„Krajina je jednou z chutí slova priestor“, hovorí Juraj Gábor, „Krajinu nikto nevlastní“ pripája sa Anna Nacher, „Tvary, ktoré tvoria krajinu, nám bez interpretácie nič nepovedia“, spomenie Juraj Briškár. Každý z nich má na krajinu iný pohľad, a ani jeden by nebolo možné nájsť na Wikipedii. Je vidieť, že Peter Michalík moderuje diskusiu s kreatívnymi ľuďmi s autentickým pohľadom na svet.

photo©Mišenka

Každý z diskutérov sa podelil o svoj osobný príbeh, spojený s krajinou. Aj keď, pokiaľ ide o Osobný príbeh, na ten Juraj Briškár neverí. Verí skôr na to, že aj človek je verziou krajiny – má predsa dve polovice ako dva brehy rieky, cez ktoré pretekajú telové tekutiny, alebo Dunaj. Pokaľ ide o druhy krajiny, páčia sa mu skôr mestá, pretože tie vytvorili ľudia. „Každé mesto je písmenková polievka“, hovorí.

Juraj Gábor, autor Zrakovej pyramídy, ktorá stojí v Súľove a stala sa turistickou zaujímavosťou, sa podelil o spomienky z detstva, ktoré ho viedli k využívaniu prírodného priestoru a vyformovali jeho súčasnú percepciu krajiny. Otec jeho a brata rád vodil po kopcoch, ale nevedel, aký cieľ je možné za deň splniť. „Často deň končil, a my sme boli ešte len pred cieľom“, priznáva. To ho možno viedlo aj k jemným zásahom do prírodného priestoru či „vytyčovaniu“ obrazu, na ktorý sa má divák pozerať, ako je to aj pri Zrakovej pyramíde. Avšak pripomína, že nemá rád, keď sa ľudia snažia obraz zafixovať. „Vnútro obrazov, ktoré vytýčim, sa mení“, hovorí a túto premenlivosť pokladá za veľmi dôležitú.

Najkonkrétnejšie sa o krajine vyjadrovala Anna Nacher. Pri rozprávaní spomínala najmä pozemok, ktorý si kúpili spolu s ďalším členom skupiny Karpaty Magiczne, charakterizovaný ako „Rokliny, svahy a výmole“. Túto časť zeme sa nesnažia meniť, ale najmä jej porozumieť. „Snažíme sa byť partnermi tohto miesta“, spomína. Zároveň hovorí o tom, čo sa dá naučiť z trhania buriny alebo ako získať nádej pozorovaním stromu, ktorý vyrastie aj v nehostinných podmienkach. „Hovorím tomu materiálna metafora“, s úsmevom hovorí poľská speváčka, ktorej je vďaka snahe hovoriť po slovensky výborne rozumieť.

Diskusia viedla k mnohým myšlienkam, konkrétnym aj abstraktným, bežným aj takým, nad ktorými je potrebné dobre sa zamyslieť. Svoj cieľ rozhodne splnila: ukázať, že slovo „Krajina“ evokuje v každom vlastný význam a funkciu, a môže viesť k zaujímavej diskusii o detstve, pozemkoch či písmenkovej polievke.

Prečo pápež nie je žena?

Túto tému otvoril, vcelku nečakane, Jón Kalman Steffansson na piatkovej besede v Zichyho paláci. Odpoveď na moderátorovu otázku sa tak stratila v autorovom názore na postavenie žien v dnešnej spoločnosti. Jeho postrehy, názory aj krátke príbehy si prišlo vypočuť mladšie publikum ako v akejkoľvek inej krajine, kde autor bol. Steffanson bol z toho príjemne prekvapený, mal pocit, že slovenská mládež veľa číta.

Jón Kalman Steffanson bol pre mnohých účastníkov hlavnou hviezdou Bratislavského knižného festivalu. Tohto islandského spisovateľa spoznali slovenskí čitatelia prostredníctvom jeho knižky „Letné svetlo a potom príde noc“, ktorá sa stretla s úspechom. Pred pár dňami mu v slovenskom preklade vyšla aj druhá, „Ryby nemajú nohy“. Pohľad na divákov, počúvajúcich každé Steffanssonovo slovo, držiac obe knižky v rukách, nie je úplne bežný. Aj keď pre Jóna Kalmana možno áno.

photo©Mišenka

O turistoch

Autor na otázku, prečo Island začal byť populárnym, odpovedá „Neviem, keby som vedel, predával by som know-how iným krajinám a veľmi by som zbohatol.“ a hneď pripája príbeh z detstva: „Keď som vyrastal, na Island nechodievali turisti. Prvý turistický autobus som videl v trinástich. Nikto nechápal, prečo sem prišli turisti, jediné, čo sme vedeli, bolo, že to nie je islandský autobus, lebo nebol zelený.“ Následne, s pomocou moderátorových otázok, opisuje vzťah Islanďanov k prírode, ktorá bola pre nich dlho len prostredím, v ktorom sa snažili prežiť. „Počasie sa tam stále mení, nemôžem mu veriť, neznášam ho.“ potom pridáva príbeh o rokoch, ktoré prežil v Kodani: „Neznášal som počasie tam, vôbec sa nemenilo.“

photo©Katarina Bell Photography

O snoch

Moderátorove otázky boli občas priveľmi abstraktné a diváci ostávali zmätení, čo na otázku o tom, čo pre autora znamená sen či také striedanie svetla a tmy môže Jón Kalman odpovedať. Avšak, ten si vždy našiel príbeh, ktorý slová z otázky obsahoval. Rozhovoril sa o tom, že Islanďania občas berú sny za negatívne, pretože pri nich zabúdajú pracovať – a ako môžu prežiť na Islande, ak nepracujú? Na druhú stranu uznáva, že bez snov by už dávno vymreli. „Sny nás udržiavajú živých“, tvrdí a pridáva: „Preto máme tak radi kostýmy, máme toľko hudobníkov a spisovateľov – potrebujeme to, aby sme prežili na Islande.“ Následne prekvapeným divákom pridáva: „Teraz začínate veriť, že Island je drsný. Možno to hovorím preto, že už je tam priveľa turistov.“, a ešte dodáva: „Ale nie, vy nie ste turisti, vy ste hostia, turisti sú len tí ostatní.“ Jón Kalman dokazuje počas každej odpovede svoj zmysel pre humor.

Beseda sa niesla v príjemnom duchu, Steffansson bol napriek zjavnej únave prirodzený a bezprostredný, čo nebolo prekvapivé, keďže za tri dni stihol tri stretnutia so slovenskými čitateľmi. Pri rozprávaní o tme a dňoch, kedy je v Reykjavíku svetlo len 2 či 3 hodiny denne pridal radu, čo je vtedy výborná aktivita: „Opite sa a sledujte východ slnka. A ak vám vynadajú, že ste sa opili, povedzte, že som vám to odporučil ja.“

Kde sa berie génius mesta?

Úvaha o tom, čo tvorí to správne čaro m(i)esta a ako ho zachovať bola centrálnou témou sobotňajšej diskusie medzi moderátorom Michalom Havranom a hosťami - Danielou Olejníkovou, Stanom Vallom a Marekom Debnárom. Ilustrátorka, prekladateľ a filozof hľadali odpoveď aplikovateľnú nielen na skutočné mestá, ale aj na tie literárne.

Od slovenských Šároviec, cez Sicíliu až po Orient. Diskutéri si počas rozprávania o miestach urobili zastávky po celom svete. Podelili sa o dojmy aj názory, snažili sa vytvárať hypotézy. Rozdielnosť ich profesií sa zaslúžila o tri rozdielne pohľady na každú tému, autentické tri svety v jednej hodine.

Michal Havran/photo©Katarina Bell Photography

Daniela Olejníková/photo©Katarina Bell Photography

Stanislav Vallo/photo©Katarina Bell Photography

Marek Debnár/photo©Katarina Bell Photography

Prečo tam a nie tu?

Na začiatku v diskusii padla aj otázka, prečo spisovatelia situujú fikciu skôr do Orientu, a nie napríklad do Prievidze či Trebišova. Marek Debnár odpovedá trochu prekvapivo: „Európske mestá sú postavené s určitou štruktúrou, ktorá sa všade opakuje, mestá sa na seba podobajú. Na Oriente môže byť lákavé, že tam ľudia myslia inak.“

Stano Vallo na otázku odpovedá ešte prekvapivejšie: „Som veľmi rád, že k tomu neviem nič povedať. Je to absolútne neopísateľné.“, a pridáva príbeh o tom, ako sa počas pobytu v Ríme každý víkend chodil prechádzať po meste. „Mohol som prejsť x-krát okolo Kolosea, ale pocity sa neošúchali.“. Avšak, v Bruseli takúto chuť už nemal. Kvôli tejto absencii príťažlivosti mesta mal však viac času na prekladanie. „Vďaka tomu som preložil posledného Ecca skôr ako Česi.“ hovorí s víťazoslávnym úsmevom.

Ideálne miesto

Moderátor sa hostí opýtal na ich ideálne miesto na život, a tí zisťujú, že odpovede sú veľmi subjektívne. Daniela Olejníková si obľúbila Taliansko, Sicíliu a malý taliansky ostrovček vedľa nej. „Neviem, prečo je toto to ideálne miesto, ale je zaujímavé to zisťovať“ hovorí. Marek Debnár sa zamýšľa odlišným spôsobom: „Mesto, kde sme nič neprežili, je to, čo nás láka najviac“. Stano Vallo sa rozhovoril hneď o niekoľkých miestach, o Ríme, Banskej Štiavnici aj o Šárovciach, kde teraz aj vďaka nemu stojí pomník Marcovi Aureliovi. Ten v okolí tejto dedinky napísal prvú kapitolu svojho diela z druhého storočia „Hovory k sebe“.

Čo tvorí to správne čaro miesta?

Hostia aj diváci zistili, že na túto otázku je špecificky ťažké odpovedať, každý sa totiž cíti dobre niekde inde. „Sú mestá, ktoré sú naprojektované tak, aby spĺňali všetky potreby ľudí, napriek tomu sa v nich ľudia necítia dobre.“, hovorí ilustrátorka. Všetci traja hostia sa však zhodli, že niektoré miesta majú špecifické „genius locci“. Pre Mareka Debnára je pre mesto dôležitá určitá miera nedokonalosti, a nakoniec uzná, že potrebná je aj prítomnosť ľudí. „Keď vyženiete z mesta ľudí, jeho krása sa stratí.“ hovorí. Ako ho ale zachovať? „Keď sa snažíme nasilu udržať Genius Locci na nejakom mieste, práve vtedy vyprchá.“, uvažuje Daniela Olejníková, čím aj reaguje na Mareka Debnára, ktorého obľúbené mesto Krakov našiel po niekoľkých rokoch zmenené. „Ak zastavíme rozvoj, krása miesta sa rozpadne.“, tvrdí.

Avšak otázka, kde je tá správna miera zmeny a zachovania toho „pôvodného“ ostáva nezodpovedaná. Asi je potrebné, aby si na niektoré otázky odpovedal každý sám.

photo©Mišenka

Úlohou intelektuála nie je bývať na vidieku, ale protestovať na ulici

To je názor Martina Pollacka na úlohu Poliakov pri ich súčasnej politickej situácii. Jeho poľskí priatelia sa aktívne zúčastňujú demonštrácií, aj keď sa pýtajú, či už na to nie sú trochu pristarí.

Beseda s Martinom Pollackom bola veľmi zaujímavá, pretože on sám je človek, ktorý má pozoruhodný život. Vyrastal v rodine nacistov, ale rozhodol sa vzoprieť tejto hroznej tradícii a „na truc“ vyštudoval slavistiku. „Neodporúčam, aby ste si vybrali odbor len z odporu k starým rodičom“, hovorí, no napriek tomu je zjavné, že sa v tomto odbore našiel. Obľúbil si Halíč, región, ktorý ho inšpiroval rozmanitosťou etník, ktoré dokážu spolunažívať na malom priestore – a to bez konfliktov. Jeho knižka „Americký cisár“ hovorí o masovej emigrácii v devätnástom storočí práve z tohto územia.

Na besede s týmto rakúskym spisovateľom, prekladateľom a novinárom bolo plno. Michal Hvorecký moderoval diskusiu veľmi svižne, svoje otázky prekladal do nemčiny a odpovede späť do slovenčiny obdivuhodnou rýchlosťou.

photo©Katarina Bell Photography

Rodina – dobrí alebo zlí?

Otázky na Martina Pollacka smeroval Michal Hvorecký do pracovnej aj osobnejšej roviny. Keď sa Michal pýtal na to, či bolo pre hosťa ťažké vyrovnať sa s rodinnou históriou, rozhovoril sa. „Bolo to extrémne náročné, pretože som mal krásne detstvo. Potom som zistil, že som ho prežil s hroznými ľuďmi, s nacistami. Je ťažké prerušiť vzťahy s rodinou, ale bol som presvedčený, že musím urobiť tento krok, bola to jediná cesta, aj keď som možno niekomu spôsobil aj bolesť. Bolo by pohodlnejšie tváriť sa, že za to nemôžem, ale to som nemohol. Ak pochádzate z rodiny, kde sú všetci nacisti, je potrebné dať o tom správu.“

Okrem toho hovorí, že toto „priznanie“ je potrebné na to, aby sa človek vyrovnal s temnou históriou. To prebieha aj cez autorovu literárnu tvorbu. Okrem knižky „Americký cisár“ sa skloňovalo aj dielo „Mrtvý v bunkru“, ktoré hovorí o jeho otcovi, dôstojníkovi SS. „Mám dojem, že v Európe treba hovoriť aj o hrozných príbehoch“, uvažuje, čím pridáva ďalší dôvod, prečo stojí za to písať o ťažkých udalostiach či situáciách – a aj ich, samozrejme, čítať.

photo©Mišenka

Slovensko, Poľsko a Rakúsko

Martin Pollack hovoril o Halíči, súčasnej situácii v Poľsku, aj o slovensko-rakúskych vzťahoch. „Mám pocit, že Slováci poznajú Rakúsko, a aj mnohí z vás vedia po nemecky“, prihovára sa divákom, „ale Rakúšania, žiaľ, Slovensko nepoznajú.“ Spomína, ako sa kedysi jeho priatelia chodievali na Slovensko ostrihať, oholiť a najesť, a očakával, že po otvorení hraníc sa tieto dve krajiny zblížia, ostal však sklamaný. „V kultúrnej výmene sa stále deje veľmi málo“, hovorí.

Túto problematiku rozvíja hovoriac, že slovanskú literatúru musí ešte Európa objaviť. „Často nie som len prekladateľ z poľštiny a spisovateľ, ale aj sprostredkovateľ“, hovorí, a opisuje, ako sa snaží presviedčať vydavateľov, aby publikovali aj diela stredoeurópskych autorov. Na otázku, či sa plánuje naďalej venovať Halíčskemu regiónu, odpovedá „áno“ bez veľkého rozmýšľania. „Keď sa človek pustí do nejakej témy, je stále na začiatku.“, hovorí.

Počas besedy si diváci mohli vychutnať úryvok z Pollackovho „Amerického cisára“, a to v pôvodnej nemčine, aj v slovenskom preklade. Predčítanie diváci odmenili nečakaným potleskom, ktorý nejako prirodzene vyplynul z ich dojmov. Diskusia sa páčila, veď Americký cisár sa pri stolíku s vydavateľstvom Absynt po besede predával jedna radosť.

photo©Mišenka

text: Daniela Blažejová

Zobraziť diskusiu (0)