Christopher Eric Hitchens ( 1949 – 2011 ) byl anglicko-americký spisovatel a novinář. Byl známý pro svůj obdiv George Orwella, Thomase Paina a Thomase Jeffersona a pro kritiku matky Terezy, Billa Clintona, Hillary Clintonové a Henryho Kissingera. Pro svůj konfrontační styl se stal vychvalovanou i kontroverzní osobností.

Spolu s Richardem Dawkinsem, Samem Harrisem a Danielem Dennettem byl přední postavou nového ateismu a sám sebe popisoval jako antiteistu, který věří ve filosofické hodnoty osvícenství. Říkal, že člověk „může být ateistou a zároveň věřit, že víra v boha je správná“, ale že „antiteista je někdo, kdo si myslí, že pro takový předpoklad nejsou žádné důkazy.“ Také tvrdil, že myšlenka boha nebo nejvyšší bytosti je totalitní víra, která ničí individuální svobodu. O ateismu a povaze náboženství napsal v roce 2007 knihu Bůh není veliký. Ta vyšla spolu s knihou Thomas Paine a jeho práva člověka česky.

Ve slovenštině jsou čerstvě ke čtení dvě jeho knihy. Kromě Listů mladému skeptikovi také jeho slavná kniha Misionárska poloha: Matka Tereza v teórii a praxi. Na příkladu dnes svaté Matky Terezy, se Hitchens snaží ukázat pokrytectví, která často souvisí s praxí náboženství. V této knize jde např. konkrétně o shledávání určité perverzní krásy v lidském utrpení, které podle misionářky přibližovalo trpící ke Kristu. Hitchens dokládá, že s nemocnými bylo zacházeno ve střediscích Milosrdných sester z této perspektivy, mnozí že také byli obraceni na víru a křtěni proti své vůli.

V sedmdesátých a osmdesátých letech byl členem komise, která pomáhala našim disidentům publikovat knihy. V roce 1988 ho v Praze zatkli kvůli účasti na setkání se stoupenci Charty 77, které vedl Václav Havel. "Když jsem se zeptal, proč mě zatýkají, řekli mi, že není třeba znát důvod," popisoval Hitchens dramatický okamžik ve své knize Hitch-22.

Christopher Hitchens zemřel 15. prosince 2011 na následky rakovinu jícnu.

Ukázka z knihy Listy mladému skeptikovi

Úvodom

Milý X,keď už nastal čas zdvihnúť kotvy tejto papierovej loďky, rozhodol som sa, že Ti na úvod napíšem list na rozlúčku. Ako iste vieš, kým vydavatelia a tlačiarne knihu dolaďovali, ocital som sa hneď na niekoľkých frontoch. A na um mi vtedy priplávala Tvoja zablúdená otázka:Ako reagujem, keď vidím, ako tlač zneužíva či prekrúca moju osobu alebo názory?

Stručná odpoveď znie, že som si síce zvykol, ale stále mi to nie je ľahostajné. Sám na ľudí útočím a kritizujem ich, takže na revanš nemám právo očakávať zhovievavosť. Zároveň neverím autorom, ktorí tvrdia, že ich recenzie či kritiky nezaujímajú. Už ma však unavuje dookola čítať recenzie a kritiky zlátané z úryvkov zo starších recenzií a kritík. Nikdy v nich nechýba úvodný odsek, obvykle napísaný v štandardizovanom poradí pokryteckých slov, ktorý znie zhruba takto: „Hitchens, kritik takých osobností ako Matka Tereza, princezná Diana či Bill Clinton, sa tentoraz vrhol na...“

Ako si už iste uhádol, deprimuje ma to. Po prvé ma vyčerpáva, že neustále redukujú moju údajnú „profesiu“ na nič nehovoriace recyklované frázy. Nemajú ani toľko originality, aby aspoň napísali: „Hitchens, ktorý kritizoval Matku Terezu za jej nehynúcu podporu Duvalierovho režimu na Haiti.“ Ide o nenápadný spôsob, akým sa marginalizuje a povýšenecky ututláva nesúhlas s väčšinou.

Nechcem sa však ľutovať. Píšem, aby som Ti vyrozprával, čo všetko sa mi prihodilo v priebehu jedného mesiaca, od mája do júna 2001. Na priamu žiadosť Vatikánu som bol pozvaný svedčiť za opozičnú stranu na vypočúvania týkajúce sa nadchádzajúceho svätorečenia Matky Terezy. Išlo o obrovskú príležitosť vžiť sa do roly doslova diablovho advokáta a musím povedať, že cirkev pristupovala oveľa ostražitejšie a opatrnejšie než moji liberálni kritici. Uzatvorená miestnosť, Biblia, diktafón, monsignor, diakon a cirkevný otec – vážny výsluch, pri ktorom ma vyzvali predložiť všetky pozbierané dôkazy a vyjadriť vlastné názory. O tom však inokedy, dôležité je, že máme oficiálnu nahrávku, ktorá už nie je monopolom fundamentalistov.Britská televízia odvysielala vyčerpávajúci dokument o princeznej Diane, v ktorom (konečne) ponúkla dostatok priestoru a času tým, ktorí nepodporovali jej kult osobnosti.

Aj mne položili niekoľko otázok a tentoraz som nedostal ani len zlomok niekdajšej hysterickej pošty. Keď si si ju ešte donedávna dovolil kritizovať, riskoval si úraz. Žeby niekedy bolo potrebné nielen dvakrát merať, ale aj dvakrát strihať? Slobodana Miloševiča previezli do Haagu, kde sa postaví pred súdny dvor. Nebol som práve nadšený z toho, ako ho prakticky „odkúpili“ zo Srbska výmenou za sľuby o finančnej podpore. Odkedy podpísal Daytonskú mierovú zmluvu, čím sa zaviazal spolupracovať so súdnym dvorom, však uplynulo už niekoľko rokov a ako sa hovorí, odtiaľ potiaľ. Spomenul som si na všetky hádky o Srebrenici, Sarajeve a Kosove a na všetky nedomyslené výhovorky, ktorými nás kŕmili len preto, aby sme sa nevzopreli srbskému fašizmu. A spomenul som si aj na ťažké časy v Bosne, keď všetko vyzeralo beznádejne, a pocítil som štipku hrdosti na všetko, čo sa mi podarilo, no zároveň som sa hanbil, ako málo toho bolo. Na lístku, ktorý spísal nevlastný brat Billa Clintona Roger, sa našiel prezidentov podpis. Roger sa pokúšal získať milosť pre drogového dílera a taktiež sa snažil vysvetliť, ako sa dostal k tučnému balíku cestovných šekov. Ani tu nechýbalo typické zahmlievanie a tvrdilo sa, že nie je „dokázaná protislužba“, ale všimol som si, že po tom, čo prezident udelil bohatému daňovému podvodníkovi Richovi milosť, trvalo hodných pár mesiacov, kým so mnou opäť niekto začal nesúhlasiť, keď som tvrdil, že Clinton je len mizerný podvodník. Ver mi, pamätám si, keď tomu bolo inak...

Henryho Kissingera donútili v televízii reagovať na mojeobvinenia,že je zodpovednýzavojnovézločinya zločiny proti ľudskosti. Až maniacky a zúfalo sa pokúsil zmeniť tému a vyhlásil o mne, že popieram nacistický holokaust. (Ako to už býva zvykom, spomenul ešte Matku Terezu a z nejakého dôvodu aj Jackie Kennedyovú.) Vďaka tomu som proti nemu mohol začať viesť právne konanie, jednak za očierňovanie mena, a najmä som chcel – cez proces sprístupnenia listín a skutočností – demonštrovať, že je skúsený a notorický klamár. Keď vezmeme do úvahy, čo som o ňom napísal v novinách, každý videl disproporciu medzi tým, za čo sa so mnou súdi on a za čo ja. Na rozdiel od neho som však vedel doložiť každé slovo a to je stále rozdiel. (Adlai Stevenson raz povedal Richardovi Nixonovi: „Ak o mne prestaneš klamať, prestanem o tebe hovoriť pravdu.“ Slasť pre uši, no nemal som právo dohodovať sa s niekým, kto rozvrátil Kambodžu, Cyprus, Čile a Východný Timor.)

Prežil som teda fascinujúci a až neuveriteľný mesiac. Možno najlepší mesiac svojho života. (V rovnakom období som dokončil aj štúdium Georga Orwella na počesť storočnice od jeho narodenia. Bolo by omnoho civilizovanejšie, keby som písal o ňom, radšej než o komkoľvek zo skôr spomenutých.) Nepíšem Ti to však len preto, aby som sa chválil, aj keď ani tomu sa nevyhýbam. V prvom rade mi však tento mesiac vynahradil nekonečné množstvo iných mesiacov, ktoré spĺňali predstavy ľudí vzíducich z kultúry celebrít, zberby expertov na politickú propagandu, nečestných právnikov, pseudoštátnikov a kňazov. Samozrejme, že sa vrátia, ako inak. Vždy sa „vrátia“. Nikdy sa ich nezbavíme. Ich víťazstvo však nie je predurčené. Veľmi sa teším na deň, keď sa za všetko ospravedlnia. Prinesie mi to oveľa väčšie zadosťučinenie ako ktorákoľvek ilúzia pozitívnej recenzie či „dobrej reklamy“.

Dúfam, že na nasledujúcich stranách, za ktoré sa Ti musím poďakovať, lebo si ma k nim vyprovokoval, mnohé z uvedených myšlienok ešte podporím.

Christopher Hitchens, Stanfordova univerzita, Kalifornia, Deň nezávislosti, 2001

v článku použito info z wiki a z nakladatelství

Zobraziť diskusiu (0)