Bylinkové rozprávky sú umeleckým dielom, ktoré oplýva fantáziou autorky P. E. Martinkovej a jej fantastika nie je protikladom reality, ale vyjadruje jej vzťah k nej. Určuje jej autorský rukopis, formuje alebo deformuje realitu, podľa autorských emócií a tie sa v knihe prejavujú naplno.

Martinková vytvorila jedenásť rozprávok o bylinkách a dva texty, ktoré majú podobu predrozprávky – úvodu. Zaujali ju podbeľ, pastierska kapsička, ľubovník bodkovaný, rumanček, ruža, repík, pľúcnik, rebríček, čakanka, slez a žihľava. Napísať, že ide o jednoduché dielko, by bolo zavádzajúce. Silný lyrický tón, ktorý z knihy sála, môže byť zrozumiteľný detskému čitateľovi, ale autorkina lyrika je na vysokej úrovni a môže osloviť aj dospelého čitateľa: „Blízko pri oblakoch sa však plakať nesmie. Slnko môže tvoje slzy zbadať a začne plakať s tebou.“ Knihu otvára rozprávka s názvom Rozprávka pre Teba a predstavuje „Veľký deň“, ktorý mali spisovateľkine oči, uši, nos, hmat aj chuť, lebo sa stretli s bylinkami. Každá ďalšia rozprávka pozýva čitateľa stretnúť sa vždy s jednou konkrétnou bylinkou, spoznať, kde rastie, oboznámiť sa s jej účinkami, poslaním a niekedy aj s pôvodom jej vzniku. Rozprávkam svedčí, že napriek ponuke týchto informácií, nemajú didaktickú tendenciu.

Autorka vedie s čitateľom, z textu je zjavné, že s dieťaťom, neprestajný dialóg. Každú chvíľu ho oslovuje, povzbudzuje komunikovať, reagovať na bežné aj fantazijné podnety. Formu intímnej komunikácie zvýrazňuje aj písomná podoba textu, lebo osobné zámená uvádza veľkým písmenom, aj keď nejde o listovú korešpondenciu, ale čisto o verbálny dialóg. Alebo je kniha jej osobným listom dieťaťu – čitateľovi? Na niektorých miestach v texte je Martinková tak senzitívna, že sa jej písanie stáva až dojímavým a nedá sa ubrániť pocitu, že vznik knihy je spojený s konkrétnym nedospelým čitateľom. „Toto leto trvalo krátko. Bol si pri mne taký veselý a živý. Ostali mi po Tebe krásne obrázky.“

Priestor rozprávok je reálny, reprezentujú ho byt v paneláku, sídlisko, lúka, dom, les, záhrada a i., a najmä rozprávačka – autorka, ale preniká doň fantastično, v ktorom ožívajú bylinky, veci, príroda, slnko a i. Antropomorfizácia rastlín a predmetov je overená autorská stratégia, úspešne napodobňuje náš ľudský svet, približuje nám svet neživý, a tomu nášmu svetu zasa nastavuje zrkadlo. Ideový základ knihy tvorí súlad medzi človekom a prírodou a ešte raz človekom, lebo pracuje s myšlienkou spoločenstva, zameriava sa na porozumenie si s prírodou i medzi sebou navzájom.

Martinkovej rozprávky zachytávajú svet poeticky, teda s oslabeným príbehom, aj keď v niektorých rozprávkach (Repík lekársky, Čakanka obyčajná), je dej vyjadrený zložitejšie a naznačuje aj dobrodružnosť. Krehký rozprávkový dialóg sa nerozsype kvôli precitlivenému písaniu, lebo rozprávkarka ho vyvažuje vtipnými a najmä trefnými poznámkami, naznačenými slovnými hrami luxusne schovanými v texte. Keď napríklad vysvetľuje, že pľúcnik lekársky ľudia volajú kľúčom, na konci rozprávky sa prihovorí dieťaťu: „Áno, správne, Ty šibal. Ten kvietok bol kľúčový.“

Z obalu knihy sa dozvedáme, že vznikla ako liek na samotu a smútok, zahnala čierne myšlienky a premenila ich na veselé príbehy. Nemyslím si, že Bylinkové rozprávky sú veselé. Nie je v nich to prvoplánové chi-chi-chi, ktorému sa z veselosti nedá ubrániť a ktoré do niektorých detských kníh nutne patrí. Viac ako veselé, sú Martinkovej texty šťastné. Je v nich prítomné tiché ľudské šťastie a občas nevedno, či ide o bylinky alebo o ľudí.

V čase jesene môže byť knižka vhodným čítaním k voňavému bylinkovému čaju. A keď nám jeseň uštedrí veľa dažďa: „Tváre máme mokré, akoby sme plakali, ale nie sú to slzy. Alebo...“ Bylinkové rozprávky môžu byť liečivým čítaním.

Silvia Kaščáková

Zobraziť diskusiu (0)