Z remeselníckej cesty po Amerike

Daniel Šustek

Sotva som horko-ťažko vbehol do našej komôrky, zrazili sa vlny nad korábom. Strašlivo sprašťal, takže sme mysleli, že už prišla naša posledná hodina. Ja, hoci som bol celkom zdravý a nemusel som sa starať ani o príbuzných, a bojazlivosť nepatrí k mojim nedostatkom, predsa v tom okamihu stŕplo moje vnútro. Vtom sme pocítili, ako nás vlny dvíhajú do výšky veže, z ktorej nás za hrozného praskotu hodilo zas dolu do hlbiny, takže paluba lode zmizla pod vodou. Hneď zatým začala sa voda liať všetkými škárami a dierami pomedzi okenice a dvere do vnútra lode, najmä do našej izbičky. My, čo sme boli ešte zdraví a nestratili sme duchaprítomnosť, priskočili sme ku dverám, opreli sme sa do nich plecami, aby sa pod tlakom vody neotvorili. S napätím všetkých síl podarilo sa nám udržať dvere zatvorené; ale škárami syčala voda zo všetkých strán, takže sme o chvíľu boli celkom premočení a voda na dne našej komôrky rýchlo stúpala.

...

Listy z Londýna. Od Karola Ladislava Kuzmányho

Pohľad podvečer asi o 6 a pol hod., keď sa všetko von hrnie, je zvláštny – obyčajne o tom čase prší (aspoň za tých troch týždňov, čo som v Londýne, ešte každý deň pršalo) – pomyslieť si ľahko, čo to za trma vrma, kým poprace sa 60 000 osôb do vozov – a v takýchto okamihoch každému obdivovať nadobro chladnokrvnosť a spolu úctivosť tunajšej polície a poslušnosť ľudu na proti nej. Často je množstvo vozov tak veľké, že idú v šesť radoch a predsa sú tak husto jeden pri druhom, žeby bez všetkej obťažnosti aj za hodinu mohol prechodiť z jedného voza na druhý.

...

Moja cesta do Francie a Anglie

Karol Anton Medvecký

Mesto je zvonku krásne, ale vnútri v budovách je dosť nečistoty a po uličkách smradu a neporiadku. Tí vychýrení majstri všetkej vzdelanosti a zdvorilosti, v čom boli Francúzi cez stoletia učiteľmi ostatných národov sveta – dnes akoby boli vyčerpaní. Neporiadku plno; po verejných miestnostiach a železniciach sú Francúzi dosť grobianski a to aj k paniam; a vzdelanosti tiež nebadať tam priveľa. V popredných uliciach počítajú obchodníci nakúpený tovar bez násobenia. Tri páre ponožiek (fusekli) po frc. 4,50 si taký obchodník napíše na ceduľku tri rázy jedno pod druhé a potom to spočítá, miesto, aby obnos troma znásobil. Takto vyzerá tá vychýrená vzdelanosť väčšiny Francúzov.

...

Cestopisné zlomky.

Výlet na more jadranské

Jozef Viktorin

Každý čas má svoje znamenia; i času tohoto, v ktorom žijeme my a ktorý časom parochodov pomenovať slobodno, medzi inými zvláštna, ako by známka pozostáva v tom, že si podnikatelia premávacích prostriedkov nové a nové vymýšľajú spôsoby, nimi obecenstvo ku cestovaniu vábia, aby len účastiny, rozmnoženými príjmami,

čo možno najvyššej ceny dosiahli. Takýto nový, pre podnikateľov výnosný a predsa pre obecenstvo lacný spôsob cestovania sú v najnovších časoch do života uvedené tak nazvané zábavné ťahy, ktorých praktickosť dokazuje sa tým, že pri veľmi lacnej cene povozného berie na nich účasť poťažne veľké množstvo obecenstva, a tak i ďaleké kraje menej zámožným jednotlivcom za skromný peniaz navštíviť možno. Zvlášť od roku 1862. V rozličných mestách Európy podobné zábavné ťahy podujali a podarili sa, i nie je teda divu, že aj pešťbudínčania, aby za inými veľkomešťanmi nezaostali, na taký výlet pomysleli.

A kamže mali podnikatelia pešťbudínskeho zábavného ťahu najsamprv obrátiť zraky svoje, keď nie ku brehom Mora Jadranského, pokiaľ až, dľa nádejí asi pred 20 rokmi vyslovených, panstvo uhorské, vlastne panstvo národa maďarského malo sa rozpriestraniť?

...

Cestopisné obrázky

Svetozár Hurban Vajanský

Večerí sa. Západ zajasal sa v purpurovej farbe. Obzor z oboch strán zory halí v hmlu. Hajná vrán lietajú nad krajom. Purpur bledne. Ruch a hrmot vlaku zahlúša hlas zvonov z blízkej dedinky. Hanblivým blyskotom vyskakuje jedna hviezdička za druhou na šedé nebo. Už sotva čo rozoznať z kraju, len časom vidno mihot z nízkych

okienok. Vlak zastal na malej stanici, „pol-stanicou“ menovanej. Stráž klepe kladivkom na kolesá vozňov, či dávajú plný zvuk, znakom ich súcosti. Tichá monotónna pieseň znie z ďaleka, tri-štyri ženské hlasy v utešenom súlade! Neklep, neklep, bratec, daj počuť onú pieseň! Postoj ešte trochu, postoj rušeň! Jak mnoho smútku a cez smútok koľko životnej sily preráža sa v piesni! Jak rád bych videl

postavy mladých devíc, nemožno, tma ich pokrýva. Rušeň hvizdne... postoj, postoj... veď to pieseň nikdy nepočutá. Nemilosrdný rušeň, vyrval mňa z tónov a dúm!

...

Z Aschabadu do Odesy

Matúš Filo

Dolina v tomto mieste už úžila sa a zas dostala obšírny vid. Dediny gruzínske neschodili nám z očú, ktoré dolu i vysoko v grúňoch posiate ležali. Tak dotiahli sme do mestečka Michalova, odkiaľ tisli nás štyri k tomu zvláštne ustrojené rušne, hore príkrym Suramským vrchom na stanicu Pony. Pony leží veľmi vysoko, odtiaľto vidná

na stá verst diaľky na odľahlé strany, východnej i západnej doliny. Celý vrch osypaný je rozmanitým kvetmi. Z Pony spúšťali sme sa ticho dolu, zas pri pomoci štyroch rušňov. Neharmonické zvuky bŕzd revali po dolinách ani levy.

Zobraziť diskusiu (0)