odlúčenia.

Preklad: Tereza Semotamová

Zobraziť diskusiu (0)