Vysvätený vo väzenskej cele

Už existuje jeden slávny Deník venkovského faráře, jeho autorom je francúzsky prozaik Georges Bernanos. Tento Deník má skromnejšie ambície. Je inšpiratívnejší pre českého a slovenského čitateľa, pretože sa v ňom zrkadlia naše dejinné skúsenosti.

V prvom vydaní vyšiel už v roku 2016. Respondent je po smrti, a tak sa nové vydanie medzitým zmenilo na spomienku a dôstojný knižný pamätník. Historik Tomáš Petráček píše o malom veľkom mužovi, ktorý bol jednou z najkomplexnejších a najinšpiratívnejších osobností českej katolíckej cirkvi prelomu storočí.

Rybářov životný príbeh naozaj stále osciloval medzi vnútornou veľkosťou a vonkajšou nenápadnosťou. Sám o sebe hovoril, že nie je žiadny intelektuál. Nejde o alibi pre duševnú lenivosť, ale o spôsob existencie, v ktorej si český jezuita užíval slobodu hovoriť bez falošných ohľadov a nezamotávať sa do sterilných špekulácií.

Rodák z Moravy nastúpil do kláštorného gymnázia vo Velehrade tesne po skončení vojny. K jezuitom vstúpil po komunistickom puči. Vzletné očakávania mladého rehoľníka sa rýchlo zrazili s realitou. Po zatvorení kláštorov komunistami bol internovaný, rehoľné sľuby zložil tajne a narukoval do PTP. Po návrate do civilu pracoval v stavebnom podniku. Bol zatknutý v roku 1960. Paradoxne, práve vo väzení stretol najväčšie postavy cirkvi – oficiálnej, ale aj podzemnej mlčiacej reprezentovanej biskupom Davídkom. S veľkou úctou hovorí o slovenskom jezuitovi Jánovi Dieškovi (rodákovi z Oravského Podzámku), ktorého považoval za skvostného intelektuála a originálneho teológa. To znie priam ako výzva pre slovenských bádateľov.

K bodu Omega slobodne a bez obáv

Vo väzenskej cele bol biskupom Otčenáškom v roku 1962 vysvätený na kňaza.

„Bachař kontroloval celu každou chvíli. Jakmile zavřel okénko, já poklekl a biskup mi položil ruce na hlavu. Takových sedm minut trvalo v těchto divných podmínkách to, co se v katedrále slaví hodiny.“

V roku 1968 mal Rybář možnosť doplniť si teologické štúdiá v Insbrucku. Po návrate sa stotožnil s jezuitským plánom pre časy normalizácie, a tak sa stal trutnovským farárom. Po Nežnej revolúcii niekoľko rokov viedol farnosť v Rychnove nad Kněžnou.

Pastoračné pôsobenie pod dohľadom Štátnej bezpečnosti bolo zdanlivo únavným trápením, ale Rybář aj z týchto rokov vyťažil obdivuhodné zásoby múdrosti, ľudskej zrelosti aj duchovnej slobody. Ukazuje schopnosť rozlišovať veci podstatné od inštitucionálnych záujmov a iných podružností. Vždy má ísť o ľudí. Je dobré zachraňovať aj miesta, kde sa ľudia môžu povzniesť, ale „nemusíme přece všechno vlastnit“.

Závislosť od ambícií, nech sú akokoľvek veľké a ušľachtilé, duchovnej práci škodí. Zväzuje ju a ochromuje jej podstatu. Rybář si vie predstaviť aj pražského arcibiskupa v podnájme alebo starobylé kláštory ponúknuté na nové účely. Duchovná autorita a noblesa vychádzajú z iných zdrojov. Ak sú ozajstné, sú pozorovateľné aj v base.

Český jezuita je už vo svete večnej pravdy. Čitatelia knižného rozhovoru zostávajú ešte na pozemských cestách a rázcestiach. Najväčším rizikom je domýšľavosť, cynizmus, pýcha, moc a nedostatok reflexie. „Historie člověka směřujícího k bodu Omega je kratičká.“ Ale pre každého jedného neopakovateľná a výnimočná.

Josef Beránek/Jan Rybář: Deník venkovského faráře

Vyšehrad, 2025

Zobraziť diskusiu (0)