PROLÓG
Žena na Hesterinej ulici

1969

Varja

(...)

Keď Varja osamie, panika sa v nej stupňuje. Cíti sa odrezaná od súrodencov, akoby stála na pobreží a pozerala na ich vzďaľujúcu sa loď. Nemala dovoliť, aby sem prišli. Kým sa dvere odchýlia, spotí sa nad hornou perou a za pásom sukne. No už je neskoro, aby odišla tak, ako prišla, a ostatní ju čakajú. Varja roztvorí dvere.

Ocitne sa v malej garsónke, ktorá je taká prepchatá, že si najprv nikoho nevšimne. Knihy sú naukladané na dlážke ako modely mrakodrapov. Poličky v kuchyni sú plné novín namiesto jedla a trvanlivé potraviny sa kopia na kuchynskej linke: keksy, cereálie, polievky v konzervách a asi tucet najrôznejších druhov čajov. Sú tu tarokové karty, hracie karty, astrologické tabuľky a kalendáre – Varja rozozná jeden v čínštine, ďalší s rímskymi číslicami a na treťom sú vyobrazené fázy mesiaca. Je tu aj zažltnutý plagát I-ťingu, najstaršieho klasického čínskeho textu, ktorý Varja spoznala podľa hexagramov z Klarinej Knihy veštenia; váza plná piesku; gongy a medené misky; vavrínový veniec; kôpka drevených paličiek, akoby konárikov, s vyrezanými vodorovnými čiarami; a miska kameňov, niektoré z nich previazané dlhým kusom špagátu.

Iba kútik pri dverách vyzerá upratane. Je tam skladací stôl a pri ňom dve skladacie stoličky. Vedľa neho je menší stolík, kde sú umelé červené ruže a otvorená Biblia. Pri nej stoja dva biele sadrové slony, kostolná sviečka, drevený kríž a tri sošky: Budha, Panna Mária a Nefertiti, ktorú Varja spoznala len vďaka malému rukou písanému nápisu NEFERTITI.

Varju sužuje pocit viny. V židovskej škole im vysvetlili, prečo nemajú uznávať idoly. S vážnou tvárou počúvala rabína Chaima, ako čítal z traktátu Avoda Zara. Rodičia by neboli nadšení, že je tu. Ale nestvoril predsa aj vešticu Boh, tak ako stvoril Varjiných rodičov? V synagóge sa vždy snažila modliť, ale Boh nikdy neodpovedal. Veštica aspoň odpovie.

Žena stojí pri výlevke a sype čaj do krehkej kovovej guľky. Má oblečené široké bavlnené šaty, na nohách kožené sandále a na hlave tmavomodrú šatku; dlhé hnedé vlasy má spletené do dvoch francúzskych vrkočov. Je síce mohutná, ale pohybuje sa elegantne a s istotou.

„Kde sú moji súrodenci?“ Varja má hlas chrapľavý a hanbí sa za zúfalstvo, ktoré v ňom počula.

Rolety sú zatiahnuté. Žena vyberie z najvyššej poličky hrnček a vloží doň kovovú guľku.

„Chcem vedieť,“ zvýši hlas Varja, „kde sú moji súrodenci.“

Kanvica na sporáku píska. Žena vypne horák a zodvihne kanvicu nad hrnček. Voda sa z nej leje ako hrubý priezračný povraz. Izbu naplní vôňa trávy.

„Vonku,“ odpovie.

„Nie, nie sú. Čakala som na chodbe a nevyšli.“

Žena pristúpi k Varji. Líca má tučné, nos mäsitý, pery našpúlené. Pokožku má zlatohnedú, presne ako Ruby Singhová.

„Ak mi neveríš, nič s tým nenarobím,“ vraví. „Vyzuj sa. Potom si môžeš sadnúť.“

Pokarhaná Varja si vyzuje čierno-biele poltopánky a uloží ich ku dverám. Možno má žena pravdu. Ak jej nezačne dôverovať, celý výlet stratí zmysel a tiež to, čo všetko kvôli nemu riskovali: otcov pohľad, matkinu nespokojnosť, úspory všetkých štyroch. Sadne si za skladací stôl. Žena pred ňu položí hrnček čaju. Varja myslí na čarovné nápoje a jedy, na Irvingovho Ripa van Winkla a jeho dvadsaťročný spánok. Potom si spomenie na Ruby. Rishika o všetkom vie, povedala Ruby. Nikdy sa jej dostatočne neodvďačíme. Varja zodvihne hrnček a uchlipne si.

Veštica sedí na stoličke oproti. Premeriava si Varjine stuhnuté ramená, vlhké dlane a tvár.

„Necítiš sa veľmi dobre, však, drahá?“

Varja prekvapene preglgne. Pokrúti hlavou.

„Čakala si, že ti bude lepšie?“

Varja sa nehýbe, ale tep sa jej zrýchľuje.

„Bojíš sa,“ prikyvuje žena. „Máš starosti. Na tvári máš úsmev, smeješ sa, ale v srdci si nešťastná; si osamelá. Je to tak?“

Varjine ústa sa súhlasne zachvejú. Má pocit, že jej praskne srdce.

„To je škoda,“ povie žena. „Musíme niečo urobiť.“ Zapuká prstami a kývne k Varjinej ľavej ruke. „Ukáž mi dlaň.“

Varja sa posunie na stoličke a natiahne ruku k veštici, ktorej ruky sú rýchle a chladné. Varja dýcha plytko. Nespomína si, kedy sa jej naposledy dotkol cudzí človek; najradšej má medzi sebou a ostatnými akúsi membránu, niečo ako pršiplášť. Keď sa vráti zo školy, kde sú lavice mastné a obchytané a ihrisko zamorené škôlkarmi, umýva si ruky, až kým nie sú takmer zodraté.

„Naozaj to dokážete?“ opýta sa. „Viete, kedy zomriem?“

Desí ju nestálosť šťastia: jednofarebné tabletky, ktoré dokážu povzbudiť myseľ alebo ju naopak rozvrátiť; muži, ktorých náhodne vybrali a odviezli do vietnamského zálivu Cam Ranh a do hôr Dong Ap Bia, kde našli v bambusových húštinách a v obrej tráve tisíc mŕtvych. Eugen Bogopolski, jej spolužiak, a Varja mali iba deväť, keď troch Eugenových bratov poslali do Vietnamu. Všetci traja sa šťastne vrátili a Bogopolski doma zorganizovali oslavu. O rok Eugen skočil do bazéna, narazil hlavou o betónové dno a zomrel. Dátum Varjinej smrti by bol jedinou vecou – možno tou najdôležitejšou –, ktorú by vedela naisto.

Žena sa na ňu díva. Oči má jasné, sú ako čierne guľôčky.

„Viem ti pomôcť,“ povie. „Uľaví sa ti.“

Vráti sa k Varjinej dlani, najskôr skúma jej tvar, potom hranaté prsty s krátkymi nechtami. Jemne jej potiahne palec dozadu. Neohne sa však príliš. Skúma priestor medzi Varjiným štvrtým a piatym prstom. Stlačí konček malíčka.

„Čo hľadáte?“ opýta sa Varja.

„Tvoj charakter. Počula si už o Herakleitovi?“ Varja pokrútila hlavou. „Grécky filozof. Charakter človeka je jeho osudom – toto povedal. Tí dvaja sú k sebe pripútaní, ako brat a sestra. Chceš vedieť, čo ťa čaká?“ Voľnou rukou ukáže na Varju. „Pozri sa do zrkadla.“

„A čo ak sa zmením?“ nezdalo sa jej možné, aby mala budúcnosť už v sebe ako herečka v zákulisí, ktorá desaťročia čaká, kým vyjde na scénu.

„V tom prípade by si bola výnimkou. Lebo väčšina ľudí sa nemení.“

Veštica obráti Varjinu ruku a položí ju na stôl.

„Dvadsiateho prvého januára 2044.“ Jej hlas je vecný, akoby oznamovala teplotu alebo víťaza loptovej hry. „Máš času a času.“

Varjino srdce sa na chvíľu otvorilo a povznieslo. V roku 2044 bude mať osemdesiatosem rokov, celkom slušný vek. Potom sa zarazí.

„Ako to viete?“

„Čo som ti povedala o dôvere?“ veštica nadvihne husté obočie a zamračí sa. „Teraz choď domov a premýšľaj o tom, čo som povedala. Ak ma poslúchneš, bude ti lepšie. Ale nikomu nič nepovedz, je to jasné? To, čo som ti vyčítala z ruky, je len medzi mnou a tebou.“

Žena sa na Varju uprene díva a ona jej pohľad opätuje. Teraz, keď skúma druhých a neskúmajú ju, stane sa niečo zvláštne. Zo ženiných očí sa vytratí lesk a už sa nepohybuje tak elegantne. Veštba, ktorú si Varja vypočula, je príliš pozitívna, a práve to je dôkazom, že žena je podvodníčka: možno vyveští rovnaký osud každému. Varja si spomenie na čarodejníka z krajiny Oz. Presne ako on, táto žena nie je žiadna vedma, nijaká veštica. Len klamárka a podvodníčka. Varja vstane.

„Môj brat vám mal zaplatiť,“ povie, kým sa obúva.

Aj žena sa zodvihne. Varja sa nazdáva, že sa vybrala k dverám šatníka – na kľučke visí podprsenka, košíky sú také veľké ako sieť, do ktorej v lete Varja chytala babôčky –, ale mýli sa, je to východ. Žena otvorí dvere a Varja zbadá pás červených tehál, spleť únikového schodiska. Keď k nej zospodu doľahnú hlasy súrodencov, spadne jej kameň zo srdca.

Ale veštica pred ňou stojí ako zábrana. Uštipne ju do ruky.

„U teba všetko dobre dopadne, drahá.“ V jej tóne je niečo desivé, akési naliehanie, aby to Varja počula, naliehanie, aby tomu aj uverila. „Všetko dobre dopadne.“

Varjina koža medzi ženinými prstami zbelie.

„Pustite ma,“ nalieha.

Je prekvapená, ako chladne to vyslovila. V ženinej tvári sa so šklbnutím zatiahne záclona. Pustí ju a odstúpi.

Chloe Benjamin : Nesmrteľní

Vydavateľstvo Artforum, september 2018

Preklad : Sofia Skokanová

Zobraziť diskusiu (0)