Minulý týždeň sme vydali ďalšie číslo novín Čo čítať? Keď sme s týmito novinami pred viac ako desiatimi rokmi začínali, chceli sme oslovovať ľudí, ktorých si vážime, ktorých máme radi a vieme o nich, že čítajú. Stále to platí a stále nás baví dozvedať sa, kto čo číta.

Prajeme inšpiratívne čítanie.

Jakub Kratochvíl

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~­

Robo Roth:

Určite odporúčam Deväťdesiate roky. Aj tým, čo vtedy nežili. Mnohé zo skupín, ktoré pomaly končia, vydali zásadné albumy. Odišiel Ayrton Senna. Tarantino rozkopol dvere. Prezident USA Clinton čelil odvolaniu. My Mečiarovi. Rozpadla sa Juhoslávia, Sovietsky zväz. Veľa vecí, ktoré používame dnes, sa „narodilo“ vtedy. Pozitívne aj negatívne.

herec

­

Magdaléna Vášáryová:

Ide o známeho antropológa, ktorý sa systematicky venuje problémom etnickej identifikácie a etnicite v európskych dejinách. V prehľadne usporiadanej knihe, písanej jazykom aj pre laickú verejnosť, sa dozviete o – v dnešnej dobe aktuálnych otázkach – dedičstve kolonializmu a migrácii. Zaujíma ho aj vzťah medzi väčšinou a vytváraním problémov menšín a prisťahovaleckých skupín v modernom svete, téma etnickej identity, dôležitosť kultúrnych symbolov a ich možné politické zneužitie a dilema etnickej diverzity. Moja generácia vyrástla na marxistickej teórii „plurálnych spoločností“, v ktorých etnické konflikty a identity boli len povrchnými fenoménmi, lebo spoločnosť bola determinovaná triednymi vzťahmi a medzinárodným imperializmom. Dnešná analytická perspektíva je diametrálne odlišná a je problémom osobného vkusu výskumníka alebo politika, ktoré koncepty si práve teraz vyberie. Prečítať si niektoré kapitoly zmienenej knihy môže byť užitočné pre tých, ktorí sa neuspokoja so statusmi na FB a budú si chcieť ujasniť vzťahy medzi kultúrou a identitou, symbolmi a politikou, medzi kontinuitou a zmenou v spoločnosti.

diplomatka, herečka

­

Palo Čejka:

Minulý rok vyšla znovu po jedenástich rokoch skvelá a o nové skutočnosti rozšírená kniha Karla Veselého Hudba ohně. Je to výlet do sveta černošskej hudby aj s obrovským aparátom súvislostí a tipov, čo počúvať a čítať. No o tejto legendárnej publikácii sa viac rozpisovať nebudem. V rovnakom roku totiž autorovi vyšla ešte jedna, tentoraz beletristická kniha pod názvom KOV. Najskôr sa zdá, že ide o príbeh začínajúcej blackmetalovej kapely, no pomerne skoro sa cez rôzne, niekedy mierne chaotické časové roviny začne rysovať ďalšia žánrová línia, tentoraz dystopického sci-fi. Toto všetko je však len rafinovaná kamufláž, do ktorej Karel Veselý zamaskoval existenciálny pamflet o primitívnosti života a jeho smutných dôsledkoch. Práve smútok je tu hlavným elementom, ktorý vypĺňa každú medzierku príbehu, gumuje občasné klišé a presahuje žánrové škatuľky. Ďalším efektom čítania môže byť, že z pivnice po rokoch vytiahnete svoju zbierku blackových kaziet. A možno tam nájdete poklad…

grafik, ilustrátor, DJ

­

Hana Zavřelová:

Knihy z edície Klad od Artfora sa tu určite objavujú často – sú totiž skvelé, a šťastnú ruku malo vydavateľstvo aj tento rok. Rada by som však upriamila pozornosť aj na kvalitnú domácu tvorbu, ktorú vydali v Artfore len nedávno – nová kniha Lukáša Cabalu je opäť magická, smutnokrásna a vďaka jednej postave aj celkom parádne ironická; a ešte určite na Judith Hermann, ktorej poviedková kniha u nás vyšla len teraz, hoci ju ako svoj debut vydala pred 25 rokmi. Hoci mala vtedy len 28 rokov, napísala poviedky také pútavé a vyzreté, že ani v jedinej poviedke mi nezaznel falošný či naivný tón. Práve naopak, Judith Hermann absolútne nenásilne modeluje svoje postavy, formuje ich osudy a vytvára jedinečnú melancholickú atmosféru, ktorej zostala aj po dvadsiatich rokoch verná, keďže sa dá jasne cítiť v jej zatiaľ poslednej knihe Domov.

bookstagramerka, televízna moderátorka

­

Tímea Beck:

Odporúčam Sirény od Orsolye Karafiáth v preklade Lenky Nagyovej. Ak človek vezme do úvahy len tému, môže nadobudnúť pocit, že ide o román plný ťažoby. Opak je však pravdou. Je to román plný života a humoru, aj napriek strastiam hlavnej hrdinky. Je to cesta von. Fascinujúci pohľad na vyrastanie v deväťdesiatkovej Budapešti. A dynamické čítanie, ktoré v žiadnom prípade nenudí.

prekladateľka a kníhkupkyňa

­

Zuzana A. Ferusová:

Sú také dni, že hlava je zahltená a nezmestia sa do nej už nijaké ďalšie cudzie príbehy, akokoľvek by som chcela. Našťastie, sú na svete takí kamaráti, ktorí aj vtedy nájdu riešenie. Stasiukova kniha Cesta do Babadagu je meditácia, núti ma spomaliť, čítať s pauzami, nechať slová a obrazy doznieť v tichu. Je krásne farebná, zároveň zvukomalebná, možno až synestetická. Vlastne ju neviem prirovnať k ničomu, čo som doposiaľ prečítala – a to je vzácny pocit. Skoro až nehybná jeseň, človeku sa nechce spod deky, krajina je za oknom. A ja pomaly, s pauzami, vychutnávam si slová, vety, náročky si ich šetrím, a preto ešte viac spomaľujem. Cestujem po krajinách, kde som nikdy nebola, ale pocit z nich je známy, familiárny. Vyšehradské déjà vu. Ďakujem ti, Marek H., za tento objav.

prekladateľka

­

Zuzana Szaboóvá:

Tie domáce práce, to je tak, niektoré zbožňujeme, iné nechceme robiť, zaprisahávame sa, že tie okná už fakt umývať nebudeme, radšej si niekoho najmeme, veď chceme žiť, nie upratovať. Ale potom sú tu iné činnosti, také, ktorým noc dáva čaro, a keď ich vykonávame za dňa, ich poézia sa vytráca. Aj tie opisuje Juliana Sokolová vo svojej zbierke Domáce práce, ktoré ťažko opísať (preto aj tá neobratná prvá veta tohto tipu), ale obsahujú všetko. Všetko je zároveň otázkou organizácie, aj tá domácnosť – a kto je vlastne vaša domácnosť? Kto ju tvorí? A koľko domácností máte? A báseň na strane 49, O pracovných postupoch, to si snáď idem aj vyskúšať. Ako môže znieť moja vykĺbená báseň, na to sa naozaj teším, ja ju vykĺbim pri vysávaní a umývaní vane. Podstatné však je, že Juliana Sokolová ponúka mäkké opisy rôznych pocitov, ktoré nevieme pomenovať, ale jej sa to podarilo – o pár dní, už v októbri, som o sne povedala staršiemu synovi: Snívalo sa mi, že v noci bola u nás na dvore srnka. „Mne sa ešte nesnívala,“ povedal Šamu. Neviem, čo viac napísať, tak iba stručne – je to krása.

kníhkupkyňa a koordinátorka vzdelávania v CKO

­

Fedor Gál:

Dietrich Boenhoffer (teológ, kňaz, zavraždený nacistami). Citát z knihy Odpor a odevzdání. Dopisy z vězení, kapitola O hlouposti (str. 10): „Hloupost je nebezpečnější nepřítel dobra než zlo. Proti zlu se dá protestovat, dá se zostudit, v krajním případě mu lze zabránit násilím... Proti hlouposti jsme bezradní.“ V poslednom čase mám pocit, že je to naozaj zbraň hromadného ničenia a šíri sa spoločenským priestorom pandemicky. A keďže som človek sekulárny, cítim v konfrontácii s touto chorobou obrovskú bezmocnosť.

sociológ

­

Samo Kováčik:

Helgoland je odpoveďou na otázku, ako napísať popularizačnú knihu o kvantovej mechanike tak, aby nevyzerala ako hocijaká iná kniha o kvantovej mechanike. Máte pocit, že čítate skôr beletriu či historickú poviedku, autor vám však eleganciou sebe vlastnou predstaví ľudský pohľad na jednu z najneľudskejších fyzikálnych teórií, akú sme kedy objavili. Tešte sa, na ostrov Helgoland je to krásna plavba.

popularizátor vedy, Vedátor

­

Michaela Kučová:

O knihe som veľa počula a mala preto aj veľké očakávania. Zaskočilo ma, ako ťažko sa mi začínala čítať, ako veľmi mi liezla na nervy jej hlavná hrdinka, nevypočítateľne emočná, nevďačná partnerka, hľadajúca odpovede na zásadné životné otázky pochybnými spôsobmi. Som však rada, že som to nevzdala a časom si pripustila aj to, že na (písaní) iných nás najviac otravuje to, čo nemáme spracované sami v sebe. Autorka podľa mňa obzvlášť v druhej polovici knihy veľmi precízne, originálne a odvážne pomenováva hodnotu, ktorú v našej spoločnosti má materstvo, ako aj vnútorné rozpory, ktoré so sebou prináša. Podnetné čítanie, bez ohľadu na rod a (ne)odrodený počet detí.

spoluzakladateľka newslettra Kurník

­

Juraj Koudela:

Ten mladý muž, ktorý každé doobedie venčí psíka v parku, dievča, ktoré sa len pred rokom osamostatnilo a žije v podnájme s kamarátkami, spolupracovník za pásom vo fabrike, šofér kamióna na dlhých trasách. Ktokoľvek, koho si len môžete predstaviť, áno, aj tvoj známy. Tak ako existuje nižšia úroveň internetu darkweb a potom ešte nižšia deepweb a ešte niekde hlbšie existuje ešte temnejšia úroveň, o ktorej majú poňatia už len tí, ktorí k nej majú kľúč, tak existuje všeobecne známa, legendárna, dostupná aj zakázaná, nelegálna látka. Apolena Rychlíková a Pavel Šplíchal napísali nebanálnu knihu o pervitíne a tých, ktorí s ním randia. Aj ten mladý muž so psíkom v parku. A keďže si s písaním dali dosť práce, na ceste nevyužili žiadne skratky, príbehy doplnili o fakty, aké si non-fiction literatúra vyžaduje, získali za svoje dielo aj cenu za najlepšiu dokumentárnu knihu na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave. Mne môže byť len ľúto, že Piko nevyšlo v Absynte.

vydavateľ, Absynt

­

Ivana Lukeš Rybanská:

Román o Maďarsku nedávnej prítomnosti sa odohráva na niekoľkých akademických konferenciách, na seminároch humanitných a spoločenských vied a v takzvanom „teréne“, sídlisku šedom, tajuplnom, z ktorého sa vari ani nedá odísť. Sprievodcami sú realisticky trápne postavy, potlčené prekarizovanou prácou. A keď teraz sedím na konferencii sociológov v západnej Európe, akoby som sa ocitla na konci tohto románu. Len nikde ani stopa po králikovi.

sociologička práce a organizácií

­

Mário Gešvantner:

Vďaka mojej žene Táni, veľkej fanúšičke U2, som bol na viacerých koncertoch tejto írskej kapely a musel som uznať, že naživo je to fantastické. Takže práve teraz čítam biografiu Bona s názvom Surrender – 40 skladieb, jeden príbeh – a rovnako sa mi páči. Lebo ju nepíše len ako frontman s veľkým egom (čo sám o sebe priznáva). Ale aj ako syn, priateľ, manžel. Je to poučné, vtipné a priznávam, že občas aj dojímavé. Oplatí sa.

Pena dní_FM

­

Andrea Froncová:

Táto kniha je presná. Je to kniha o nevere ženy, päťdesiatničky, ktorá má rodinu, prácu, dospievajúce deti. Marie Pourchet spracúva tému, o ktorej sa v spoločnosti hovorí veľmi málo, o pocitoch ženy, od ktorej sa očakáva napĺňanie roly matky a manželky, ale ona si ešte na chvíľu vyberie seba. Autorka je veľmi precízna a empatická v opisoch a má zmysel pre humor. Máte pocit, že ste na prvej večeri budúcich milencov a hanblivo a cynicky hodnotíte človeka oproti, v aute v Toskánsku, kde sa stretnú, alebo že jej stojíte za chrbtom a v mobile si čítate jej správy, ktoré svojmu milencovi posiela. Marie Pourchet veľmi trefne pomenúva balík emócií, vizuálnych detailov, rastúceho množstva klamstiev, výhovoriek, výčitiek, ktoré sú s takouto situáciou spojené. A okrem toho, kniha je veľmi dynamická, nie je tam žiadny balast a zbytočné opisy. Ide po podstate. Teším sa, že som videla jedného sympatického muža v kníhkupectve, ako si prišiel rovno po túto knihu, ako keď idete v potravinách po mlieko, zaplatíte a idete ďalej. Zaujal ma tento jeho jasný výber ženskej autorky a ešte aj mierne „ženského“ obalu. Stačila prvá strana a trochu začudovaná kníhkupkyňa už „pípala“ ďalšiu.

environmentalistka

­

Kali Kertész Bagala:

Nehanebne vždy odpoviem MASTNÝ MUŽ, hoci je to titul, ktorý som sám vydal, ale odhliadnuc od práce, ako čitateľ sa pri otázke, čo ma potešilo, automaticky vrátim do obdobia, keď som o tomto projekte 11 spisovateľov ešte nevedel. Iba viac ako rok v literárnych kruhoch kolovali rečičky, tak som sa usmieval, pche, vzdušné zámky. Až mi teraz v lete prišiel mail ako ponuka vydavateľovi. V prílohe bol súbor 11 poviedok s rovnakým názvom. Tvorbu všetkých 11 zúčastnených autorov roky poznám, často už od preddebutovej tvorby, a roky ich čítam, bude to predsa hračka uhádnuť, ktorý je ktorý, ktorá je ktorá. A prd. Už len pri malom omyle sa sudoku rozsypalo, a mohol som rozmýšľať o knihe znovu a znovu. A kniha nebola zaujímavá iba kvôli podvedomej tipovacej hre, ale ešte hodiny aj dni po dočítaní sa mi vyjavili podarené scénky a silné pocity z prečítaného, nezodpovedané otázky. Ak je zmyslom múzického umenia zanechať dojem, prvé čítanie tohto rukopisu ma teda fakt uspokojilo.

vydavateľ

­

Denisa Ballová:

„Nedáva mi spát myšlenka, že bych mohla zemřít, aniž jsem napsala o té, které jsem velmi brzy začala říkat ,dívka z osmapadesáteho‘. Jedneho dne už nezbude nikdo, kdo by si na ni vzpomněl. To, co prožila pouze ona dívka a žádná jiná, zůstane nezaznamenané, prožité nadarmo.“ Podmanivá, návyková, iná. Annie Ernaux píše výnimočne, stiahne vás do svojho života a nepustí. Ani keď jej knihu dočítate. Budete premýšľať o tom, čo sa jej stalo. O tom, čo sa deje vám. „Nechci nic uhlazovat. Nevytvářím fikční postavu. Dekonstruuji dívku, kterou jsem byla.“ Ernaux pracuje s pamäťou a so spomienkami. Vracia sa do dvoch nocí strávených s jedným mužom, keď mala 18 rokov. Obracia sa za svojím životom a hodnotí tento moment ako rozhodujúci a určujúci. Bola naivná? Hlúpa? Naletela? Hľadá odpovede a pritom sa jej vynárajú len ďalšie otázky. „Potřeba odevzdat své tělo do jeho moci ji připravuje o všechnu důstojnost.“ Ernaux balansuje na hrane rozprávania, strieda tretiu osobu a prvú, aby ukázala, že pre ňu samotnú nie je jednoduché pozerať sa na tieto udalosti s odstupom a nadhľadom. Nedá sa o tom písať bez bolesti, ktoré jej prinášajú tieto priznania. „Jakým způsobem jsme přítomní v životech, v paměti, ve způsobu bytí, dokonce i v činech druhých? Nezměrný nepoměr mezi tím, jak dvě noci strávené s tím mužem ovlivnily život mně, a nicotou mé přítomnosti v jeho životě. Nezávidím mu, psát o tom můžu jenom já.“ Preklady kníh Annie Ernaux sú sviatkom. Pretože nikto nepíše tak ako táto držiteľka Nobelovej ceny. Édouard Louis sa o to pokúša a ide mu to výborne. Prečítajte si napríklad knihu Jak se stát jiným. A čítajte hlavne Ernaux, prosím vás, keď už môžeme vo vynikajúcich českých prekladoch. Otvorí vám úplne nové vnímanie prežívania, spomínania a bytia. Nepreháňam.

novinárka, Denník N

­

Dušo Martinčok:

Dobšinského rozprávky som ako dieťa miloval a zároveň mi naháňali strach. Krv, odrezané končatiny, zahrdúsené deti. Vďaka knihe Rastislava Kučinského som pochopil, že cieľom rozprávok nie je šokovať. Hororové prvky v nich majú svoj hlboký význam. Napríklad Zlatovláska prichádza o hlas, deti, manžela a takmer aj o život. To všetko, lebo Čiernej paničke neprezradila, čo videla v trinástej komnate jej zámku. Musí sa s Čiernou paničkou ako s niečím, čo bolo zahnané do nevedomia, konfrontovať. „Rozprávky ukazujú spôsob, ako dosiahnuť rovnováhu medzi silami vedomia a archetypálnymi energiami nevedomia.“ Fungujú ako spoločenská terapia, sprítomnenie niečoho, čo nám uniká alebo nám je upierané, no my to potrebujeme, inak nebudeme celiství ani ako jednotlivci, ani ako komunita. Veľmi knihu odporúčam, po jej prečítaní sa mi uľavilo a prebudila sa vo mne chuť dotýkať sa viac svojich vlastných trinástych komnát.

Zrejme

­

Ladislav Heryán:

Je to kniha člověka, který je stejně starý jako já a už více než 30 let můj život doprovází svými písněmi, myšlenkami i životním příkladem. Je mi blízké jeho křesťanství i jeho vztah ke světu, stejně jako se mi líbí hudba U2. Je mi blízká jeho citlivost, je mi sympatický jeho vztah k ženě jeho života Ali, která je 40 let jeho inspirací i manželkou, která mu umožnila dělat to, co dělá a co dokázal. Je fenomén, který ve světě rockové muziky nemá obdoby.

katolícky kňaz

Zobraziť diskusiu (0)