Rozprávanie príbehu je zasadené do dedinky Westerwald so svojráznymi obyvateľmi, z ktorých má každý nejakú zvláštnosť. Vďaka nej nesie aj charakteristiku či meno – napríklad optik, ktorému nikto inak nepovie. Hlavnou postavou je Selma s darom prorockých snov či vízií. Rozprávačkou v diele je jej vnučka Luisa, cez ktorú prehovára magický svet Westerwaldu. Ak sa totiž Selme sníva o okapii, predznamenáva to smrť. Celá dedina sa preto mobilizuje. Myslí si, že neobyčajný sen je príležitosťou na zmierenie či na vyprázdnenie obsahu listov, ktoré mali ostať utajené. Čo ak ide o poslednú možnosť?

Klbko príbehov v rukách Luisy
Kým Selma je v románe aktívna, Luisa je skôr pasívna postava ,,na okraji“, viac-menej tichá pozorovateľka, ktorá sa necháva strhnúť osudom. Sny sa snaží uzemniť a nebrať vážne ich hrozby. Je perfektným príkladom poslucháčky a obetavej vnučky, ktorá napĺňa potreby iných. Sprostredkúva cudzie príbehy, ale jej vlastný jej uniká kdesi na pozadí. Pre čitateľa je fascinujúce sledovať práve jej dejovú líniu, pretože je kaskádovitá a silne emočne nabitá. Odohráva sa v troch časových rovinách – v Luisinom detstve, dospievaní a napokon dospelosti. Keď Luisa konečne nájde niť svojho osudu a chce život vziať pevne do svojich rúk, ostane jej v nich iba zamotané klbko. V rozhodujúcich chvíľach dostáva psychický blok. Nahráva tomu aj komplikovaná povaha vzťahov s rodičmi či potláčanie vlastných potrieb na úkor druhých. A kým prvá časť príbehu je o Westerwalde, druhá časť sa orientuje práve na Luisu a jej osobný príbeh poznačený hľadaním zmyslu životu a vyrovnávaním sa so stratami. Absenciu rodičovskej lásky jej starostlivo nahrádza Selma s optikom, ktorí ju na jej ceste sprevádzajú dobrými radami a postrehmi.

Láskavé rozprávanie o neľahkých témach
Román má krásnu atmosféru, v ktorej odzrkadľuje magickosť vyobrazenej dediny. Rozprávanie je citlivé aj napriek téme smrti. V knihe je vnímaná ako prirodzená súčasť života, hoci udiera nečakane. Autorka ďalej pracuje s motívmi lásky, priateľstva a rodiny. Dielo vyniká najmä v detailoch, ktoré ho premieňajú na nevšedné a zázračné. Čitateľom autorka ponúka priam estetický zážitok. Ide totiž o román, ktorý pohladí, pretože dýcha ľudskosťou v najčistejšej forme. Nenechajte sa však zmýliť dojmami. V skutočnosti nejde o žiadne presladené rozprávanie. Miestami naivný pohľad Luisy sa pretvára tým, ako dospieva a spoznáva zákonitosti sveta. Súčasne sa v románe mení aj obraz dediny, ktorej populácia podlieha času, a veci zovšednievajú. Dej smerom ku koncu naberá na intenzite a dramatickosti. Celé rozprávanie je odľahčené láskavým humorom a vtipom – napríklad pri scéne s pískaním v ušiach. Za vyzdvihnutie stojí jazyk diela, ktorý je kultivovaný, jemný a plynulý, pričom slovenský preklad zachoval štýl autorky aj všetky dôležité významové nuansy.

Čo okom nevidíš?
„Čo okom nevidíš“ je leitmotívom knihy a časťou filozofickej úvahy, ktorá je rozvinutá ďalej v texte. Rozoberá tiež to, či sú slová vždy a nikdy podstatné. A prečo ich používame, keď sa snažíme objasniť svoje emócie. Obsahuje mnohé metafory v súvislosti s videním, niektoré z nich prezentuje aj samotný optik. Dielu dominuje silná vzťahová línia aj téma vyrovnávania sa so stratou. Zvieratá tu fungujú ako symboly, napríklad pes ako náplasť na psychickú bolesť a okapia ako predzvesť smrti. Kniha je podobná románu Z neba spadli tri jablká od Narine Abgarian, hoci jej dielo čerpá viac z tradície. Oba romány stoja za prečítanie. Mariana Leky aj Narine Abgarian sú príkladom toho, akým smerom sa môže magický realizmus v Európe uberať ďalej. V mene čitateľov si prajem viac takýchto diel.

Mariana Leky: Čo okom nevidíš

Preklad: Andrej Zahorák

Ikar, 2023

Zobraziť diskusiu (0)