Viackrát som sa počas čítania Modlitby za Owena Meanyho zamyslel: „O čom to je?“ Najprv som si vždy (na svoje vlastné počudovanie) odpovedal: „Neviem.“ Samozrejme, mohol som v kocke prerozprávať dej, ale nedokázal som zachytiť a opísať hlavnú myšlienku príbehu. Modlitba za Owena Meanyho je kniha, pri ktorej môžete povedať, že viete, o čom je, až vtedy, keď ju dočítate. Určitú predstavu, samozrejme, máte, ale až keď sa dostanete k poslednej bodke, až keď knihu odložíte naspäť na jej miesto na poličke, až vtedy ju pochopíte v jej úplnej podstate. A keď sa tak nestane, sila toho príbehu vás donúti nad ním rozmýšľať, bude vám dlho prechádzať mysľou, budete sa zamýšľať nad symbolmi (lebo Modlitba za Owena Meanyho je z veľkej časti čítanie v symboloch) a raz pochopíte.

„... každá dobrá kniha sa vyvíja od všeobecného k jedinečnému, od jednotlivostí k celku a zasa nazad.“ (s. 280)

Neskôr som k tomu neviem dodával, že Modlitba za Owena Meanyho je o živote. Je to príbeh o hľadaní zmyslu života a o naplnení nášho osudu? Je o láske, priateľstve a oddanosti? Je o náboženstve a politike? Každý si nájde svoj výklad príbehu a každý v ňom nájde tému, ktorú on považuje za tú hlavnú.

V knihe sledujeme životy rozprávača Johna Wheelwrighta, jeho najlepšieho priateľa Owena Meanyho, ich rodín a osudy niekoľkých obyvateľov mesta Gravesand. Striedajú sa tu dve časové línie. Prvá, v ktorej môžeme vidieť spomenuté osoby, sa odohráva v detstve a počas dospievania hlavných postáv. Tá druhá sa týka len Johna Wheelwrighta a odohráva sa dvadsať rokov po udalostiach z jeho detstva. Rozpráva nám o tom, akým spôsobom ho tieto udalosti poznamenali a akým človekom sa vďaka nim stal. Irving ústami rozprávača (povedal by som, že až horko a zatrpknuto) kritizuje americkú spoločnosť a americkú politickú scénu. Píše, že Američania sú nemorálni a majú krátku pamäť na históriu (a pripomína to veľmi často).

„Jediný spôsob, ako Američanov prinútiť, aby si niečo všimli, je zvýšiť im dane, povolať ich do armády alebo ich zabiť. (…) Keby sa zrušila vojenská povinnosť, väčšina Američanov by sa o to, čo robíme v ostatných krajinách, úplne prestala zaujímať.“ (s. 369)

„Čo už Američania vedia o morálke? Nechcú, aby ich prezidenti mali pohlavné orgány, ale neprekáža im, ak súhlasia s tajnou podporou nikaragujských povstalcov, hoci to Kongres zamietol; nechcú, aby ich prezidenti podvádzali manželky, ale nemajú nič proti tomu, aby podvádzali Kongres – ak klamú celý národ a porušujú ústavu. Pán Hart mal povedať, že sa nestalo nič výnimočne nemorálne, alebo že to, čo sa stalo, bolo typicky nemorálne. Alebo si chcel vyskúšať svoje schopnosti klamať Američanov tým, že najskôr oklame vlastnú manželku, a dúfal, že tým príkladom presvedčí ľudí, že je dosť nemorálny, aby sa mohol stať prezidentom!“ (s. 259)

Ako protipól politiky sa v prvej dejovej línii rozoberá aj náboženstvo. Úsmevný je opis neochvejnej viery rektora Wiggina. Jeho opakom je postoj pastora Merrila, že viera stojí na pochybnostiach. Lenže pochybnosti nesmú vieru zatieniť, lebo potom sa z veriaceho človeka stáva agnostik.

„Nikdy si nezamieňaj vieru či akékoľvek náboženské presvedčenie s niečím, čo – hoci iba vzdialene – súvisí s rozumom.“ (s. 442)

Na Irvingovom štýle písania ma zaujalo, že na krátkom rozsahu troch strán dokáže nenásilne písať dokonca aj o štyroch úplne odlišných témach. Scéna a obsadenie románu sa neustále menia. Je nemožné, aby si čitateľ zapamätal úplne všetko, čo sa v príbehu odohrá. Na druhej strane, každá jedna scéna je dôležitá, má svoj vlastný význam a často má určité „pokračovanie“ neskôr. Modlitba za Owena Meanyho vyžaduje pozorného, všímavého a neustále sústredeného čitateľa.

V tomto románe sa nachádza mnoho pôsobivých, ale aj vtipných scén. Ako celok vás Modlitba za Owena Meanyho donúti rozmýšľať nielen nad jej posolstvom a nad symbolmi, ale aj nad množstvom skoro až filozofických otázok. Tempo knihy je síce pomalé, ale aj tak si budete užívať každé jedno písmenko. John Irving má veľký prehľad o množstve tém. Veľa, a myslím že aj rád, kritizuje – či spoločnosť, politiku, náboženstvo alebo školstvo. Zároveň nás mnohokrát varuje pred tým, že ak si nedáme pozor a niečo na správaní nás ľudí nezmeníme, skončíme veľmi zle.

„Budúcu generáciu budú tvoriť samí nespokojenci. A možno ďalšie dve generácie ľudia, ktorým bude všetko jedno.“ (s. 311)

Dodáva, že aj napriek zlu vo svete sa vždy nájdu ľudia, ktorí sú „pridobrí na tento svet“. Na začiatku som písal, o čom všetkom je román Modlitba za Owena Meanyho. Na konci by som rád jednu vec dodal. Dobré skutky nás robia ľuďmi.

John Irving: Modlitba za Owena Meanyho

Slovart, 2019

Preklad: Katarína Karovičová

Obraz: Cyprián Majerník, Vraždenie neviniatok, 1936,
webumenia.sk

Zobraziť diskusiu (0)