Nadácia manželov Vilčekovcov (The Vilcek Foundation, www.vilcek.org) vznikla v roku 2000 a kladie si za cieľ zvyšovať povedomie verejnosti o príspevkoch prisťahovalcov do USA v oblastiach vedy, umenia a obrany ľudských práv. Udeľuje jednak ceny, ktorými vzdáva hold významným alebo sľubným mladým vedcom alebo umelcom z radov imigrantov, ďalej podporuje rôzne projekty a iniciatívy formou grantov a konečne organizuje výstavy umeleckých diel zo zbierok nadácie.

Manželia Vilčekovci si imigrantský údel vyskúšali na vlastnej koži.

Ján T. Vilček sa narodil v roku 1933 v židovskej rodine v Bratislave. Počas vojny jeho matka pracovala ako očná lekárka v Prievidzi, otec sa zúčastnil Povstania a po jeho potlačení sa rodina skrývala v Nitrianskom Rudne. Vilčekovi najbližší sa zachránili, ale viacerí príbuzní holokaust neprežili. Po vojne vyštudoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského a titul kandidáta vied získal vo Virologickom ústave SAV v Bratislave.

Marica Vilčeková sa tiež narodila v Bratislave a študovala dejiny umenia na Univerzite Komenského a na Karlovej univerzite v Prahe. Po štúdiách pôsobila ako kurátorka v Slovenskej národnej galérii. Za Jána Vilčeka sa vydala v roku 1962.

V roku 1964 sa manželia Vilčekovci rozhodli emigrovať z komunistického Československa. Podarilo sa im získať povolenie na víkendovú návštevu kamarátov vo Viedni. Odtiaľ sa presunuli do Frankfurtu, kde získali nemecké utečenecké pasy a požiadali o víza do USA. Tie dostali začiatkom roku 1965 a 4. februára onoho roku pristáli v New Yorku.

Ján Vilček pôsobil na New York University School of Medicine najprv ako docent, neskôr ako profesor, pracoval vo výskume liekov proti autoimunitným chorobám. Spoluvyvinul protilátku a liek (komerčný názov Remicade), ktorý sa používa pri liečbe Crohnovej choroby, reumatickej artritídy, psoriázy a iných chronických zápalových ochorení. Je (spolu)držiteľom 46 patentov. V roku 2012 mu udelili Národnú cenu za technológie a inovácie, ktorú mu osobne odovzdal americký prezident Barack Obama; čestný titul doktora vied mu o.i. udelila aj Univerzita Komenského (2014) a Slovenská akadémia vied (2016).

Marica Vilčeková po príchode do USA pôsobila 32 rokov ako kurátorka v Metropolitan Museum of Arts, popri tom ako konzultantka viacerých neziskových organizácií (Commission for Art Recovery of the World Jewish Congress, Jewish Museum of NYC, Jordan National Gallery v Ammáne, atď.).

Nadácia, ktorú manželia Vilčekovci založili (pôvodne niesla meno matky Jána Vilčeka, Frederiky Fischerovej), je financovaná z výnosov z predaja lieku Remicade a z patentov. Okrem príspevku do nadácie venovali veľké dary aj lekárskej fakulte Newyorskej univerzity a Metropolitnému múzeu umenia, čo ich radí k najštedrejším americkým filantropom.

***

Vráťme sa ale k Vilčekovým cenám (Vilcek Prizes). Udeľujú sa dve hlavné ceny, vždy imigrantom za významný prínos pre americkú spoločnosť: jedna cena za vedecké objavy v oblasti biomedicíny, druhá za umenie. V minulosti boli umelecké ceny udelené napr. za literatúru, hudbu, film, architektúru, tanec, modernú hudbu, dizajn, módu, divadlo, výtvarné a dokonca kulinárske umenie. V roku 2020 prišiel opäť rad na literatúru. V oboch kategóriách, biomedicínskej a umeleckej, sa ďalej udeľujú tri ceny za „tvorivý prísľub“ (Vilcek Prizes for Creative Promise) mladým vedcom a umelcom na začiatku kariéry, ktorí už preukázali mimoriadne výsledky. Poslednou cenou bola v tomto roku cena za excelentnosť pri výkone práva (Vilcek Prize for Excellence in Administration of Justice). Laureáti hlavných cien získavajú odmenu stotisíc, mladí tvorcovia a vedci päťdesiattisíc dolárov.

***

Toto sú tohoroční laureáti literárnych cien:

Vilcek Prize for Literature

Edwidge Danticat

„Za oslnivú prózu a hlboké porozumenie nášho spoločného ľudského údelu, stelesnené jej dielom, ktoré prekračuje žánrové hranice a skúma haitskú diaspóru a iné ľudské príbehy.“

Edwidge Danticat (*1969) sa narodila v Port-au-Prince na Haiti. Keď mala dva roky, vysťahoval sa jej otec do USA, po ďalších dvoch rokoch ho nasledovala matka. Spolu s bratom ich vychovávala teta a strýko, k rodičom sa pripojila až vo veku 12 rokov, ďalšie roky prežila pomerne izolovane v haitsko-americkej komunite v Brooklyne. Rasové predsudky začala vnímať až na vysokej škole. Vyštudovala na Barnard College a na Brownovej univerzite, v súčasnosti žije v Miami v štvrti s vysokou hustotou haitských prisťahovalcov.

Vo svojom diele sa Danticat sústreďuje na život haitskej diaspóry v USA. K najznámejším patria jej román Breath, Eyes, Memories, zbierka poviedok Krik? Krak! a memoáre Brother, I’m Dying.

Vilcek Prize for Creative Promise in Literature

Yaa Gyasi

„Za hlboko angažované písanie, ktoré spája spriaznené oblúky západoafrických a afroamerických dejín, a za jej neúnavné skúmanie nespravodlivostí minulosti a súčasnosti v románe Homegoing (2016).“

Yaa Gyasi (*1989) sa narodila v Nampongu v Ghane. Do USA sa dostala ako dvojročná, keď jej otec dokončoval doktorandské štúdium na Ohio State University; dnes je profesorom francúzštiny na Alabamskej univerzite v Huntsville. Yaa vyrastala od 10 rokov v Alabame, neskôr študovala na Stanfordovej a Iowskej univerzite.

Gyasi debutovala v r. 2016 románom Homegoing (česky Návrat domů, Mladá fronta, 2016), ktorý mal mimoriadny úspech a vyniesol jej celý rad ocenení. O románe sme už na webe Medzi knihami písali v lete 2017. Na september 2020 je ohlásený jej druhý román Transcendent Kingdom (vyd. Knopf).

***

Valeria Luiselli

„Za inteligentné, osobité diela beletrie a literatúry faktu, ktoré nastavujú zrkadlo prisťahovaleckému systému Spojených štátov a svedčia v prospech tých, čo kvôli masovým deportáciám zostali bez hlasu.“

Valeria Luiselli (*1983) sa narodila v Mexico City. Ako dcéra ekonóma a geografa, ktorý bol mexickým veľvyslancom v Uruguaji, Južnej Kórei a Južnej Afrike a pôsobil aj vo viacerých medzinárodných organizáciách, nemala od detstva s cestovaním a neskôr ani so schvaľovaním americkej zelenej karty žiadne problémy. Promovala a titul PhD získala na Kolumbijskej univerzite, učí na súkromnej univerzite na Long Islande a spolupracuje napr. ako libretistka aj s newyorským baletom.

Luiselli pracovala dobrovoľnícky ako prekladateľka na federálnom imigračnom súde. Zážitky dokumentaristicky spracovala v rozsiahlej eseji Tell Me How It Ends: An Essay in Forty Questions (2017). Podtitul eseje sa vzťahuje k štyridsiatim otázkam štandardného vstupného formulára, ktorý museli nedospelí imigranti vyplniť. Beletristicky túto tému spracovala v románe Lost Children Archive (2019).

O autorke na webe Medzi knihami písala prekladateľka Lucia Duero, bola tu uverejnená aj ochutnávka z románu Lost Children Archive.

***

Jenny Xie

„Za vytvorenie jedinečného poetického hlasu, ktorý – vo svojej hravosti a invencii – skúma podstatu perspektívy a osobnosti cez evokatívnnu šošovku v zbierke Eye Level (2018).“

Jenny Xie sa narodila v meste Che-fej v Číne, vyrastala v New Jersey. Študovala na Princetonskej a Newyorskej univerzite. Žije v Brooklyne a vyučuje na Newyorskej univerzite.

Za zbierku Eye Level získala Jenny Xie Cenu Walta Whitmana Akadémie amerických básnikov a bola tiež finalistkou Národnej knižnej ceny za poéziu.

***

Pre úplnosť: Hlavnú cenu za biomedicínu získala Číňanka Xiaowei Zhuang, ceny za tvorivý prísľub v biomedicínskych vedách Turek Kivanç Birsoy, Rumunka Viviana Gradinaru a Francúz Martin Jonikas. Vilčekovu cenu za excelentnosť pri výkone práva udelili Robertovi A. Katzmannovi, sudcovi amerického odvolacieho súdu, za verejnú službu a rozširovanie prístupu imigrantov v núdzi k právnym službám.

Štefan Olejník

(Ilustračné fotografie: vilcek.org, Wikipedia, FB Literary Hub.)

Zobraziť diskusiu (0)